Adam Pokrievka - Jakub Bauernfreund

Už od mala som rád kreslil. Od svojich 6 rokov som chodil na ZUŠ. Pravé preto som chcel písať o nejakom maliarovi. Hneď ako som uvidel meno Jakub Bauernfreund, voľba bola jasná.

Jakub Bauernfreund sa narodil 25. októbra 1904 v Zborove, neďaleko Bardejova, v skromnej, ale kultúrne aktívnej židovskej rodine ako piaty z ôsmich súrodencov – mal päť sestier a dvoch bratov.[1] Atmosféra podkarpatského mestečka na východnom okraji bývalého Rakúsko-Uhorska na neho výrazne vplývala. Jeho pohľad na svet sa formoval prostredníctvom rôznych zážitkov: prechod ročných období v Bukovských vrchoch, trhy a náboženské obrady mu už od detstva zostávali v pamäti ako výrazné vizuálne obrazy. V malom dome sa často čítalo, spievalo a kreslilo. Papier a uhlík patrili vtedy medzi najlacnejšie hračky, preto sa s nimi Jakub často hrával. To viedlo k tomu , že sa mohol pomocou nich preniesť do sveta vlastnej fantázie.

Rodina, poháňaná túžbou po kvalitnejšom živote, sa krátko po vytvorení Československa presťahovala do priemyselného mesta Ostrava. Mladý Bauernfreund si tam našiel prácu ako učeň v tlačiarni a neskôr sa stal retušérom fotografií. Retušovanie fotografií mu dalo cennú lekciu o tom, ako svetlo ovplyvňuje tvary a aký dopad má jemný tón na výrazy tváre. Počas práce chodil na večerné kurzy kreslenia a postupne si uvedomoval, že jeho talent je väčší ako väčšiny ostatných. Jeho talent presahoval hranice remeselnej zručnosti.

Na začiatku dvadsiatych rokov sa presťahoval do Bratislavy. Toto mesto, ktoré sa postupne oslobodzovalo od uhorskej provinčnosti, prijalo umelcov túžiacich po moderných prúdoch. Bauernfreund našiel zamestnanie v grafickom ateliéri. Väčšinu svojich zárobkov však míňal na farby, štetce či dokonca na vstupenky na rôzne výstavy.
V roku 1926 urobil významný krok, keď sa prihlásil na súkromnú Školu maliarstva Gustáva Mallého.[2] Mallého ateliér bol miestom, kde sa zchádzali talenty z rôznych častí Slovenska; medzi jeho spolužiakmi sa objavili budúce hviezdy slovenského avantgardného umenia Cyprián Majerník, Ján Želibský či Július Jakoby.[3] Mallý učil svojich žiakov disciplíne klasického kreslenia, no súčasne ich motivoval, aby mali odvahu experimentovať s modernými kompozičnými princípmi, ktoré sa objavovali v parížskych revuálnych predstaveniach. Bauernfreund tu prvýkrát intenzívne študoval Cézannove konštrukcie objemu či kubistické rozvrhy Braqua a Picassa.

Túžba kariérne rásť sa mladému umelcovi čoskoro ukázala ako oveľa väčšia ako mal podmienky v Bratislave, a preto v roku 1927 zamieril do Prahy.[4] Na prijímacích skúškach na Akadémiu výtvarných umení obstál s prehľadom; profesor Willy Nowak, žiak Maxa Švabinského, mal záujem o jeho prijatie.[5] Nowakovo zameranie na koloristickú kultúru a zbavovanie kresby nadbytočných ornamentov vyhovovalo Bauernfreundovi. V Prahe trávil dni v školských ateliéroch a noci v kaviarňach. Stretával sa v nich s rôznymi skupinami. Aj keď sa oficiálne nepridal k žiadnej skupine, absorboval vplyvy poetizmu, konštruktivizmu a magického realizmu.

Počas svojho štúdia získal Bauernfreund množstvo ateliérových cien. Porota si cenila jeho talent na figurálnu kompozíciu a schopnosť spojiť silný kresbový základ s jemnou, takmer lyrickou prácou so svetlom. V tejto dobe taktiež objavil techniku koláže: z historických litografií vyrezával časti architektúry a spájal ich s akvarelovými škvrnami, čo viedlo k vzniku snových mestských krajín, akýmsi predobrazom neskorších metafyzických kompozícií.

