Každý z nás pochádza z určitého miesta, ktoré ho formovalo – či už je to konkrétna krajina, mesto, dedina, alebo domov, kde sa cíti bezpečne. Jednou z najdôležitejších osôb v mojej rodine je moja babička, ktorá pochádza z Českej republiky. Je pre mňa veľmi inšpiratívnym a obohacujúcim človekom. Babička je mama mojej mamy, čiže som z polovice Čech. Veľa pre mňa znamená a rozhodol som sa predstaviť jej príbeh a ukázať, ako ma ovplyvnila a čo mi dala do života.
Zdeňka Baboráková, rodená Doskočilová, je mojou babičkou. Narodila sa 21. júna 1945 v Ústí nad Orlicí vo Východných Čechách. Za celý svoj pestrý život toho veľa zažila a doteraz mi často rada hovorí príbehy z rôznych etáp svojhouciživota. O dva dni bude oslavovať svoje osemdesiate narodeniny.
Babička sa narodila do roľníckej rodiny, je najstaršou zo štyroch detí. Jej otec sa volal Jan Doskočil a bol poľnohospodárom, no mal záľubu v elektrine, a preto často opravoval elektrické vedenie v ich obci. Jeho manželkou bola Růžena Doskočilová, ktorá bola ženou v domácnosti a pomáhala na statku. Zaujímavým členom rodiny je Hugo Doskočil, Janov bratranec, ktorý bol známym farárom v Hradci Králové. Komunisti ho neskôr zavreli na nejakú dobu do väzenia. Babička si ho nepamätá, spomínala mi, že ju videl ako malú, no zomrel, keď mala okolo sedemnásť rokov. Vládnuci komunistický režim jej nedovolil ani ho ísť pozrieť ešte pred jeho smrťou.
Bývali v obci Hnátnice v Orlickom Podhůří, asi 10 kilometrov od mesta Ústí nad Orlicí. Keďže bývali na gazdovstve, odjakživa mala vzťah k manuálnej práci a k zvieratám. Na gazdovstve bolo veľa roboty a museli pomáhať rodičom. Všetky štyri deti bývali spolu v jednej izbe. Babička Zdeňka je najstaršou dcérou. Po nej sa Janovi a Ružene o rok a trištvrte neskôr narodila ich druhá dcéra Růžena, s ktorou sa babička dodnes pravidelne stretáva a majú zo všetkých súrodencov spolu najlepší vzťah. Růžena pracovala v laboratóriu ako kontrolórka mlieka a zeleniny. Dodnes býva na mieste, kde všetky deti vyrastali. Tretím dieťaťom v poradí je Ladislav, ich jediný syn a potom Mária, najmladšia dcéra. Od babičky je mladšia skoro o deväť rokov.
Babička chodila prvé štyri roky do základnej školy priamo v Hnátnici a na druhý stupeň do vedľajšej obce Dolní Dobrouč. Po ukončení základnej škole išla na strednú poľnohospodársku školu, tzv. ,,zemědělku“ do mesta Lanškroun. Pôvodne sa chcela vyučiť za krajčírku, ale kvôli vtedajšiemu komunistickému režimu jej to nebolo umožnené. Jej otec bol veľký antikomunista a mal spory s nimi ohľadom polí. Taktiež ich komunistický režim perzekvoval kvôli tomu, že boli veriaci.
Po strednej škole babička začala pracovať ako sprievodkyňa vo vlaku. Z tohto obdobia má jeden z najhorších momentov zo svojho života. 20. augusta 1968 zomrel jej otec a ďalší deň mala mať službu. Ráno na ubytovni počúvali z rádia správy o tom, ako vojská Varšavskej zmluvy vtrhli na územie Československa. V ten deň cestovala vlakom do Prahy. Ľudia vo vlaku boli vydesení a zmätení. Do Prahy prišli s meškaním dve hodiny. Nachádzali sa tam práve vtedy, keď tanky došli do centra. Po ceste videla nejaké vrtuľníky a v Prahe počula aj výstrely smerom na Národné múzeum. K tomu všetkému dúfala, že stihne prísť na otcov pohreb. Nakoniec ho stihla. Hovorila, že v Hnátnici taká vyhrotená atmosféra nebola, keďže tadiaľ tanky neprechádzali. Išli cez okolité mestá, ako sú napríklad Moravská Třebová alebo Svitavy. Túto udalosť niekedy spomína, veľmi dobre si ju totižto pamätá. Jej pôsobenie ako sprievodkyne však malo aj veľa svetlých momentov a zážitkov. Jazdila na rýchlikoch medzi Prahou a Štúrovom. Vo vlaku postretávala aj mnoho známych ľudí a hercov, napríklad Josefa Abrháma či Jiřího Schmitzera, ktorý akurát v tom čase so svojím