Poďakovanie
Veľká vďaka patrí pani Alici Virdzekovej za cenné pripomienky k práci. Za rozhovor o živote pána Ivana Otta Schwarza ďakujeme pánovi Pavlovi Vitkovi.
Obsah
1 Príbeh Ivana Otta Schwarza. 5
1.4 Emigrácia do Veľkej Británie a podnikanie. 9
1.5 Postoj k Československu a neskoré roky života. 10
Zoznam bibliografických odkazov. 14
Úvod
Tento rok sme si pripomenuli 80. výročie ukončenia druhej svetovej vojny, počas ktorej sa na bojoch zúčastnili aj Česi a Slováci, ktorí nesúhlasili s nacistickou a fašistickou ideológiou. Bojovali preto za oslobodenie a obnovenie ich rodnej vlasti Československa. V službách britského kráľovského letectva bojovalo aj množstvo československých letcov, pričom jedným z nich bol aj Ivan Otto Schwarz, ktorému sa podarilo s 311. bombardovacou peruťou potopiť nemeckú loď Alsterufer. Po skončení vojny sa spolu s ďalšími vrátil späť do rodnej vlasti, ktorú pomáhal oslobodiť. K moci sa však postupne dostávali komunisti, ktorí považovali členov západného odboja za priame ohrozenie ich ideológie. Preto dali československým letcom a najmä členom západného odboja pocítiť, že v ich krajine, ktorú pomohli oslobodiť, už nie sú považovaní za hrdinov, ale zradcov národa. Ivan Schwarz preto spolu s mnoho ďalšími emigroval späť do Veľkej Británie, kde začal svoj nový život. Mnohým iným sa však už z Československa emigrovať nepodarilo a vo vlasti, ktorú pomáhali oslobodiť, ich postihol krutý osud.
Osudom Ivana Otta Schwarza sa venujeme už viac rokov, pretože si myslíme, že táto významná osobnosť našej regionálnej histórie si to za svoje zásluhy v boji proti okupantom so zbraňou v ruke zaslúži. Tiež si myslíme že táto osobnosť je významná, no aj napriek tomu v našom regióne takmer úplne neznáma, a preto chceme tiež zvýšiť povedomie o jeho hrdinských skutkoch v boji s nacizmom. Hlavným ťažiskom prác bola vždy jeho mladosť a obdobie druhej svetovej vojny. Vzhľadom pre krátky stanovený rozsah minulých ročníkov súťaže Odkiaľ som? sa nám nepodarilo venovať aj jeho osudom po skončení vojny a jeho životu po emigrácii späť do Veľkej Británie. Hlavným dôvodom napísania tejto práce je preto priblížiť jeho osudy najmä po skončení 2. svetovej vojny. S Ivanom Ottom Schwarzom sme tiež mali možnosť sa osobne stretnúť v Londýne v roku 2014 a jeho životný príbeh nás značne zaujal.
1 Príbeh Ivana Otta Schwarza
Ivan Otto Schwarz sa narodil 11.12.1923 do židovskej rodiny bytčianskeho právnika Oskara Schwarza a jeho manželky Anny Schwarzovej. Väčšinu detstva prežil v Bytči, kde sa taktiež angažoval v židovskej komunite a navštevoval židovskú školu. Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny ho jeho rodičia poslali do Veľkej Británie zo strachu pred nacistickým režimom. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa len ako 16- ročný rozhodol vstúpiť do armády a bojovať proti okupačnému fašistickému režimu so zbraňou v ruke. Jeho snom bolo stať sa letcom, čo sa mu nakoniec splnilo a stal sa členom 311. československej bombardovacej perute. S ňou sa zúčastnil na najväčšom úspechu československého letectva počas druhej svetovej vojny, ktorým bolo potopenie nemeckej lode Alsterufer a neskôr vďaka tomuto úspechu aj na vylodení spojencov v Normandii. Krátko pred skončením vojny bol preradený k vojenskému dopravnému letectvu, ktorého bol súčasťou do augusta 1945.
