Jakub Gubiš - Hodnoty v každom pláne

Keď som dostal možnosť napísať esej o osobnosti, ktorá nemá slovenské korene, okamžite mi napadlo niekoľko známych mien. Väčšina z nich však patrila medzi „klasiky“, ktorých si rok čo rok vyberajú mnohí študenti. Práve vtedy prišla moja pani učiteľka dejepisu s návrhom – čo tak napísať o Fridrichovi Weinwurmovi? Dal som si chvíľu na rozmyslenie. Chcel som sa uistiť, že o ňom dokážem nájsť dostatok materiálov a informácií. Keď som si do vyhľadávača zadal „Weinwurm“, ostal som prekvapený. Objavili sa desiatky článkov, podcastov aj videí. Našiel som aj výstavu, ktorú v roku 2018 pripravila Slovenská národná galéria a ktorá predstavovala jeho tvorbu. Mala obrovský úspech a v médiách sa o ňom začalo veľa hovoriť. Práve vďaka týmto článkom a rozhovorom, najmä s kurátorkou výstavy Henrietou Moravčíkovou, som začal Weinwurma vnímať úplne inak.

Zistil som, že nebol len významným architektom a predstaviteľom modernej medzivojnovej architektúry, ale aj človekom s pevnými hodnotami, ktoré nikdy nezradil – ani v najťažších časoch. A vtedy som si povedal, že o ňom musím vedieť viac. Nie preto, že som „musel“ niekoho opísať v eseji. Ale preto, že ma skutočne začal zaujímať ako osobnosť, ktorá má čo povedať aj dnešnému svetu.

Friedrich Weinwurm (1885 – 1942) patrí nepochybne medzi najvýraznejšie postavy modernej slovenskej architektúry. Vizionár, ktorému sa podarilo prepojiť dva svety, ktoré sa mnohým zdali nezlučiteľné: luxusné bývanie pre bohatých a dostupné bývanie pre chudobnejšie vrstvy. Rovnako presvedčivo ako navrhoval elegantné vily pre bohatých, vytváral aj kvalitné a dôstojné bývanie pre robotníkov. Jeho tvorba prekročila hranice Slovenska a mala ohlas aj v širšom európskom kontexte. Napriek svojmu talentu a progresívnym myšlienkam však nemal možnosť naplno rozvinúť svoj potenciál. Jeho život a kariéru tragicky prerušila druhá svetová vojna – stal sa obeťou nacistickej perzekúcie pre svoj pôvod a ľavicové presvedčenie. Napriek tomu je považovaný za kľúčovú osobnosť modernej architektúry na Slovensku.

Weinwurm vyrastal na Záhorí v židovskej, nemecky hovoriacej rodine v Borskom Mikuláši. Po základnej škole sa nevedel usadiť na jednom mieste. Lýceum v Bratislave vymenil za Temešvár. Na vysvedčení mal najčastejšie známku dostatočný, išla mu však kresba a nemčina. Najprestížnejšiu architektonickú školu v Berlíne, kde sa dostal vôbec ako prvý z prostredia vtedajšieho Uhorska, nahradil Drážďanmi- centrom mestskej moderny. Tam pracoval pod vedením architekta Heinricha Tessenowa, ktorého Le Corbusier nazval najväčším umelcom Nemecka. Spolupracovali na záhradnom meste Hellerau. Počas prvej svetovej vojny bojoval ako vojak Rakúsko-Uhorskej armády v Haliči. Vojaci mali len plátenné čapice a Weinwurmovi prerazil úlomok šrapnelu lebku. Dostal platinovú platničku a pásku na čelo, ktorá slúžla ako poistka. Preto ho na viacerýh fotografách vidíme s páskou na čele. Zranený bol v roku 1915 a pásku nosil do polovice 20tych rokov.To ho prinútilo usadiť sa v Bratislave. Napriek tomu, že tam zo začiatku nemal priateľov, bol súčasťou židovskej komunity, ktorá mu často zadávala objednávky. Pomohlo mu aj to, že hovoril plynule slovensky, maďarsky aj nemecky. Vybudoval si ateliér a rýchlo sa zaradil medzi architektov, ktorí neuvažovali len o jednotlivých domoch, ale o bývaní ako systéme. V jeho prístupe rezonovali dobové idey európskej avantgardy – minimalizácia zbytočností, presná ekonomika dispozície, dôraz na hygienické štandardy a presvedčenie, že slušné bývanie je vec verejného záujmu. Forma u neho vždy nasledovala funkciu, techniku a rozumné hospodárenie s priestorom.

