Žilina, rok 1929. Nevinné novorodeniatko otvára zlepené oči. Prvýkrát sa nadychuje pozemského vzduchu, zapĺňa si ním pľúca plné očakávania a radosti z toho, čo mu život prinesie. Cíti ruku matky Matildy, ako ho jemne hladí, počuje mužný hlas otca Karola, ktorý sa mu snaží nežne prihovoriť. Vidí štyri nevysoké postavičky jeho starších súrodencov, hľadiacich naň pohľadom vlhkým od radosti. Teší sa, nevie sa dočkať zážitkov, ktoré zažije. Vtedy netuší, že jeho chodníky na tomto svete nebudú sprevádzané obyčajnými prekážkami, ale rovno nášľapnými mínami, čakajúce ho na každom druhom kroku. Volá sa Emil Farkaš. Je Žid.
Od šiestich rokov navštevoval Židovskú ľudovú školu v Žiline, nachádzal tam kamarátov, popri škole si privyrábal v elektrotechnickej dielni. Objavuje svoje hobby, svoj skrytý talent – gymnastiku. Takmer každú voľnú chvíľu strávi v známej žilinskej telocvični, v Sokolovni. Postupne naberá svaly, zlepšuje si fyzický výkon. Niektoré deti v škole sa ho dokonca boja, no stačí jedno milé slovko z jeho úst a hneď si ho obľúbia. Emil s celou rodinou sa majú dobre, nič im nechýba. Až by sa mohlo zdať, že sa nič nemôže pokaziť…
Celé Slovensko zahalili čierne mračná v tvare hákového kríža. Normálny život Farkašovcov, obyčajných ľudí, sa obrátil hore nohami. Úsmevy a pozdravy spoluobyvateľov nahradili zákazy a protižidovské nariadenia. A to bola len predzvesť toho pekla, čo ich čakalo.
Rok 1942. Emilova sestra Pepi, najstaršia z piatich detí, je už vydatá a má malú dcérku Eriku. Bez mihnutia oka ju s celou rodinkou schmatnú a nabijú zbrane. Nacisti nepoznajú zľutovanie. Železné psy zúrivo zaštekajú. Ozvú sa však len dva výstrely. Malú Eriku čaká peklo. Doslova. S kamennou tvárou ju hodia na oheň.
Počas prvých transportov v roku 1942 deportovali do Osvienčimu Emilových najstarších bratov, Vojtecha a Arpáda. Ani jeden sa nevrátil. Emila s bratom Deziderom a rodičmi odviezli do tábora v Novákoch. Ten bol oslobodený partizánmi počas Slovenského národného povstania, mamu a Emila s bratom však nacisti rýchlo chytili. Otec až do konca vojny bojoval proti Nemcom ako partizán.
Emil sa krčí pri nevysokom plote. Nachádza sa v koncentračnom tábore Sachsenhausen, kde ho aj s bratom uväznili, avšak toho hneď na druhý deň poslali na iné diabolské miesto. V bruchu mu neuveriteľne škvŕka. Pozerá na rotujúci reflektor, vyčkáva, kým svetelný lúč zamieri opačným smerom. Neváha ani sekundu a skáče. Takmer sa mu zachytilo modrobiele pásikavé pyžamo s číslom. Šprintuje pred kuchyňu, naberá si do vreciek šupky zo zemiakov, už sa mu na ne zbiehajú slinky. Mrkvová polievka bez mrkvy, len s horúcou vodou ho ani trochu nezasýtila.
Každý deň sa mu pred očami odohráva hrozné divadlo. Neustály smrad z krematórií, desiatky umierajúcich ľudí. Raz sa priamo pri ňom hodili traja mladí chlapci na elektrický plot.
V tábore sa slovo hygiena nevyslovilo ani raz za rok. Šírili sa tam rôzne zákerné choroby, neobišli ani Emila. Do ústnej dutiny mu vliezla hnisavá angína a zapchala mu hrdlo veľkou hnisavou gučou. Jeden z jeho mnohých spolubývajúcich z baraku bol lekár, bez anestézie mu ju rozrezal, vytiekla celá rieka odpornej tekutiny. Hneď sa mu polepšilo.