1.1 Návrat do vlasti
Po skončení druhej svetovej vojny sa vrátil späť do Československa. V auguste 1945 jeho dopravné lietadlo Douglas DC-3 pristálo na letisku Praha – Kbely. Bol to pre neho úžasný pocit, pretože sa konečne po dlhých rokoch bojov v Britskom kráľovskom letectve mohol vrátiť späť do vlasti. Nevedel, čo sa bude po jeho návrate diať, keďže jediné, čo ho v danej dobe trápilo, bolo konečne pristáť vo svojej rodnej vlasti. Tento problém mu však rýchlo vyriešil jeho známy z 311. bombardovacej perute. Len čo vyšiel z lietadla, započul známy hlas. Bol to hlas Bohuslava Tobiška, bývalého veliteľa letky, ktorý pôsobil na letisku v Kbeloch ako veliteľ letiska. Preto hneď po pristáti ukázal Ivanovi Schwarzovi veliteľskú budovu letiska a povedal mu, že od zajtra začína pracovať u neho na veliteľstve.[1] Vďaka skúsenostiam, ktoré Ivan nadobudol v britskom kráľovskom letectve a neskôr aj v dopravnom letectve bol viac ako vhodným kandidátom na to, aby prevzal na letisku Praha – Kbely riadenie dopravného letectva. Mal vtedy ešte len 22 rokov, pričom v októbri 1945 bol povýšený na hodnosť nadporučíka. Za normálnych okolností by takúto hodnosť mohol v armáde získať minimálne o 15 rokov starší pracovník.[2] Okrem riadenia letiskovej dopravy dostal Ivan Schwarz do správy aj letiskové sklady a ďalší majetok, ktorý v Prahe ostal po nemeckých okupantoch. Okrem iného k tomuto majetku patrilo aj niekoľko oficierskych víl.[3] K výkonu svojho povolania dostal k dispozícii auto s vlastným šoférom a ubytovaný bol v apartmáne hotela. Ako sám na toto obdobie spomínal, v Prahe mal zázemie na úrovni, aké nemali ani generáli.[4] Aj vďaka jeho praxi z bojov v Anglicku sa mu darilo v Prahe odvádzať na dané pomery dobrú prácu. Nariadený mu v jeho práci kvôli tomu plne dôverovali, čo bolo pre Ivana Schawrtza veľmi dôležité.
1.2 Osudy rodičov
V danej situácii mu však nebol ľahostajný ani osud jeho rodičov, ktorí sa po skončení druhej svetovej vojny vrátili do Bytče.[5] Z koncentračných táborov sa do mesta vrátilo len 60 židov, ktorým sa podarilo v koncentračných táboroch prežiť. Treba podotknúť, že pred vojnou žilo v Bytči 486 židov a až 303 z nich zahynulo v koncentračných táboroch.[6] Ich návratu sa však obávali arizátori, ktorí po nich prevzali majetok. Tento nepokoj sa v meste pretavil až do vzbury, ktorá bola namierená proti židovským občanom. Začali sa podnikať akcie proti židom a ich majetku, pričom im kameňmi rozbíjali okná či strechy domov. Tieto nepokoje sa nakoniec podarilo zastaviť až zásahom armády.[7] Dom jeho rodičov tiež obývali arizátori, ktorí sa k domu dostali vďaka arizačným zákonom v roku 1940. Späť sa už vrátiť nedokázali, keďže aj napriek tomu, že vojna už dávno skončila, ich dom ostal naďalej v rukách nesprávnych ľudí. Arizátori však dovolili rodičom návrat len do jednej z izieb domu. Keď sa to Ivan Schwarz dozvedel, ostal z toho zhrozený. Pricestoval za nimi do Bytče. Keď videl, v akom zúboženom stave sa nachádzali jeho rodičia, rozhodol sa ihneď konať. Spolu s otcom odcestovali do Bratislavy na príslušné ministerstvo a úrady. Dom sa im nakoniec podarilo bez väčších problémov vrátiť späť do rúk jeho rodičov spolu aj so záhradou, ktorá k domu prislúchala.