Gisela „Gizi“ Genendel Fisherová sa narodila 21. januára 1892 vo vtedajšom Prešporku, dnešnej Bratislave. Jej rodičia Julius a Jetty Fischerovci patrili k váženým členom ortodoxnej židovskej komunity. Prevádzkovali hotel a kóšer reštauráciu, ktorá bola nielen miestom, kde sa stretávali Židia, ale aj dôležitým bodom pre cestovateľov, obchodníkov a ľudí z rôznych kultúr, ktorí prichádzali do mesta. V tejto reštaurácii sa už od detstva stretávala s rozmanitosťou ľudí a názorov. Možno práve preto mala Gizi už ako dieťa schopnosť pozorne počúvať, rýchlo chápať a spájať ľudí.
Rodina Fischerovcov nebola obyčajná. Mala troch potomkov: Gizi bola najstaršia, jej brat Dezider David sa stal lekárom a pediatrom a Gustáv doktorom práv. Obaja získali univerzitné vzdelanie, zatiaľ čo Gizi ako dievča túto možnosť nemala. Vtedajšia spoločnosť neposkytovala ženám rovnocenný prístup k vzdelaniu, a tak sa musela uspokojiť s tým, čo jej bolo dostupné. Ale jej zvedavosť a túžba po poznaní ju hnali ďalej.
Prešporok na prelome 19. a 20. storočia bol mesto, kde sa prelínali tri hlavné kultúrne prúdy – nemecký, maďarský a slovenský. Hoci slovenčina bola v bežnej komunikácii prítomná, spoločenský a kultúrny život sa odohrával prevažne v nemčine a maďarčine. Gizi preto vyrástla dvojjazyčne a tieto znalosti jej neskôr boli obrovskou výhodou.
Keďže jej cesta k univerzitnému vzdelaniu bola uzavretá, rozhodla sa študovať sama. Sama si zadovážila knihy, sama si organizovala čas a sama si vytvorila svoj „súkromný univerzitný program“. Zaujímala sa o nemeckú literatúru, históriu a dejiny umenia. Vzdelanie v týchto oblastiach jej dalo kultúrny rozhľad, ktorý neskôr pôsobil ako most pri rokovaniach s intelektuálmi, politikmi i dôstojníkmi.
V roku 1915 sa vydala za Jozefa Fleischmanna. On, na rozdiel od nej, ovládal aj slovenčinu, čo mu umožňovalo lepšie komunikovať s domácim obyvateľstvom. Spolu mali dve dcéry – Alicu a Judit. Už v mladom veku Gizi pochopila, že jej materinská úloha sa bude krížiť s verejnou aktivitou.
Práve v rokoch po narodení jej druhej dcéry sa zoznámila s myšlienkou sionizmu. Hnutie, ktoré volalo po vytvorení židovského štátu v Palestíne, bolo v slovenskej ortodoxnej komunite vnímané kontroverzne a odmietavo. Jej rodičia boli ortodoxní, no na rozdiel od iných rodín nebránili deťom, aby sa o tieto myšlienky zaujímali. Ich kóšer reštaurácia sa stala miestom stretnutí sionistických aktivistov.
Gizi sa v tomto prostredí cítila prirodzene. Mala organizačný talent, vedela zaujať a dokázala presvedčiť ľudí, aby spolupracovali. Bola jednou z prvých žien na Slovensku, ktoré sa aktívne zapojili do sionistického hnutia.
Rok 1926 bol rozhodujúci. Vtedy vznikla slovenská sekcia Women’s International Zionist Organization (WIZO) a Gizi bola pri jej zrode. WIZO sa stala dôležitou organizáciou, ktorá spájala sociálnu pomoc, výchovu dievčat a mládeže, kultúrne podujatia a podporu emigrácie do Palestíny. Gizi sa v nej rýchlo vypracovala na viceprezidentku a v rokoch 1938 – 1939 bola prezidentkou. „Keď na prelome rokov 1938/1939 Gizi Fleischmanová prevzala od Júlie Knoepfelmacherovej vedenie orfanizácie, okamžite si vytvorila úzky kruh spolupracovníčok, s ktrorými sa pustila do náročnej práce.“ Nebola to len formálna funkcia. Viedla kurzy pre ženy, organizovala zbierky, pomáhala rodinám v núdzi a pripravovala mládež na ťažké podmienky života v Palestíne. Pod jej vedením sa WIZO stalo nielen spolkom nadšených aktivistiek, ale aj praktickou oporou pre stovky rodín.
Už v roku 1938 si Gizi uvedomila, že nacistická hrozba je reálna. Do Bratislavy prichádzali židovskí utečenci z Rakúska po anšluse. Gizi spolupracovala s organizáciou HICEM, ktorá pomáhala utečencom. Organizovala ich ubytovanie, jedlo, doklady a kontakty na emigráciu. Sama sa snažila vybaviť pre svoju rodinu možnosti úteku. Vďaka svojim kontaktom dokázala zabezpečiť emigráciu svojich dcér do Palestíny ešte pred vypuknutím vojny.
