Osudy Čechov a Slovákov boli vždy úzko popretkávané, tak v minulosti ako aj dnes, najmä vďaka geografickej i jazykovej blízkosti. Výhody či nevýhody týchto vzťahov sa prejavvili vo veľkom množstve aj v severozápadnom centre Slovenska, v meste Žilina, nazývaným tiež bránou do Čiech. A určite sa tak nevolalo bezdôvodne. Prvá väčšia migračná vlna českých obyvateľov na Slovensko je spojená s prítomnosťou husitov. Vzájomné vzťahy sa prehĺbili v 15. a 16. storočí, keď do Žiliny prichádzali vzdelanci z Moravy a Čiech, a to predovšetkým kňazi, učitelia, pisári. Vznikli aj nové obchodné styky medzi žilinskými remeselníkmi – najmä súkenníkmi – a moravskými či sliezskymi mestami (s Kroměřížom, Uherským Brodom, Prostějovom, Těšínom, Opavou). Zároveň vzrástol počet slovenských študentov, odchádzajúcich študovať do českých miest, napr. Kroměříža, Jihlavy, Kutnej Hory, Prahy, Vyškova, Prostějova, Uherského Brodu, z ktorých v 16. a 17. storočí mnohí pôsobili v Žiline.[1]
Druhú vlnu zapríčinilo prenasledovanie českých protestantov. Mnohí z nich sa usadili v Žiline a jej okolí. K výraznejšiemu prílevu Čechov dochádza potom až na konci 19. storočia, vďaka priemyselnému rozvoju mesta, keď bolo vystavaných niekoľko železníc, napr. Košicko-bohumínska či Považská železnica. Z brány do Čiech sa stal veľmi dôležitý dopravný uzol, ktorý mal veľký vplyv na následný hospodársky rozmach mesta.
Takto by sme mohli pokračovať cez celú históriu Slovenska a Žiliny, až sa dostávame do obdobia Československej republiky. V roku 1919 prichádza do Žiliny Josef Kyněra.
Narodil sa v roku 1874 v obci Svatobořice pri Kyjove na Morave, počas svojho života vystriedal niekoľko zamestnaní i miest, kde žil. Napr. takmer 20 rokov bol spávcom majetku grófky Coronini v Goricii, v dnešnom Taliansku. V roku 1915 v Terste získal vodičský preukaz na autá s benzínovým motorom, čo zrejme predznamenalo jeho budúcnosť spojenú s automobilmi.[2]
Počas prvej svetovej vojny slúžil v armáde Rakúsko-Uhorska ako pilot. Po skončení vojny a vzniku ČSR bol v roku 1919 poverený Vavrom Šrobárom, ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, zriadením dezinfekčných staníc na Slovensku.
V rámci tejto úlohy spoluprácoval s civilnými a vojenskými úradmi pri zriaďovaní a materiálnom zásobovaní staníc najmä dezinfekčnými prostriedkami. Pri tejto činnosti podliehal MUDr. Ivanovi Hálkovi, ktorý viedol rezort zdravotníctva.
Písal sa december 1924, keď Josef Kyněra bol na vlastnú žiadosť prepustený z armády. Začal podnikať a stal sa zástupcom firmy Tatra Kopřivnice aj Harley Davidson.[3] V tom čase ani len netušil, ako výrazne prispeje k rozvoju žilinského automobilizmu.