[8] S právnymi záležitosťami počas tohto procesu pomáhal Ivanov dlhoročný kamarát a známy pražský právnik Dr. Hugo Vondřejec. S Ivanom sa poznali ešte z predvojnových čias, počas ktorých sa venoval Ivan Schwarz aj Hugo Vondřejec vodnému pólu, vďaka ktorému sa spoznali a dlhé roky kamarátili. Aj vďaka tomu bol viac než ochotný pomôcť rodine Schwartzovcov aj vďaka čomu bolo nakoniec vymáhanie majetku úspešné.[9] Aj napriek tomu, že sa situácia s majetkom dala do poriadku, zdravotný stav jeho rodičov už na tom tak dobre nebol. Hoci od konca vojny ubehlo už pár mesiacov, zdravotný stav jeho rodičov bol stále zlý. Oboch ešte počas toho, ako boli držan v koncentračnom tábore v Seredi, tvrdo zasiahol týfus. Obaja mali kvôli tomu značne podlomené zdravie. Zdravotný stav jeho matky sa však začínal postupne zlepšovať, zatiaľ čo u jeho otca to bolo práve naopak. Zlepšenie jeho zdravotnej situácie však nastalo na prelome rokov 1945 a 1946, kedy sa prvýkrát po takmer 10 rokoch vrátila domov Ivanova staršia sestra Katarína Schwarzová. V tom čase bol Ivanov otec krátko po infarkte a s jeho zdravotným stavom to nevyzeralo nádejne. Návrat jeho dcéry po dlhých rokoch mu však opäť prinavrátil životnú energiu. Krátko na to sa mu opäť podarilo získať späť advokátske osvedčenie a začať vykonávať prax. Vojna ho však už poznačila natoľko, že zo zranení a choroby spôsobenej väznením v koncentračnom tábore v Seredi sa už nezotavil. Zomrel 21.8.1947 v Bytči, pričom po sebe zanechal okrem majetku aj manželku Evu, ktorá za manželom trúchlila ešte dlhé roky. Ivan aj Katarína sa rozhodli vzdať sa svojho dedičstva v prospech ich matky, keďže usúdili, že peniaze potrebuje viac ako oni. Eva sa nakoniec rozhodla dom v Bytči predať a odísť do Ružomberku za svojou sestrou, aby nemusela byť sama.[10]
1.3 Problémy s komunistami
Ivan Schwarz medzitým pracoval na rôznych letiskách v Prahe, kde riadil dopravné letectvo. V pomerne zaostalom povojnovom československom letectve sa snažil zaviesť prehľadnejší anglický systém, čo sa mu aj darilo. Toho si však všimli jeho nadriadení. Vzhľadom k tomu, že do vedenia sa dostávalo stále viac ľudí s napojením na Moskvu, začal byť Ivan Schwarz pre vedenie nepohodlným. Ako člen západného odboja a bývalý člen britského kráľovského letectva bol pre vedenie „nedôveryhodnou“ osobou. Sám si postupne začínal všímať, že do armády začínal presakovať komunistický vplyv, kvôli čomu začal byť odsúvaný na druhú koľaj. Oveľa viac ho však znepokojoval fakt, že Československo sa stále viac vzďaľovalo Západu a približovalo Východu.[11] Situácia sa skomplikovala, keď do jeho kancelárie na letisku v Ruzyni vošiel nadrotmajster s dekrétom. Podľa tohto dekrétu mu mal Ivan Schwarz dať niekoľko jeho ľudí na politické školenia, pričom náplňou týchto školení mala byť výstrižková služba novín. Táto služba mala byť vykonávaná od deviatej rána každý deň, čo Ivana Schwarza prekvapilo. Na túto správu zareagoval veľmi ostro. Najskôr nadrotmajstrovi vysvetlil, že práve od deviatej rána je na letisku najhustejšie obdobie, pričom na obsluhu a správne fungovanie letiska potrebuje každého jedného zdatného muža. Na to mu nadrotmajster odvetil, že jednoducho