otcom účinkoval v seriáli Chalupáři. V tomto období si našla veľa nových kamarátov a častokrát mi z neho hovorí rôzne príbehy. Napríklad o tom, ako v Prahe častokrát navštevovali divadlá a rôzne koncerty. Práve v tejto dobe babička stretla aj Karla Baboráka, jej budúceho manžela. Pochádzal z Plzne a pracoval vtedy ako výpravca. Vtedy akurát študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe. Babička mi o ňom často hovorila, že mal výbornú pamäť na čísla. Spolu si našli cestu k sebe vďaka veľkej záľube: cestovaniu po horách. Doteraz mi veľmi rada hovorí o tom, ako častokrát chodili na vysokohorské túry do Vysokých Tatier. Dvakrát vystúpila na Gerlachovský štít a urobili aj veľa iných väčších okruhov. Babička miluje prírodu a Tatry sa jej vždy veľmi páčili. Taktiež spolu navštívili aj neďaleký Slovenský raj a veľa turistikovali aj v Malej Fatre pri Žiline. Odjakživa veľmi rada cestovala. Vlakom prechodili celé vtedajšie Československo a niekoľkokrát boli aj v zahraničí. Ona však cestuje celý život, aj po rozvode v neskoršom veku precestovala Európu, letecky bola vo Francúzsku a Grécku a taktiež navštívila aj Taliansko či Litvu. Tento jej vzťah ku cestovaniu a poznávaniu sveta získala počas toho, ako robila sprievodkyňu.
Po práci na železnici odišla na materskú, v priebehu dvoch rokov sa im narodili dve dcéry, Veronika a Denisa, moja mama. Vtedy sa tiež presťahovali do neďalekého Brandýsa nad Orlicí, kde sú známe kúpele. Istú dobu tu pobýval aj Jan Amos Komenský. Kúpili tu starý dom niekedy z 30-tych rokov. Mama mi viackrát hovorila o tom, aké tam boli vysoké stropy. Po materskej nastúpila do práce v tamojšej škôlke, kde robila vychovávateľku. Neskôr začala pracovať vo výdajni uniforiem pre železničiarov v Českej Třebovej. V tejto lokalite vtedy veľa ľudí pracovalo na železnici, doteraz keď s ňou stretneme niekoho z jej kamarátov, tak to je nejaký rušňovodič, výpravca alebo sprievodca. V Ústí nad Orlicí, kde teraz býva, sú väčšinou starší ľudia a dôchodcovia, nachádza sa tam málo pracovných príležitostí a do väčších miest, ako sú napríklad Pardubice či Hradec Králové, je odtiaľ ďaleko. Babička tam má veľa známych a priateľov, stačí ísť len pešo do 5 minút vzdialeného Lidlu a je veľká šanca, že niekoho stretneme. Ku každému z nich vie jeho celý život a pozná jeho rodinu. Veľa z nich sú práve aj jej bývalí kolegovia.
V Brandýse nad Orlicí bývala 18 rokov, v roku 1999 sa s Karlom rozviedli a presťahovala sa do bytu v Ústí nad Orlicí, kde býva dodnes. Po odchode na dôchodok ešte vypomáhala v nábytkárstve. Stále však bola veľkou turistkou a s partiou kamarátov často chodievali na rôzne výlety po Čechách a Poľsku. Okrem toho je stále dodnes každý druhý deň na statku v Hnátnici, kde býva teta Ružena a kde aj obidve spolu vyrastali. Starajú sa tam o zvieratá, donedávna sa tam starali aj o kozu a mali veľkého strážneho psa, no dnes sú tam už len sliepky a zajace. Cez leto tam jazdí na bicykli, z Ústí nad Orlicí tam vedie cyklotrasa. V Ústí má veľa dobrých kamarátov, s ktorými si udržuje dobré vzťahy a často sa spolu stretávajú a občas idú aj niekam na výlet. Pravidelne tiež cvičí jógu a drží sa v pohybe. Pred pár dňami oslávila babička v Hnátnici 80 rokov v kruhu svojej najbližšej rodiny.
Dodnes je babička Zdeňka veľmi aktívna a naplno trávi svoj čas. Popri pozeraní televízie, čítaní kníh a lúštení krížoviek pomáha sestre v Hnátnici. Občas zbehne niekam aj so svojimi kamarátkami z Ústí a tiež nás niekedy príde navštíviť k nám domov do Rajeckých Teplíc. Babičku Zdeňku vnímam ako veľmi čestného a pracovitého človeka. Nikdy nepotrebovala mať veľa a vedela sa uskromniť. Doteraz ju vždy veľmi rád stretávam a dozvedám sa zaujímavé príbehy z jej života.
Zdroje:
Spomienky Zdeňky Baborákovej