Bol ženatý s Františkou Maturovou, ktorá pochádzala z Uherského Hradišťa a mali jedinú dcéru Oľgu. Pre rodinu sa rozhodol postaviť dom na dnešnej Hollého ulici, vtedy na Frambore.[4] Projekt vypracoval architekt Vlastimil Procházka. Zároveň na pozemku vyrástli prvé garáže v Žiline ako aj autoservis. Firma Michala Kováča postavila v rokoch 1928 až 1932 ďalšie dielne a garáže, dokonca aj benzínovú pumpu.[5] Ako podnik s podnikaním ruka v ruke rástli, autá v garážach si nechávali opraviť či len odložiť mnohí významní občania mesta, ale i návštevníci Žiliny. [6]
Kyněrovci žili rušným spoločenským životom – pravidelne ich navštevoval prezident Slovenskej krajiny Ján Drobný, slávny husľový virtuóz Jan Kubelík, dokonca do okruhu známych patril aj vychýrený projektant automobilov Porsche Hans Ledwinka.[7] Josef bol zároveň aj veľmi vášnivým turistom, zachovalo sa veľa fotografií z jeho výletov, najmä do Vrátnej doliny a okolia.
Jeho manželka Františka bola na tú dobu veľmi emancipovaná žena. Mimo aktívneho pôsobenia v divadelných spolkoch Kollár a Hviezdoslav zdieľala s Josefom aj spoločnú vášeň pre automobily. Aktívne pretekala. Napr. v roku 1932 absolvovala preteky na Masarykovom okruhu v Brne a Cieľovú jazdu do Piešťan, kde získala 2. cenu v Concours d’élegance. Zo závodu v Kopřivnici vozila novovyrobené automobily značky Tatra do Žiliny.[8]
Málokto z nás by sa mohol pochváliť, že už ako dvanásťročný prišiel autom na železničnú stanicu v Žiline vyzdvihnúť svojho otca. To však neplatí pre dcéru Josefa a Františky Kyněrovcov – Olgu, pomenovanej podľa grófky z Gorice. Lásku k automobilom tak zdieľala celá rodina. Olga si neskôr ale zvolila inú cestu. Šla študovať medicínu a neskôr sa počas bombardovania Bratislavy americkými lietadlami v júni 1944 ukrývala v tuneli, kde si so Jánom Štofkom, svojím budúcim manželom, padli do oka.
Podnikanie na Slovensku koncom 30. rokov vôbec nebolo jednoduché. Slovenská vláda sa snažila o čo najrýchlejší odchod časti Čechov zo Slovenska. K radikálnej zmene v postavení Čechov a českých zamestnancov na Slovensku došlo po vzniku samostatného Slovenského štátu, keď sa stali príslušníkmi cudzieho štátu, Slovenská vláda sa rozhodla odsunúť všetkých českých zamestnancov s odôvodnením, že nemajú slovenskú štátnu príslušnosť. Aj v Žiline boli po roku 1938 odstránení osvedčení úradníci a zamestnanci len pre český pôvod alebo pročeskoslovenskú orientáciu. Na ich miesta boli často dosadení neskúsení a neschopní ľudia, ktorí tieto posty dostávali ako odmenu za angažovanosť v ľudáckom hnutí. Mnoho Čechov sa snažilo na Slovensku ostať a prihlásilo sa k slovenskej národnosti, alebo žiadalo o udelenie domovskej príslušnosti na Slovensku. Táto ale bola vydávaná len výnimočne. Pri odchode Čechov zo Žiliny dochádzalo k rôznym šarvátkam s Hlinkovou gardou.
Počas existencie ČSR sa niektorí Česi stali natoľko dôležitými obyvateľmi Slovenska, že boli jednoducho nezastupiteľní. K nenahraditeľným osobám patrila hlavne technická inteligencia a špecialisti. Tí mohli v úradoch ostať, klesli ale v služobnom hodnotení, museli zložiť skúšku zo slovenského jazyka i sľub vernosti Slovenskému štátu. Zo Žiliny sa neodsťahoval Josef Kyněra s rodinou. Získal slovenské štátne občianstvo a mohol aj naďalej podnikať.