má dekrét, ktorý musí poslúchnuť. Od tohto momentu bolo Ivanovi Schwartzovi jasné, že cieľom týchto obštrukcií nie je to, aby boli jeho pracovníci politicky školení, ale aby týmto Ivanovi Schwartzovi hodili polená pod nohy a tým mu zabránili v správnom fungovaní letiska. Ivan Schwarz preto nadrotmajstrovi odvetil: „Pozrite pán nadrotmajster, dávam vám dve možnosti. Mám zatvorené okno a otvorené dvere. Behom desiatich sekúnd musíte vypadnúť – zatiaľ kadiaľ chcete. V opačnom prípade vás vyhodím oknom alebo vykopnem tými dverami.“[12] Rotmajster to nakoniec vzdal, ale to, že sa Ivan Schwarz postavil proti nariadeniam malo svoje následky.[13] Tento incident zanechal v Ivanovom kádrovom profile čiernu škvrnu. Dôsledky tohto činu na seba následne nenechali dlho čakať. Z riadenia letovej prevádzky v Ruzyni bol Ivan Schwarz pridelený na veliteľstvo prvej leteckej oblasti so sídlom v pražských Dejviciach. Tam mal na starosti letecké školy, letiská a sklady, ktoré tu ostali po nemeckých okupantoch z čias Protektorátu Čechy a Morava. Okrem iného však dostal do správy aj tri nemecké vily a mercedes s vodičom na počkanie spolu s lietadlom. Vo vedení si ho stále vážili, keďže na Ruzyni vykonával dobrú prácu, no pre velenie už nebol dôveryhodný. Z anglickej Royal Air Force si priniesol však aj niečo, čo pre ozbrojené sily v Československu nebolo bežné. V Anglicku fungovala zásada, že ak mal niekto miesto pri stole, a mal k debate čo povedať, mohol sa slobodne ozvať. To sa však nepáčilo jeho nadriadeným a už vôbec nie tým, ktorí boli napojení na Moskvu a boli členmi Komunistickej strany Československa. Ivan Schwartz sa tak dostal pod kontrolu kontrašpionáže, ktorá bola v danej dobe bola už v rukách komunistickej moci. V jeden deň zobrali Ivanovi Schwarzovi zo sekretariátu bez jeho vedomia ďalekopisy, na ktoré mu prichádzali tajné informácie. Keď po tomto incidente odišiel Ivan Schwarz za dôstojníkom z bezpečnosti, ten mu odvetil, že on aj jeho celé oddelenie sú nespoľahliví. Vtedy Ivan Schwarz urobil definitívne rozhodnutie. Vlasť, za ktorú dlhé roky bojoval počas druhej svetovej vojny a za obranu ktorej riskoval svoj vlastný život, ho zradila. Od tohto osudového momentu si začal Ivan opäť vybavovať svoj návrat do Veľkej Británie. Keď sa to dozvedelo jeho velenie, za žiadnu cenu ho nechceli pustiť. V armáde bol nadporučíkom a aby si Ivana udobrili, ponúkli mu okamžité povýšenie o dva stupne. Všetko však za cenu toho, že vstúpi do komunistickej strany alebo že by donášal informácie tajnej službe. Síce rozhodnutie odísť do Veľkej Británie nebolo jednoduché, aj napriek výhodám, ktoré mu ponúkli, sa rozhodol pre odchod. V tej dobe si už v Prahe našiel priateľku Jarku. Po Prahe spolu chodievali na prechádzky a tancovať, pričom Ivana si obľúbili aj Jarkini rodičia. Rozhodnutie odísť tak nebolo jednoduché ani pre ňu, ale nakoniec sa obaja rozhodli pre odchod do Veľkej Británie. Ivan tušil, že v Československu ho už nič dobré nečaká a nechcel sa triasť pred komunistickou politikou. Chcel žiť v slobodnej krajine, kde by mohol slobodne podnikať. Preto na konci roku 1946 odletel spolu so svojou priateľkou späť do Londýna, kde pôsobil aj počas vojny. Emigrovať sa mu podarilo ešte legálne a aj s pomocou jeho kamarátov sa mu podarilo dostať potrebné pečiatky na úradoch. Už pár dní po príchode do Veľkej Británie dostal za svoju službu v Britskom kráľovskom letectve britské občianstvo.[14]