Ale sama neodišla. Ostala. Toto rozhodnutie určilo celý jej ďalší osud.
Po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 sa situácia rýchlo vyostrila. Antisemitizmus sa stal oficiálnou štátnou politikou. Dňa 4. septembra 1939 bol jej brat Gustáv brutálne zbitý a zomrel na následky útoku. Smrť ostala nevyšetrená a vinníci nepotrestaní. Táto udalosť zasiahla Gizi hlboko, no namiesto rezignácie sa v nej prebudila ešte väčšie odhodlanie.
K osobnej strate sa pridala aj starostlivosť o matku Jetty, ktorá bola chorá a úplne odkázaná na pomoc dcéry. Gizi sa o ňu starala až do jej smrti v roku 1943.
V roku 1940 sa Gizi stala vedúcou slovenskej sekcie American Joint Distribution Committee (JOINT). Z bytu na Klariskej ulici organizovala pomoc pre prenasledovaných Židov. Zhromažďovala financie, distribuovala podporu rodinám, posielala správy do zahraničia a hľadala cesty, ako pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí.
V tom istom roku vznikla Ústredňa Židov, nástroj štátu na kontrolu komunity. Gizi sa stala jej členkou, no jej skutočná činnosť sa odohrávala v ilegalite. Spolu s rabínom Michaelom Dovom Weissmandlom a ďalšími aktivistami vytvorila tajnú Pracovnú skupinu.
Táto skupina bola jedinečná v celom európskom kontexte. Zatiaľ čo v iných krajinách Židia väčšinou pasívne trpeli alebo sa snažili uniknúť jednotlivo, na Slovensku vznikla organizovaná skupina, ktorá vyjednávala priamo s nacistickými úradníkmi.
Keď v roku 1942 začali masové deportácie, Pracovná skupina sa pokúsila o nemožné – podplatiť SS dôstojníka Dietera Wisliceného. Gizi zohrávala kľúčovú úlohu: získavala financie od zahraničných organizácií a odvážne komunikovala s nemeckými predstaviteľmi.
Vďaka úplatkom sa im podarilo dosiahnuť, že na jeseň 1942 deportácie zo Slovenska na čas ustali. Historici odhadujú, že toto zastavenie zachránilo tisíce životov.
Ešte ambicióznejším projektom bol Europa Plan v roku 1943. Gizi a jej spolupracovníci sa pokúsili vyrokovať zastavenie deportácií Židov z celej Európy výmenou za 2–3 milióny dolárov.
Plán bol odvážny a ukázal, že Gizi uvažovala v európskom rozmere. Nebola to len lokálna aktivistka, ale žena, ktorá mala odvahu vstúpiť do rokovaní o osude miliónov ľudí. Aj keď plán napokon nevyšiel – pre nedostatok financií a pasivitu spojencov – zostáva jedinečným svedectvom o odvahe a odhodlaní.
Gestapo si Gizi už dlhšie všímalo. V januári 1944 ju zatkli a odviedli do táborov Nováky a do Ilavy. Po prepustení sa okamžite vrátila k práci – tentoraz zameranej na maďarských Židov.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 sa situácia zhoršila. “V polovici októbra 1944 sa [Gizi] dopustila osudovej chyby: odpovedala na list jednému priateľovi, ktorý sa zdržiaval na povstaleckom území a navrhol jej možnosť ukrývať sa.” Gizi sa opäť rozhodla zostať bojovať a ponuku odmietla: “Nikam nejdem, zostanem s vami, spolu sme bojovali a spolu budeme znášať náš osud.”
V októbri 1944 ju Gestapo zatklo a odviedlo do Serede. Dňa 17. októbra ju deportovali do Osvienčimu. Tam dorazila 19. októbra. Podľa svedkov jej ponúkli možnosť zachrániť si život výmenou za zradu, ale odmietla. Bola zavraždená v plynovej komore.
Gizi Fleischmannová mala len 52 rokov, keď zomrela. Jej život sa stal symbolom nezištnej odvahy. Nezachránila seba, ale pomohla zachrániť tisíce iných.
Historici ju označujú za jedinú ženu v ilegálnej Pracovnej skupine, ale súčasníci si ju pamätali ako jej motor a srdce. Bola sprostredkovateľkou, pokladníčkou, organizátorkou aj matkou celej komunity.
V roku 2015 boli na Klariskej ulici v Bratislave položené Stolpersteine s jej menom. V roku 2024 jej prezidentka Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.
Jej príbeh je posolstvom aj pre dnešok. Ukazuje, že odvaha nemusí byť hlasná ani ozbrojená. Niekedy sa prejavuje v tichej, vytrvalej práci, v organizovaní pomoci, v rozhodnutí zostať, keď iní odchádzajú.
Gizi Fleischmannová bola žena, ktorá sa postavila zlu tvárou v tvár a odmietla cúvnuť. Jej odkaz je pripomienkou, že aj jednotlivec môže zasiahnuť do dejín a stať sa svetlom v čase temnoty.