S menom Josefa Kyněru je spojený aj prevoz českých korunovačných klenotov. Svätováclavská koruna, žezlo, jablko, kríž, rúcho a meč bolo potrebné v čase sudetonemeckej krízy ochrániť pred rukami nacistov. Preto klenoty bolo treba odviezť a ukryť mimo Prahu. Jednalo sa o veľmi prísne tajnú akciu. Klenoty prevážal Josef Kyněra so svojou manželkou Františkou. Prevzal ich František Koupil, prednosta filiálky Národnej banky československej v Žiline. Dňa 6. októbra 1938 bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska v blízkej budove Katolíckeho domu., preto boli klenoty prevezené zo Žiliny do Rajeckých Teplíc.[9] Boli dočasne ukryté v trezore hotela Veľká Fatra v Rajeckých Tepliciach, dnešný hotel Aphrodite. Ten v tom čase vlastnila česká spoločnosť. O prítomnosti klenotov v Rajeckých Tepliciach hovorí aj pamätná tabuľa pred hotelom.
Ľudia o Josefovi Kyněrovi hovorili iba v dobrom. Nemal problém komunikovať s hocikým, pomocnú ruku ste v čase núdzi od neho i jeho rodiny mohli vždy očakávať. Vedel, čo je správne a mal odvahu pomáhať aj keď by mu odhalenie mohlo priniesť veľa problémov. V ťažkých časoch nacionalizmu dokonca nosili ukrývaným Židom jedlo u suseda do pivnice.[10] Vedel, čo bolo potrebné a vedel aj ako toto obdobie prežiť. Pravdepodobne vďaka svojmu rozhľadu i komunikačným schopnostiam dokázal svoj majetok pred nacizmom ubrániť, no pred komunistami sa to už nepodarilo. Po nástupe totality mu znárodnili majetok, dielne, garáže. [11]
Josef Kyněra zomrel v roku 1957. Nežije už ani jeho jediná dcéra Oľga. Z proamych potomkov rodiny žije vnuk Ján Štofko, ktorý nám poskytol viaceré informácie o svojej rodine. Podobne nám pomohli informácie žilinského historika Petra Štanského. Aj keď stále neviem o osobnosti Josefa Kyneru veľa, som rada, že som sa rozhodla do projektu Odkiaľ som? spracovať práve túto osobnosť. Dokázal sa venovať tomu, čo ho v živote najviac bavilo – automobilom, čím zároveň veľmi výrazne prispel do rozvoja automobilizmu v Žiline.
Je dôležité pripomínať si našu spoločnú históriu a osobnosti, ktoré mali síce iný ako slovenský pôvod, ale zaslúžili sa o rozvoj nášho mesta, v ktorom žijeme.
Príloha:
Obrázok 1: Josef Kyněra s manželkou Františkou a dcérou Olgou
(Zdroj: súkromný archív Jána Štofku)
Obrázok 2: pôvodná garáž
(Zdroj: súkromný archív Jána Štofku)
Obrázok 3: jedno z áut rodiny Kyněrovcov v roku 1924, vpravo Josef s dcérou Olgou
(Zdroj: súkromný archív Jána Štofku)
Obrázok 4: benzínová pumpa pred domom Kyněrovcov
(Zdroj: súkromný archív Jána Štofku)
Obrázok 5: RNDr. Ján Štofko
[1] ZBORNÍK SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO MÚZEA V MARTINE, s. 10.
[2] Rozhovor s Jánom Štofkom, vnukom p. Kyněru.
[3] GROMA Patrik, FEILER Jozef, ŠTANSKÝ Peter. Stratená Žilina 3, s. 150.
[4] Doteraz v ňom býva Oľgin syn Ján Štofko.
[5] Pozri príloha, obr. 4.
[6] Pozri prílohu, obr. 2.
[7] Štanský, P. Josef Kyněra.
[8] Rozhovor s Jánom Štofkom.
[9] Žilinský večerník – V trezore žilinskej banky tajne ukrývali korunovačné klenoty českých kráľov
[10] Rozhovor s Jánom Štofkom.
[11] Rozhovor s Jánom Štofkom.