1.4 Emigrácia do Veľkej Británie a podnikanie
Do Veľkej Británie však prišiel bez akéhokoľvek majetku a plánu čo ďalej. Väčšina emigrantov, ktorí prichádzali do Veľkej Británie po vojne ostalo po väčšinu ich života na okraji spoločnosti, pričom spoločensky preraziť malo šancu len pár šťastlivcov. Jedným z týchto šťastlivcov bol aj Ivan Otto Schwarz. Aj on si však zažil aj ťažké časy, kedy bol len o vode a chlebe. Toto obdobie jeho života však netrvalo veľmi dlho. Vo Veľkej Británii sa začal venovať podnikaniu, pri ktorom sa veľmi rýchlo uchytil. Jeho prvým veľkým podnikateľským úspechom bol predaj autobusov.[15] Vo Veľkej Británii bol v tom čase veľký počet starých a často nepojazdných autobusov. Cez druhú svetovú vojnu sa celý priemysel Veľkej Británie orientoval na výrobu zbraní, čo značne poznačilo všetky oblasti života. Dotklo sa to aj dopravy, ktorá trpela tým, že počas viac ako šiestich rokoch vojny sa žiadne nové prostriedky nevyrábali. Po vojne sa preto väčšina z nich vyradila a vyrobili sa nové a modernejšie modely. Toho využil Ivan Schwarz. Uvedomil si, že tieto autobusy ešte nie sú úplne do šrotu. Bolo ich však veľké množstvo, a preto sa predávali za veľmi nízku cenu, pretože buď by sa predali, alebo by skončili na šrotovisku. On však pochopil, že ak nájde pre vyraďované autobusy vhodného kupca, mohol by na tejto príležitosti zbohatnúť. Vo Veľkej Británii o tieto autobusy už záujem nebol, avšak on vedel o inom záujemcovi mimo ostrovov. Bol pracovne v Juhoslávii, kde videl,mu že verejná doprava tu prakticky neexistovala. Okrem otlčených vojenských áut sa tu po ceste premávali len naložené povozy, ktoré ťahali kone a osly. Povedľa nich kráčali ľudia pomaly pešo. Ivanovi bolo preto jasné, že v krajine je obrovský potenciál na predaj autobusov.[16] Jediným problémom preto bolo zohnať miestnu firmu, ktorá by bola ochotná v Juhoslávii autobusy kúpiť. Vypracoval preto ponuku, ktorá sa nakoniec ukázala byť veľmi dobrá. Od Ivana Schwarza začala autobusy odoberať firma Auto Serbia, následne aj Auto Makedonia a následne ďalšie firmy, zodpovedné za verejnú dopravu v Juhoslávii. Následne si na tento projekt požičal a zadlžil sa. Bol však ochotný riskovať, čo sa nakoniec vyplatilo. Autobusy, hoci ešte neboli šrotom, boli väčšinou v rôznom stave.[17] Väčšinu z nich bolo potrebné prerobiť a opraviť, na čo sa mu však úspešne podarilo nájsť finančné prostriedky a autobusy zrenovovať.[18] Okrem iného sa chcel Ivan Schwarz vo Veľkej Británii vzdelávať aj ďalej, pričom začal študovať na vysokej škole. Vďaka jeho úspešnému podnikaniu s autobusmi však už na to ostávalo veľmi málo času. Preto sa nakoniec rozhodol so štúdiom skončiť, a venovať sa iba podnikaniu.[19] Za peniaze, ktoré zarobil predajom autobusov, si kúpil pozemok a budovu v centre Londýna na slávnej Baker Street. Tu sídlila jeho firma BSTO ltd., ktorá mala v 50. rokoch už miliónové tržby. Od roku 1952 začala jeho firma pracovať pre britské železnice, kde sa stal Ivan Schwarz úspešným manažérom pri obnove železničných tratí. Vyrábali výhybky a nové, betónové pražce, ktoré nahrádzali staré a najmä už rokmi opotrebované drevené. Zamestnával v tej dobre až 120 zamestnancov, ktorí pôsobili pod Ivanom ako robotníci či projektanti. Okrem iného venoval veľkú časť svojich financii na výskum v oblasti železničnej dopravy.[20]
