Volám sa Bronislava, ale všetci ma volajú Broňa. Mám trinásť rokov
a chodím do piateho ročníka. Som Rómka a huncútka. Bývam v osade
v malom dome. Žijem tam s mamkou a mojimi súrodencami. Mamka má
veľa roboty, lebo sa stará o choré deti a ocko je v base.
Doma veľa pomáham. Viem variť, upratovať. Nosím drevo do pece.
Naučila som sa variť, keď som mala desať rokov. Nikto ma to neučil.
Raz mi pri peci spadlo horúce drevo na ruku. Bolelo to. Mamka mi
nemohla pomôcť, lebo sa starala o choré deti. Bežala som k starej babke
Ferovke. Nie je moja babka, ale všetci ju tak volali.
Ferovka bývala na konci osady. Keď som k nej prišla, pozrela sa na
moju ruku. Natrela ju mastičkou a zaviazala obväzom. Potom mi uvarila
šípkový čaj. Bola dobrá, vždy mi pomohla. Naučila ma poznať bylinky
a pripraviť z nich čaj. Mala som ju veľmi rada.
Do školy som nechodila často, lebo sa mi zle učilo. Deti sa mi smiali,
že nič neviem. Ale potom som prišla do triedy ku pani učiteľke Leškovej.
Pomáhala mi. Naučila ma čítať a počítať. Dávala mi cukríky a veľmi sa so
mnou tešila, keď mi niečo išlo. Pripomínala mi starú babku Ferovku.
Teraz už v škole neprepadávam. Učím sa lepšie. Raz keď budem
veľká, chcem byť upratovačka. Zarobím si peniaze, kúpim si cukríky
a uvarím si šípkový čaj. Pritom budem spomínať na starú babku Ferovku
a moju pani učiteľku, ktoré mi ukázali, že som šikovná.