Rok 1934 sa stal zlomovým. Bauernfreund začal otvorene skúmať expresívny kubizmus. Na jeho obrazoch môžeme vidieť rozložené tvary hudobných nástrojov, skreslené hlavy klaunov a ostrý kontrast medzi červenou a sýto modrou.[6] Toto obdobie vyvrcholilo na spoločnej výstave so spolužiakom Nemešom v Galérii Dr. Huga Feigla (1936).[7] Kritici síce hovorili o „neurvalej farebnej smelosti“, no kupci zberali obrazy priamo z maliarskych stojanov. Feiglova výstava mu zároveň otvorila dvere do Umeleckej besedy, najstaršieho českého umeleckého spolku. Členstvo v tejto organizácii mu poskytlo príležitosť na cestovanie; v lete roku 1936 strávil tri mesiace v Paríži.[8] V Paríži ho zaujali živé farby fauvistov, ako aj unikátna poézia Modiglianiho portrétov. Do svojho denníka si zapísal: „Farba by mala prenášať emóciu, zatiaľ čo línia má byť vyjadrením duše.“[9]

Z Paríža si vzal so sebou nielen skicáre plné náčrtov katedrál a ulíc, ale aj pocit, že v Európe sa zvyšuje napätie. Jeho diela prešli zmenou – objavili sa nové symboly: rozpadlé mosty, vyvrátené stromy či prázdne detské kočíky. Cyklus „Hrôzy vojny“, namaľovaný medzi rokmi 1937 a 1939, spája expresionistický štýl s kubistickou roztrhnutou kompozíciou priestoru.[10] Postavy pôsobia ako bábky visiac na neviditeľných vláknach mocenských režimov. Jeden z obrazov tohto cyklu, ktorý je dnes vystavený v Slovenskej národnej galérii, patrí medzi najimpresívnejšie umelecké varovania pred nebezpečenstvom druhej svetovej vojny.

Po Mníchovskej dohode sa podmienky pre československých Židov rýchlo zhoršili. Bauernfreund, ktorý opustil Prahu v marci 1939, sa vydal do Berlína za priateľmi.[11] Avšak už v apríli s pomocou umeleckej charity odišiel do Spojeného kráľovstva. Na lodi do Doveru si zmenil svoje meno na Jacob Bornfriend, čo malo pragmatický aj symbolický význam.[12] Po príchode do Londýna sa na krátky čas internoval v tábore pre nepriateľských cudzincov v Huytone. Skúsenosť zaznamenal v sérii uhlových kresieb zachytávajúcich stiesnené baraky a chmúrne pohľady internovaných.

Po prepustení sa usadil v severolondýnskej štvrti Hampstead, kde už žila silná kolónia stredoeurópskych exulantov.[13] Vo dne pracoval vo fabrike na brúsenie optických hranolov pre britské námorníctvo, v noci kreslil portréty spolubývajúcich, aby prispel na spoločný nájom. Popritom občas učil kresbu na československej škole umeleckého priemyslu pri Kensingtone, kde rozvíjal metódu „psychológie farby“ – povzbudzoval študentov, aby ku každému tónu priraďovali konkrétny emotívny stav.

Víťazstvo Spojencov v roku 1945 prinieslo Bornfriendovi úľavu od existenčného tlaku. Na Dean Street v Ben Uri Gallery zorganizoval svoju prvú samostatnú výstavu v Londýne. Kritička z The Jewish Chronicle uviedla: „ Bornfriendova paleta je chmúrna ako spomienka na exil a predsa v nej prebleskuje nádej, svetlo sviece zapálenej pre mŕtvych.“[14] Obrazy z obdobia bezprostredne po vojne zahŕňajú sériu autoportrétov s temným pozadím a dramatickým šikmým svetlom, ktoré odrážalo hlbokú introspekciu a traumu.

Koncom štyridsiatych rokov sa Bornfriend pripojil k združeniu Free Painters and Sculptors, ktoré vzniklo ako platforma nezávislej britskej avantgardy odmietajúcej akademický formalizmus.[15] Tu sa stretol s umelcami ako Denis Bowen, Frank Avray Wilson či David Bomberg.[16] Debaty o vzťahu abstrakcie a figurácie ho nasmerovali k osobitej syntéze: figúru rozpúšťal do tachistických škvŕn, no ponechával jej symbolickú stopu – kontúra ženy pri okne, zlomok palice klauna, tvar ohnutej ruky v gestikulácii.

Päťdesiate roky predstavovali zásadný obrat smerom k abstrakcii. Na obraze Londýnske záhrady (1953) sa nám zobrazuje kaleidoskopické usporiadanie naznačených listov, kvetov a kamenných chodníkov, ktoré sú bohaté na modré a zelené farby, ktorý umelec miešal so sadrou, aby dosiahol reliéfnu štruktúru.[17] Technika impasta mu dovolila vytvoriť takmer sochársky povrch, pričom farbu často rytmicky vyškrabával späť až na plátno, čím vznikali záblesky surového plátna pripomínajúce mikrokozmos pod lupou.

Vrcholom architektonických realizácií je nástenná maľba v knižnici Jews’ College Dielo prepája motívy Mojžišovho príbehu s abstraktnými znakmi Stvorenia – sedem luminiscenčných kruhov symbolizuje dní týždňa, kým geometrické vlny evokujú Červené more. Mural sa nedávno reštauroval a odborníci ocenili jeho neobvyklú kombináciu tempery so striebornou fóliou, ktorá reaguje na denné svetlo.

V šesťdesiatych rokoch Bornfriend často cestoval po Cornwalle, kde ho inšpirovali útesy a atlantické počasie. Vznikla tzv. St Ives séria: široké farebné plochy v terakotovej a šedomodrej, členené horizontmi pripomínajúcimi útvar blížiacej sa búrky.[18] V tomto období prestal používať klasické plátno a začal používať tvrdé drevené dosky, ktoré mu umožňovali prácu špachtľou.

V posledných desiatich rokoch života sa umelcova paleta zmenila; tmavé odtiene nahradili svetlé okrové, jemné modrozelené a zlatisté tóny. Na obraze Meditácia nad púšťou takmer úplne absentuje kresba.

Jakub Bauernfreund zomrel 11. januára 1976 v Londýne.[19] Podľa priateľov odchádzal zmierený, obklopený obrazmi, ktoré považoval za svojich „tichých spoločníkov“. Posmrtné výstavy potvrdili jeho význam: Galéria Ben Uri pripravila monografickú retrospektívu, nemecké Ruhrlandmuseum Bochum usporiadalo v roku 1986 výstavu Heimat in Exile a v roku 2008 sa jeho dielo predstavilo slovenskému publiku v Galérii Nedbalka.[20]

Na aukčnom trhu sa Bornfriendove práce objavujú pravidelne od 90. rokov. Databáza MutualArt eviduje do roku 2025 spolu 172 predajov. Rekord drží plátno Window (1964), ktoré v New Yorku v roku 2022 dosiahlo sumu 52 523 USD.[21] Zberatelia oceňujú najmä diela z parížskeho obdobia, kde cítiť poetiku Chagalla, a neskoré cornwallské krajiny pre ich minimalistickú vznešenosť.

Odkaz Bauernfronda presahuje hodnotu, ktorú možno merať na trhu. Jeho diela zachytávajú pamäť migračných skúseností stredoeurópskych Židov, ktorí si po strate svojich domovov vytvorili novú identitu v diaspóre. Umelec bol akýmsi mostom medzi tradíciou a inováciou. V slovenskom kontexte vytvára spojenie medzi generáciou okolo Mallého a povojnovým modernizmom. V histórii britského umenia zdôrazňuje prínos kontinentálnych exulantov k rozmanitosti Londýna po vojne.

V súčasnej digitálnej dobe sa v Slovenskej národnej galérii rozširujú online katalógy jeho prác. Výskumníci využívajú röntgenovú fluorescenciu na analýzu pigmentových vrstiev a odhaľovanie skrytých podmalieb. Zistili, že Bornfriend často opakovane používal plátna, čo zdôrazňuje ekologickú citlivosť jeho umenia. V roku 2024 vznikol študentský dokument Farba exilu, ktorý rozhovorom s kurátormi a rodinnými svedectvami ukazuje, ako umelcova osobná trauma rezonuje v súčasnej diskusii o migrácii a identite.

Ak sa pozrieme na jeho život a dielo, objavíme príbeh jednotlivca, ktorý bol donútený odísť zo svojej krajiny, opustiť rodinu aj jazyk. Napriek tomu si však zachoval schopnosť vyjadrovať sa prostredníctvom univerzálneho jazyka umenia. Jakub Bauernfreund je dôkazom toho, že umenie dokáže prelomiť hranice, liečiť rany dejín či zobrazovať túžbu po domove. Moderné galérie a zbierky obohacuje o diela, ktoré spájajú poetickú imagináciu s historickou skúsenosťou – to všetko robí z neho výnimočnú osobnosť na pomedzí slovenskej, českej a britskej kultúry.