1.5 Postoj k Československu a neskoré roky života
Vďaka tomu, že v roku 1946 sa mu podarilo z Československa emigrovať legálne a vzťahy so štátom mal vysporiadané, mohol sa legálne venovať podnikaniu aj s krajinami východného bloku. Aj napriek tomu, že sa do krajiny mohol vracať späť, do Československa sa už natrvalo nechcel vrátiť a kým v krajine vládol komunistický režim, ako prozápadný podnikateľ v ňom ani nebol vítaný. Okrem totalitného režimu ho zraňovali aj viaceré, na pohľad len symbolické, ale v skutočnosti veľavravné veci. Jednou z nich bola plaketa, ktorá bola odhalená pri kostole v roku 1937. Finančne sa na jeho obnove podieľali aj židovskí občania, ktorých mená boli odhalené na plakete vrátane mena jeho otca. Počas Slovenského štátu túto plaketu odstránili, no komunistický režim sem túto plaketu už nikdy nenavrátil späť.[21]
Jeho matka Eva však medzitým žila so svojou sestrou v Ružomberku. V 50. rokoch bolo pre Ivana zložité vycestovať za ňou do Československa, keďže hrozilo, že by ho za jeho činnosť zatkli. Preto sa spolu s jeho sestrou Katarínou rozhodli pre to, aby ju dostali z Československa za nimi do Veľkej Británie. Podarilo sa im to až v roku 1962, kedy sa Eve Schwarzovej podarilo vybaviť jednosmerný pas na cestu von z republiky. Jednalo sa však o veľmi ponižujúcu situáciu, a jeho matka Eva sa počas tohto procesu cítila opäť ako počas druhej svetovej vojny, keď mali byť židia jednosmerne vyvážaní z krajiny a späť sa už nikdy nemali vrátiť. V máji roku 1962 sa na londýnskom letisku Heathrow opäť stretla so svojimi deťmi, pričom však vedela, že späť do svojej rodnej krajiny sa už nikdy nevráti. Začiatky vo Veľkej Británii boli preto pre ňu veľmi náročné. Najskôr prebývala v byte s Ivanom Schwarzom, no v tej dobe mali malý byt, a preto sa neskôr presunula k dcére Kataríne, kde mala svoju vlastnú izbu.[22] V tomto období sa Ivanovi narodilo tiež jeho jediné dieťa, dcéra Kristína. Na spoločenskom živote sa však zúčastňoval s krajanmi, žijúcimi vo Veľkej Británii, len sporadicky. Bývalí československí veteráni sa na neho obracali s prosbami o pôžičky či s tým, aby u neho získali prácu. S veteránmi sa okrem iného stretával aj v Československom klube, ktorý sídlil v Londýne. Bolo to miesto na stretnutia, krajanské plesy či ďalšiu spolkovú činnosť. Veteránom toto miesto pomáhalo v prekonávaní odlúčenia od ich vlasti, vytváralo sa tu zázemie na udržiavanie kontaktov, priateľstiev a veteráni si tu navzájom pomáhali pri hľadaní práce. V spolku veteránov sa však Ivan Schwarz začal angažovať až po roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika. Od rokov 2006 do roku 2009 pôsobil ako prezident Zväzu letcov slobodného Československa, pričom bol prvým Slovákom, ktorý stál na čele tejto organizácie.[23] Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa opäť začal vracať na rodné Slovensko, kde si v Bratislave založil pobočku svojej firmy. Často a rád navštevoval aj svoje rodné mesto Bytču. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa dočkal aj uznania, ktoré mu bolo odopierané počas dlhých rokov komunistického režimu v našej krajine. Hrdý bol na svoj dekrét z 1. mája 1995, na základe ktorého ho prezident Slovenskej republiky Michal Kováč menoval do hodnosti generálmajora. Okrem iného dostal aj štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, ktorý mu bol za mimoriadne zásluhy v boji proti fašizmu počas druhej svetovej vojny a za zásluhy o Slovenskú republiku udelený v Bratislave 8. mája 2005 prezidentom Ivanom Gašparovičom. V roku 2009 mal tú česť vítať britskú kráľovnú Alžbetu II. počas jej návštevy Slovenska v Bratislave.[24] Väčšinu svojho života v Londýne prežil so svojou manželkou Jarkou, ktorá však v septembri roku 2011 zomrela. Do Bytče sa však vracal stále, pričom 23. mája 2015 mu bol pri príležitosti 70. výročia skončenia druhej svetovej vojny udelený titul čestný občan mesta Bytča, ktorý mu bol navrhnutý poslancom mestského zastupiteľstva v Bytči Michalom Filekom. Chcel sa dožiť 100 rokov, pričom sa tešil na to, že ako každý poddaný kráľovnej Alžbety II. od nej dostane 11.12.2023 gratulačný list k dosiahnutiu 100 rokov jeho života. Tento cieľ sa mu, žiaľ, už naplniť nepodarilo.[25] Nakoniec v Londýne 4.1.2018 vo veku 94 rokov zomrel ako posledný žijúci Slovák vo Veľkej Británii, ktorý slúžil v službách RAF ako letec počas druhej svetovej vojny.[26]
Záver
Našou prácou sme chceli priblížiť životný príbeh Ivana Otta Schwarza so zameraním na obdobie po skončení druhej svetovej vojny. Venovali sme sa jeho návratu do vlasti, počas ktorého pracoval na letisku v pražskej Ruzyni. Počas pôsobenia v Prahe sa dostal do problémov s nastupujúcim komunistickým režimom, keďže sa ako letec počas druhej svetovej vojny zúčastňoval na západnom odboji. Preto sa rozhodol pre emigráciu späť do Veľkej Británie, a aj napriek tomu, že prisťahovalci nemali začiatky a budovanie života v novej krajine jednoduché, on vytrval a nakoniec sa stal úspešným podnikateľom. Po páde komunistického režimu v Československu a vzniku Slovenskej republiky sa dočkal viacero významných ocenení.
Náš cieľ, priblížiť životný príbeh Ivana Otta Schwarza so zameraním na povojnové udalosti, sa nám podarilo splniť. Prácu by sme chceli odprezentovať ostatným študentom na hodinách dejepisu a semináru z dejepisu, čím by sme chceli zvýšiť povedomie o živote tejto významnej osobnosti nášho regiónu.
Počas písania práce sme získali množstvo nových poznatkov o živote Ivana Otta Schwarza a myslíme si, že sa nám úspešne podarilo nadviazať na prácu o jeho vojnových osudoch a tým skompletizovať životný príbeh tejto významnej osobnosti nášho regiónu. Obdivujeme, ako sa dokázal Ivan Otto Schwarz vynájsť v ťažkých životných situáciách a vytrvať aj napriek tomu, že mu predstavitelia komunistickej strany strpčovali život a neskôr vytrvať v ťažkých podmienkach vo Veľkej Británii a napriek všetkému sa stať úspešným podnikateľom. Nikdy nestratil svoj životný optimizmus a energiu a vďaka tomu sa mu podarilo uspieť tam, kde ostatní zlyhali.