Každé ráno cvičí, až si to všimne veliteľ tábora. Zaujal ho, pošle ho ku jednotke kresťanov. , netušiac, že je Žid, to by bol jeho osud úplne iný. Tam ho čakajú oveľa lepšie podmienky, nie však nadlho.
Emila po zastávke v Sachsenhausene premiestnili do tábora Bergen-Belsen. Keď vchádzal dnu, cítil, že ho tu žiadne zľutovanie nečaká. Pach smrti sa nepríjemne vznášal celým priestorom a dostával sa pod kožu všetkým prítomným. Nestáli tu žiadne krematóriá, žiadne komíny. Mŕtvych nahádzali do velikánskej jamy a jednoducho podpálili.
Emil sa potí. Napína svaly, ktoré má oproti ostatným väzňom v relatívne dobrom stave, hoci poriadne nejedol už veľmi dlhý čas. Vďačí za to práve pravidelnému cvičeniu.
Robí hlboké nádychy a výdychy. Naraz začuje hlasný plesk a do kože na chrbte sa mu zaryje trstenica. Vyskakuje ako zajac a hneď sa otáča. Úder mu uštedril neslávne známy veliteľ tábora Josef Kramer. Pýta sa ho, prečo si pred ním nedal dole čiapku. Emil mu odpovedá, že ho nevidel. Kramerovi je to úplne ukradnuté. Svojej povesti neostáva nič dlžný a s radosťou sa púšťa do bitky. Emil leží, trpí. Prijíma jeden úder za druhým, kričí. Láme mu rebrá, z ucha sa mu leje krv. Zatína zuby, päste, všetko. Napriek tomu jeho vedomie opúšťa tento svet. Už necíti údery, krik, nadávky. Len ticho a pokoj. Zamdlel.
Zobudil sa až v noci, keď mu na nevládne telo dopadali vločky zmiešané s dažďovými kvapkami. Ležal v jame, na mŕtvolách. Keby tam ostal ešte chvíľu, upália ho zaživa. Odplazil sa k najbližšiemu baraku. Nachádzal sa ale v inom bloku, ako mal. Ráno pri nástupe nesedel počet. Dozorca rátal znova a znova, vždy bol jeden navyše. Vyriešil to rýchlo a jednoducho. Vzal chlapca zozadu, zastrelil ho a hodil do jamy. Akoby sa nič nestalo.
Emil je nahý priviazaný na stoličke. Mlčí. Do miestnosti vchádza chlap v bielom plášti, spod ktorého vytŕča nacistická výložka. Lekár. Presne vie, čo ho čaká. Všetci sa toho boja. Idú robiť pokus. Nevie, čo chcú dosiahnuť. Vie len, že to bolí. Mlátia ho, pichajú mu do brucha injekcie, on drží. Žije. Žije, a to je hlavné.
Na záver vojny ho previezli do Dachau, kde zažil oslobodenie americkými vojskami.
Pán Farkaš sa po vojne vrátil domov do Žiliny, neskôr emigroval do Izraela, kde aj našiel svoju životnú lásku a založil si rodinu. V Haife žije doteraz. Zo začiatku nehovoril o tom, čo zažil a čo poznačilo jeho život. Lenže veľmi dobre si uvedomoval, že ľudia nie sú schopní poučiť sa z chýb minulosti, kým ich nemajú priamo pred očami, a kvôli moci sú schopní všetkého. Preto sa začal pravidelne zúčastňovať pietnych spomienok v Sachsenhausene, ale aj v Žiline, kde hovoril o zverstvách, ktoré zažil, aby sa o hrôzach nacizmu dozvedelo čo najviac ľudí.
Je veľmi dôležité, aby sa príbehy ako ten jeho dostávali do popredia, pretože aj v súčasnosti sme svedkami vrážd a týrania, páchaných na nevinných ľuďoch. Holokaust, vojna na Ukrajine, genocída v Mjanmarsku a mnohé iné. História sa opakuje, mnohí sa nepoučili. Je našou povinnosťou postaviť sa im do cesty, brániť slobodu, hodnoty, brániť život. Pán Farkaš zažil muky, bolesť, koncentračné tábory. Zažil holokaust.
Znova to už nemôžeme dopustiť!