Tomáš a Natália Brídovci - Hrdina v tieni vojny

Obdobie druhej svetovej vojny prinieslo mnohým ľuďom nesmierne ťažké skúšky. Mladí ľudia sa museli rozhodovať medzi pasivitou a odvahou, medzi strachom a bojom za slobodu. Jedným z nich bol aj Karol Neufeld. Jeho príbeh ukazuje, ako sa aj obyčajný človek dokáže stať symbolom odvahy a solidarity pv boji o svoj, ale aj cudzí život.

Narodil sa 10. apríla 1922 v Polhore, okres Námestovo. Po presťahovaní do Žiliny v roku 1939 úspešne ukončil štúdium na Štátnom reálnom gymnáziu Jána Palárika. Pôsobil v skupine Hašomer-Hacair, kde zastával vedúce funkcie pri skupinách v Piešťanoch, v Trenčíne a v Banskej Bystrici. Členovia hnutia sa hneď po začiatku transportov zapájali do pomoci väzneným Židom v tábore. Členovia žilinskej bunky zdolávali plot v okolí tábora, nosili väzňom potravu a oblečenie, sprostredkovali im poštu. Boli prípady, keď list alebo telegram zachránil život.

Keď mal dvadsať rokov, jeho rodičov a sestru deportovali do Osvienčimu, kde zahynuli. Jemu sa podarilo utiecť do Maďarska, tam ho však zajali a deportovali na Slovensko a internovali v koncentračnom tábore v Seredi. Tu viedol tajné hnutie, ktoré volali Kolektív. Po vypuknutí SNP spolu s kamarátmi zorganizoval útek všetkých obyvateľov tábora pred blížiacimi sa Nemcami.

Po úteku zo Serede sa Karol a jeho traja kamaráti pridali k partizánom v Zemianskych Kostoľanoch, odtiaľ pokračovali do Banskej Bystrice. Boli pridelení do jednotky v Pohronskom Bukovci, kde sa zhromažďovali členovia výcvikového tábora pre hnutia Hašomer-Hacair, ktorí prišli z Bratislavy. Bojovali v 3. oddiele 1. Československej partizánskej brigády J. V. Stalina.

Karol a Šmuel Salamon ostali v Bukovci pod vedením kapitána Belova. Pred blížiacimi sa Nemcami ustupovali smerom na Revúcu. Museli absolvovať veľmi náročný prechod lesom počas silného dažďa, keď museli niesť celú výzbroj v ruksakoch. Počas cesty zlikvidovali skupinu Nemcov. Zastavili sa až v Jelenci. Tam a v okolí bojovali proti Nemcom, ktorí postupne dobýjali povstalecké územia. Keď Nemci obsadili Zvolen a cesta na juh bola uzavretá, museli pokračovať smerom k hrebeňom Nízkych Tatier. Po bojoch bolo veľa partizánov zranených a chorých a už neboli schopní pokračovať v dlhej ceste. Ak ich Nemci rovno nezabili, transportovali ich do zajateckých táborov. Z pôvodnej skupiny ich ostalo len pár. Počas sťahovania partizánov do hôr sa vytvorila nová malá jednotka. Tvorili ju štyria z Belovovej skupiny (medzi nimi aj Karol a Šmuel Salamon), dvaja vojaci slovenskej armády a jeden žandár. Ich cielom bolo sa dostať na vrch Prašivá. Nejaký čas prežívalli v lese, kde sa ukrývali a snažili prežiť.

Karol so Šmuelom sa rozhodli vrátiť do Bratislavy. Cestou, keď napomáhali pri hľadaní nového úkrytu pre približne 20-člennú židovskú skupinu, ktorá mala dočasný bunker v horách pri Banskej Bystrici, boli zajatí Nemcami. presunuli ich do blízkej dediny na školský dvor, kde zajatcov pripravených na transport strážili esesáci so samopalmi. Karol si vtedy spomenul na slová dedinčanov a už si predstavoval svoj koniec: „Vo vápenke v Nemeckej spaľujú Židov. Povozmi ich privážajú na most, z ktorého ich hádžu zaživa do pece.“ Nemci chlapcom skontrolovali doklady a prepustili ich, pretože mali pri sebe falošné rodné listy so slovenskými menami.