Postoj k purizmu, dôraz na sociálnu zodpovednosť architektúry, priemyselné riešenia dostupného bývania, racionalita, dostupnosť či bezozdobnosť. Toto všetko charakterizovalo jeho tvorbu. Bratislava sa po 1. svetovej vojne vo veľkom industrializovala, čím spôsobila obrovský prílev obyvateľov z vidieka do mesta. Preto v čase, keď sa monarchia rozpadla a Bratislava sa stala súčasťou novej Československej republiky, priniesol Friedrich Weinwurm do miestotvorby jasný program: racionalizovať navrhovanie, štandardizovať kvalitu bytu a chápať architektúru ako nástroj na zlepšenie každodenného života. Priniesol tak odpoveď na otázky, ktoré si vtedy kládla celá Európa: Aký by mal byť minimálny byt? Koľko štvorcových metrov potrebuje človek na svoj život? Jeho diela sú dôkazom, že modernita nemusí byť elitná. Dokázal, že aj sociálne bývanie môže byť hygienické, vykurované, otvorené svetlu a vzduchu a pritom dôstojné a dostupné.

Spolupracoval s niekoľkými významnými architektmi, napríklad s vynikajúcim Ernstom Wiesnerom. S ním navrhol napríklad kancelársku budovu v Žiline, ktorá bola určená pre cementovú firmu sídliacu v Bratislave. Kľúčovým momentom jeho kariéry však bolo založenie spoločného ateliéru s Ignácom Vécsei v roku 1924. Tandem Weinwurm–Vécsei vytvoril viacero diel, ktoré sa stali synonymom slovenského funkcionalizmu. Najprv získavali menšie objednávky, no v roku 1927 získali objednávku na projekt stavby Považskej agrárnej a priemyselnej banky. Ich projekty spájala disciplína a inžinierska jasnosť: železobetónové konštrukcie pre variabilitu a trvácnosť, typizácia stavebných prvkov pre zníženie nákladov a zrýchlenie výstavby, racionálne vertikálne jadrá, logické pôdorysy a dôsledné riešenie svetla a vetrania. Sústredili sa na to, aby aj malé byty pôsobili priestranne. Ťažiskovým klientom ateliéru Weinwurm a Vécsei v Bratislave bola židovská náboženská obec. Pre ňu navrhli aj nemocnicu na Šulekovej ulici. Odborné časopisy o nej pochvalne písali ako o prelomovom diele v oblasti zdravotnej starostlivosti.

Za necelých dvadsať rokov sa mu podarilo navrhnúť okolo sto budov. Nikdy si však nepostavil žiaden dom ani byt, vždy býval v prenajatých bytoch. Keď sa ho pýtali prečo, povedal, že navrhol toľko domov, že môže bývať, v ktorom a kde chce. Kľúčovými stavbami v jeho živote sú dve vily v Bratislave, ktoré od seba delí len šesť rokov. Prvou je vila pre advokáta Arpáda Lengyela z roku 1928, druhou vila pre riaditeľa cukrovaru Diosek Oskara Pfeffera z roku 1934. Napriek tak krátkemu časovému rozostupu, vidno pri nich, ako veľmi rýchlo sa vyvíjala predstava o dispozícii v exkluzívnom rodinnom dome. Zatiaľ čo Vila Lengyel je ešte rozdelená v zmysle tradičného ponímania domu na časti pre obsluhu a služobníctvo, a priestory pre rodinu a to na viacerých podlažiach, Vila Pfeffer už riešila kompletnú prevádzku rodinného domu na jednom podlaží.

Medzi najznámejšie Weinwurmove realizácie patria pavlačové obytné bloky Unitas a obytná skupina Nová doba v Bratislave. Vznikli v úzkej spolupráci s bytovými družstvami a priamo reagovali na bytovú krízu medzivojnového mesta. Unitas, budovaný na začiatku tridsiatych rokov, bol v tom čase ojedinelý príklad funkcionalistických princípov bývania na Slovensku. Predstavoval prelom v chápaní „minimálneho bytu“: nejde o šetrenie za každú cenu, napriek tomu, že byt bol určený pre sociálne slabšie vrstvy, Friedrich uvažoval o orientácii, priečnom vetraní, osvetlení aj hygienickej infraštruktúre. Pavel Ondrška, rodák z Unitasu spomína, že v Unitase mal každý byt vlastný záchod a kuchyňu s kúpeľňovou časťou, kde v kúpeľňovej časti bola vaňa a kotol na zohrievanie vody. Vykurovanie však nebolo dostatočne efektívne<br>V jednotlivých blokoch boli na medziposchodiach sušiarne a v pivničných priestoroch práčovňa. Išlo o pavlačové domy, nakoľko Weinwurm chcel vytvoriť priestor, kde by sa mohli ľudia stretávať, deti hrať. A práve na to slúžili tieto spoločné balkóny. Nová doba, realizovaná etapovo v priebehu tridsiatych rokov, tento princíp rozšírila do mestského meradla, ktoré bolo určené pre štátnych úradníkov. Štruktúra Novej doby mala byť pôvodne riadková zástavba, no na podnet mestského úradu sa zmenila na polo uzavreté bloky so zelenými vnútroblokmi. Jej členitá štruktúra však bola aj po požiadanej zmene terčom kritiky, keďže tento spôsob členenia nesporne zdražoval stavbu. Návrh sa však podarilo úspešne obhájiť. Prvýkrát sa uplatnila oceľová konštrukcia na obytnej stavbe. Vďaka loggiám či galériám, spoločným zariadeniam, akými bývali práčovne, sušiarne a garáže, sa znova vytváral prirodzený rámec pre komunitný život. Na prízemí boli prenajímané priestory určené pre mliekareň, cukráreň, drogériu, trafiku, módny tovar a dve dielenské prevádzky so skladmi. Obe kolónie pritom ukazujú, že dôstojnosť bývania nespočíva v dekoratívnosti, ale v kvalite priestoru, svetla a prepojenia bytu s okolím. S Weinwurmovými projektami, ako napríklad Unitas či Nová doba, boli ľudia spokojní. Ubytovne pre robotníkov predtým vyzerali nasledovne: Celá rodina bývala v jednej izbe, v ktorej neboli hygienické zariadenia, tečúca voda alebo ústredné vykúrovanie. Po moderne už obyvatelia mali aj sušiarne, práčovne či knižnicu, ktoré sa práve nachádzali aj v spomenutých ubytovniach. Weinwurt uvažival človeku v každodennom živote: ako dlho trvá prejsť z kuchyne do obývacej izby, ako preniká denné svetlo do hĺbky dispozície, kde sa suší bielizeň, kam sa ukladá detský kočík, ako sa obyvatelia stretávajú a zároveň si chránia súkromie. Tento praktický humanizmus – triezvy a nepompézny – je charakteristickým odtlačkom jeho diel. Rovnako dôležité bolo pre Weinwurma aj urbanistické uvažovanie. Kolónie navrhoval ako súčasť mesta, nie ako izolované ostrovy: ulica mala jasný profil, vnútrobloky poskytovali poloverejné zázemie pre obyvateľov. Zeleň nebola len výzdobou; chápal ju ako súčasť hygieny, mala poskytnúť obyvateľom zdravý život. Aj pri bežnej výstavbe obytných a administratívnych domov presadzoval rovnaké princípy: jasnú čitateľnosť dispozície, technickú adekvátnosť a dôraz na dlhodobú udržateľnosť.

Weinwurm vo svojej tvorbe neustále napredoval. V 30. rokoch dokonca vymyslel patentované oceľové okná, ktoré sa tešili veľkému úspechu. Isté obdobie boli jeho okná považované za najlepšie v Európe. Okrem obrovského pracovného nasadenia žil zároveň spoločensky aktívnym životom. Pôsobil v rôznych profesijných spolkoch, napr. Umelecký spolok, Dielňa, grémií, organizáciách. V rokoch 1924 – 37 bolo publikovaných o jeho dielach 60 príspevkov doma i v zahraničí. Písali o ňom v Budapešti, Viedni aj v nemeckých časopisoch. V 30-tych rokoch 20. storočia bola architektonická kancelária Weinwurm-Vécsei najväčšia v Bratislave. Reprezentačnými a mestskými vilami, obytnými domami, komplexmi sociálnych bytov, či administratívnymi a inými budovami Weinwurm pretvoril mesto Bratislavu, ale mal vplyv aj na žilinskú, nitriansku a piešťanskú architektúru.

Posledným veľkým dielom spolupráce Weinwurm a Vécsei bola Dunajská banka sídliaca pri Rybárskej bráne v Bratislave. V roku 1938 ich úspešnej kariére odzvonilo. Ich plány im zničil protižidovský zákon a ateliér museli okamžite zatvoriť. Ako Žida ho nečakal ľahký osud. Bol vzatý do väzby v Ilave, odkiaľ po pár týždňoch odišiel. Skrýval sa u známych a potom zmizol bez stopy. Niektorí píšu, že utiekol do Budapešti, iní ho zas videli v Košiciach. Jednoducho zmizol a nikto ani len netuší, kde a kedy ukončil svoj život.

Dnes sa k Weinwurmovi vraciame nielen ako k architektovi, autorovi ikonických diel, ale aj ako k mienkotvorcovi, ako k človeku, ktorý sa nespreneveril vlastným hodnotám. Jeho návrhy nekončili iba v zásuvkách, ale práve realizáciou zlepšili život mnohým ľuďom aj v sociálne slabších vrstvách. V čase, keď opäť diskutujeme o dostupnom bývaní, kvalite štandardu, typizácii a údržbovej nenáročnosti, jeho odkaz pôsobí mimoriadne aktuálne. Ukazuje, že architektúra môže byť zároveň krásna aj užitočná; že dobre navrhnutý „malý“ byt môže ponúknuť veľkú kvalitu života; že otvorenosť, komunitný spôsobom života sú tým, čo potrebujeme. Potrebujeme vedieť jeden o druhom, potrebujeme sa poznať, aby sme sa pochopili a porozumeli si. Spoločné priestory, ktoré Fridrich Weinwurt navrhoval, sú pre mňa tým, čo ma v jeho tvorbe oslovilo najviac. V spojitosti so svetlom, vzduchom, zeleňou, sú spoločné priestory a vzťah k ulici, vzťah k susedovi niečo, čo v dnešnej- online dobe chýba najviac. Je toho tak veľa, čo dal…a určite tak veľa, čo ešte mohol dať…

Príloha