Zoznam bibliografických odkazov
Knižné publikácie
FILEK, Michal. Bytčianske rozhovory. Žilina: Georg, 2014. 96 s. ISBN: 9788081540936.
HESS, Alexander. Byli jsme v bitvě o Anglii. Praha: Naše vojsko, 1993. 112 s. ISBN
8020604162.
HURT, Zdeněk. Češi a Slováci v RAF za druhé světové války. Computer Press, 2005. 104 s.
ISBN:80-251-0803-1.
VITKO, Pavol a kol. Pokoriteľ Alsterufera / The Humiliator of the Alsterufer. Bratislava:
Vojenská podporná nadácia, 2018. 523 s. ISBN 9788097219024.
Internetové zdroje
https://www.mosr.sk/41127-en/zomrel-generalmajor-v-v-ivan-otto-schwarz/ [cit. 2025-09-20]
Archívne pramene
Štátny archív v Žiline, fond Obvodný notársky úrad Veľká Bytča, sg. 5311/1947.
Štátny archív v Žiline, fond Štátne slov. reál. gym. J. Palárika v Žiline, Hlavný katalóg 1938-
1939.
Štátny archív v Žiline, fond MsNV Veľká Bytča, zbierka dokumentov Sidónie Sakalovej ku
kronike Bytče.
Štátny archív v Žiline, fond MsNV Veľká Bytča, Kronika Veľkej Bytče.
Vojenský archív Trnava, kmeňový list I. O. Schwarza.
Vojenský archív Trnava, osobný záznam I. O. Schwarza.
Vojenský archív Trnava, vojnová vložka kmeňového listu I. O. Schwarza.
Iné zdroje
Rozhovor s Pavlom Vitkom.
Prílohy
Obr. č. 1: Prvá fotografia v spomienkovom fotoalbume I. Schwarza, ktorý mu pripravila jeho dcéra, je aj s popiskou: Who can that young be? (Kto len tento mladík môže byť?)
(Zdroj: Foto archív Ivan Schwarz)
Obr. č. 2: JUDr. Oscar Schwarz s manželkou Annou a deťmi Ivanom a Katarínou a s rodinnou známou Hanou, august 1927
(Zdroj: Foto archív Ivan Schwarz)
Obr. č. 3: Čs. osádka Liberatora, ktorá dňa 27. 12. 1943 potopila nemeckú ozbrojenú obchodnú loď Alsterufer
(Zdroj: Foto archív Ivan Schwarz)
Obr. č. 4: Ivan Schwarz s manželkou a dcérou
(Zdroj: Foto archív Ivan Schwarz)
Obr. č. 5: So svojou dcérou
(Zdroj: archív Ivan Schwarz)
Obr. č. 6: Podnikateľská vizitka Ivana Schwarza
(Zdroj: archív Pavol Vitko)
Obr. č. 7: Ivan Schwarz pred sídlom svojej firmy BSTO, Londýn, 23. máj 2003
(Zdroj: Foto archív Pavol Vitko)
Obr. č. 8: S prezidentom SR Ivanom Gašparovičom pri preberaní štátneho vyznamenania Rad Bieleho dvojkríža vojenského druhu, III. tr. Bratislava, 13. 5. 2005
(Zdroj: archív Vladimír Benko)
[1] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[2] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 132-133.
[3] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[4] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 133.
[5] Tamtiež. s. 134.
[6] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[7] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 134.
[8] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[9] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 135.
[10] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 137.
[11] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[12] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 138.
[13] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[14] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 139-140.
[15] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[16] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 144.
[17] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[18] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 145.
[19] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[20] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 145-146.
[21] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[22] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 137.
[23] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[24] VITKO, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera, s. 142-143.
[25] Rozhovor s P. Vitkom zo dňa 15.5.2025.
[26] Pozri https://www.mosr.sk/41127-en/zomrel-generalmajor-v-v-ivan-otto-schwarz/ [cit. 2025-09-20].