V januári 1945 sa Karol so Šmuelom dostali zo Zvolena do Bratislavy, schovaní vo vojenskom nákladnom aute. Prenajali si tam byt a za pár dní sa im podarilo získať spojenie s niekoľkými členmi hnutia. Žiaľ, na úrade zatklo Karola bratislavské gestapo. Pri náhodnej prehliadke ho spoznal jeden príslušník SS vďaka tomu, že ho vídaval, keď ešte býval v Žiline. Zajali ho a presunuli do základne na Edlovej ulici, kde ho vypočúvali a zavreli do cely. Karolovi sa podarilo utiecť cez okno. Odtiaľ sa rovno ponáhľal k Dudovi Sternovi, ktorý vyrábal falošné doklady a požiadal ho, aby mu vyrobil cestovné povolenie na útek.

Rozhodol sa utiecť do Nolčova. Nevyberal náhodne: v Nolčove sa narodil jeho otec a on tu taktiež trávil každé prázdniny u svojho strýka, takže všetci ho tam odmalička poznali. Starosta Nolčova Pavol Dubovec vedel, do akého nebezpečenstva vystavuje všetkých obyvateľov, ale nezaváhal ani na chvíľu. Niekto ho prezradil a dedinu obkľúčili vojaci SS. Karol sa pokúsil utiecť oknom, ale zajala ho Hlinkova garda. V obci vtedy žilo asi 460 osôb a SS každého z nich vyslúchali a zisťovali, či má Karol tvrdí pravdu, že je dedinčan a pracuje na maminom statku. Gardisti tvrdili, že je Žid, dedinčania, že je miestny občan. Ale SS im uverili, až keď sa objavil starosta Pavol Dubovec. kráčal pomaly, opieral sa o palicu a na otázku, kto je ten mladík, bez váhania odpovedal: „Čo od neho chcete, veď je to môj vnuk.“ Tieto slová a mlčanie dedinčanov zachránili Karolovi život. Starostovi Pavlovi Dubovcovi bolo v roku 2007 in memoriam za tento čin udelené vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Po oslobodení sa Karol stal členom vedenia Hašomer-Hacair v Bratislave. V roku 1947 sa presťahoval do Palestíny, kde založil kibuc Šomrat a zastával v ňom vedúce funkcie. Viedol delegáciu Hašomer-Hacaira v USA a po návrate pôsobil ako vedúci výskumného ústavu v Givat Chavive. Vyštudoval Hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme, bol členom vedenia historického ústavu Morešet a s manželkou Ciporou mal viacero detí. Napísal knihu s názvom Chodníčky v ohnivom kruhu, kde opisuje svoj boj a jeho kamarátov počas SNP. Spomína tam mená veľa odvážnych Židov, ktorí bojovali proti Nemcom. Okrem Akivu (v knihe vystupuje pod svojím pôvodným menom Karol Neufeld), podrobnejšie opisuje aj osudy svojich kamarátov z Kolektívu: Gabi Eichler, Berco Klug, Heins Pressburger, Šmuel Salamon, Ján Galica a Moše Burian. Takto zhrnul Karol svoj pohľad na SNP v závere svojej knihy: „Slovenské národné povstanie umožnilo slovenskému národu, aby vstúpil do histórie ako národ, ktorý bojoval proti Nemcom. Zvyšky židovskej mládeže sa pripojili k povstaniu. Plne využili ponúkanú možnosť a bojovali hrdinsky. Priniesli stovky obetí.“

Pán Akiva Nir zomrel v roku 2004 v Izraeli.

Prílohy: