Poďakovanie
Touto cestou chcem poďakovať svojmu konzultantovi, Mgr. Zuzane Kohútovej za odborné podklady, informácie a pomoc pri vypracovaní tejto práce. Taktiež by som chcela poďakovať pani Kataríne Mikulovej a pani Márii Hricovej za to, že sa so mnou podelili o svoj jedinečný príbeh.
Ďakujem, Kristína Kravárová.
2 Problematika a prehľad literatúry. 9
4 Historicko-spoločenský kontext 10
4.1 Osídľovanie Sedmohradského Rudohoria slovenskými obyvateľmi 11
4.1.4 Valea Cerului (Čerpotok) 12
4.2 Politická situácia po druhej svetovej vojne. 12
5 Praktická časť- repatrianti 15
5.1.1 Život v Rumunsku pred návratom.. 15
5.1.2 Návrat do Rumunska a konfrontácia s minulosťou. 15
5.1.3 Repatriácie na Slovensko – nové domovy po vysídlených Nemcoch. 16
5.1.4 Život na Slovensku, adaptácia. 16
5.2 Spomienky Anny Turoňovej 17
5.2.1 Tvrdý život v Rumunsku. 17
5.2.2 Návrat do Československa. 17
5.3 Spomienky Anežky Stehlíkovej 18
5.3.2 Život v česko-nemeckom pohraničí 18
6 Porovnanie príbehov, klady a zápory repatriácie. 20
7 Zoznam použitej literatúry. 22
Mapy
Mapa 1 Kde žijú a žili Slováci v Rumunsku, autor R. Ocelák. 27
Mapa 2. Bukovina – župa Suceava (prevzaté z https://kmkt.sk/kontexty/mapovanie-a-hodnotenie-kulturneho-potencialu-slovakov-v-rumunsku ) 27
Mapa 3 Župa Suceava- Slováci (prevzaté z https://kmkt.sk/kontexty/mapovanie-a-hodnotenie-kulturneho-potencialu-slovakov-v-rumunsku ) 28
Mapa 5 Župy so slovenským osídlením (autor R. Ocelák) 29
Skeny dokumentov
1. Reemigračný preukaz pani Kataríny Mikulovej rodenej Randisovej 30
2. Reemigračný preukaz Katarína Randisová. 30
3. Poukaz na jednorazovú podporu. 30
4. Potvrdenie o poskytnutí ošatenia. 30
Fotografie
2. Berta Karásková s dcérou Máriou, Načetín ČR.. 23
3. Rodina Randisová, Načetín ČR.. 23
4. Rodina Randisová, Načetín ČR.. 23
5. Štefan Karásek s manželkou Rozáliou a vnučkou Katarínou, Načetín ČR.. 24
7. Rodičia s dcérami: zľava Regina, Anička, Anežka s mašľou a malá Margita, asi 1950, Post Bellum 24
9. Školská fotografia, Anežka uprostred, Zahrádky, 1958, Post Bellum.. 25
11. Anna Turoňová, 50. roky, Post Bellum.. 25
12. Manžel Pavel Turoň, Československo, 50.roky, Post Bellum.. 25
14. Rodinná výprava do Rumunska, 1974. 25
15. Mladí Slováci z Rumunska, oblasť vojenského újezdu Boletice, 50. roky, vlastník R. Ocelák 26
17. Rodina rumunských Slovákov v Prachaticku, 50. roky, vlastník R, Ocelák. 26
18. Propagandistický plagát, Deutsche digitale Bibliothek. 26
1 Úvod
„Napriek tomu túžim – celé dni túžim – cestovať domov a vidieť úsvit môjho návratu.“
Homér
Slováci, žijúci mimo územia dnešného Slovenska, predstavujú významnú súčasť našich dejín. Ich osudy sú neraz späté s nútenou migráciou, ekonomickým presídľovaním alebo hľadaním lepších životných podmienok. Jednou z najpočetnejších slovenských menšín v zahraničí bola komunita v Rumunsku, žijúca najmä v oblastiach Banátu a Sedmohradska (viď mapa 1). Tieto oblasti sa stali domovom mnohých slovenských rodín už v 18. a 19. storočí.
Po skončení druhej svetovej vojny sa politická a sociálna situácia v Európe radikálne zmenila. V Rumunsku sa moci chopili komunisti, životné podmienky sa zhoršili a ľudovodemokratické Československo potrebovalo nových osadníkov pre územia po vysídlených Nemcoch. Preto v povojnovom období vznikla vládna iniciatíva, ktorá nabádala zahraničných Slovákov k návratu do vlasti.
Moja práca sa zameriava na historický a spoločenský kontext návratu Slovákov z Rumunska do Československa a zároveň sprostredkúva konkrétne životné príbehy rodín, ktoré procesom repatriácie prešli. Mimoriadne cenné sú pre mňa spomienky pani Randisovej, ktoré predstavujú autentické svedectvo o živote Slovákov v Rumunsku, o ich návrate domov a o adaptácii na nové podmienky v povojnovom Československu. Pre plastickejší obraz som orálnu históriu doplnila príbehmi rodiny Stehlíkovej a Turoňovej, ktoré som získala z projektu Pamět národa organizácie Post Bellum.
V teoretických častiach práce sa venujem hlavne opisu priestoru, v ktorom sa odohrávajú príbehy repatriantov a ich historickému kontextu. V praktickej časti sledujem osudy troch repatriantských rodín – Stehlíkovcov, Turoňovcov a Randisovcov. Hľadám spoločné črty ich príbehov, posudzujem klady a zápory repatriácie. Snažím sa ukázať na vplyv tzv. veľkých dejín na každodenný život týchto rodín.
Tému pokladám za zaujímavú aj preto, že na Slovensku sa jej spracovaniu venovala pomerne malá pozornosť a o tomto aspekte povojnového vývoja prvej ČSR zväčša netušíme. V Českej republike sa osudom rumunských repatriantov venuje oveľa väčšia pozornosť v súvislosti so skúmaním odsunu Nemcov, povojnovým osídľovaním Sudet, ale aj s mapovaním českej menšiny v Rumunsku.
2 Problematika a prehľad literatúry
Ako som sa už zmienila v úvode, na Slovensku sa rumunským Slovákom a ich repatriácii po druhej svetovej vojne venuje pomerne malá pozornosť. Kľúčovými dielami, s ktorými som pri vypracovaní témy Odkiaľ som – spoznajme sa navzájom pracovala boli monografie Miroslava Kamenského Slováci v Rumunsku: dejiny a súčasnosť[1] a Petra Švorca Repatriácia Slovákov z Rumunska do ČSR v rokoch 1945–1949[2]. Prínosný bol aj článok v časopise e-Rusyn Ako prijala slovenská mať svoje deti z Rumunska.[3]
Na českej strane sa problematike venoval hlavne historik Radek Ocelák, ktorého výstupy na danú tému (rozhovory pre ČTV, blog) boli prínosné hlavne pre sledovanie života repatriantov v Sudetoch.
Tému repatriantov z Rumunska spracovalo aj české Post Bellum v Zbierke Pamäť národa v spolupráci s Českým rozhlasom a Ústavom pre štúdium totalitných režimov. Práve z tohto prameňa pochádzajú príbehy rodín Stehlíkovcov[4] a Turoňovcov[5]. Svedectvá na stránke Pamäti národa obsahujú video- zápisy orálnej histórie, prepis spomienok konkrétneho respondenta a aj fotodokumentáciu.
Príbeh rodiny Randisovcov som získala ako osobné svedectvo v rámci orálnej histórie.
3 Ciele práce
Cieľom tejto práce je preskúmať a analyzovať historické okolnosti, ktoré viedli k migrácii Slovákov z Rumunska do Československa po roku 1945. Zároveň sa snažím priblížiť životné podmienky Slovákov, žijúcich v Rumunsku v prvej polovici 20. storočia, teda v období pred samotnou repatriáciou. Osobitnú pozornosť venujem osudom pani Kataríny Mikulovej, rodenej Randisovej, pani Márie Hricovej, rodenej Paškovej, pani Turoňovej a pani Stehlíkovej, prostredníctvom ktorých mapujem samotný priebeh presídlenia a adaptácie v novom prostredí.
V práci si taktiež kladiem za cieľ poukázať na význam kolektívnej pamäti a ústneho podania, ktoré vnímam ako cenný historický prameň pri skúmaní dejín obyčajných ľudí.
4 Historicko-spoločenský kontext
V roku 2025 uplynulo osemdesiat rokov od vyhlásenia výzvy Mať volá, ktorá mala za cieľ nahradiť straty československého obyvateľstva (predovšetkým odsunutých Nemcov). Dva mesiace po skončení druhej svetovej vojny v Európe prijal Edvard Beneš delegácie zahraničných Slovákov z Maďarska, Juhoslávie a Rumunska. „Žiadam vás všetkých, aby ste doma vo vašom prostredí húževnato pôsobili na vašich krajanov, nech sa čím skôr vo väčšom počte vrátia do vlasti. Hovorím vám otvorene, my vás chceme mať doma, my vás voláme domov, a to všetkých,“ vyhlásil 12. júla 1945.[6]
Pre potreby návratu vznikol Osídľovací úrad a pripravovalo sa uzavretie zmlúv o tzv. reemigrácii so štátmi, kde žili slovenské a české krajanské komunity. Niektoré zmluvy sa nepodpísali, uzavreté boli iba protokoly s otvoreným majetkovými aj ďalšími otázkami.
„V rumunskom Rudohorí, v tamojších slovenských osadách, však o tom nevedeli! Tam vedeli iba o Benešovej výzve. Skrátka, rumunskí Slováci nečakali, kým sa diplomati a vlády dvoch štátov dohodnú. Začali repatriovať – migrovať do Československa živelne, takpovediac načierno už začiatkom druhej polovice roku 1945.“[7]
Vráťme sa teda najprv na miesto, odkiaľ sa Slováci do vlasti v roku 1945 repatriovali do Rumunska, do žúp, v ktorých vtedy žila slovenská menšina (viď. mapy 1 a 2 )
4.1 Osídľovanie Sedmohradského Rudohoria slovenskými obyvateľmi
Slováci sa do oblastí dnešného Rumunska začali sťahovať najmä v 18. a 19. storočí, po skončení osmanskej nadvlády nad Uhorskom. Habsburská monarchia v tom čase podporovala kolonizáciu málo osídlených oblastí, najmä v Banáte a Sedmohradsku (viď. mapy 1 a 2). Slováci sa tu usadili ako roľníci, remeselníci a drevorubači. Vytvorili si vlastné komunity, zachovávali jazyk, zvyky i náboženské tradície. V mnohých dedinách, ako napríklad Gemelčička, Nadlak, Bystrá, alebo Vărzar, sa po stáročia rozprávalo výlučne po slovensky.
Slováci, prichádzajúci na Dolnú zem, sa vďaka svojej vytrvalosti a pracovitosti rýchlo prispôsobili podmienkam v cudzom prostredí. Rodiny obsadili pre začiatok kúsok lesa, ktorý vyrúbali, vyklčovali a zúrodnili. Na poľnohospodárskej pôde sa darilo najmä zemiakom, raži, konope či ľanu. Okolo domov boli vysadené ovocné stromy. Aj napriek vysokej úmrtnosti, najmä detí, kvôli podvýžive a nedostatku lekárskej pomoci, obyvatelia prejavovali svoju životaschopnosť silnou populáciou. Rodiny mali často 10 až 15 detí a takúto rodinu nebolo ľahké uživiť. Muži preto odchádzali za prácou do vnútrozemia Rumunska, najmä do Regatu. Pracovali ako drevorubači, lesní robotníci, alebo pri iných fyzicky náročných prácach.
4.1.1 Gemelčička
V dedinke menom Gemelčička sa v roku 1838 udáva počet obyvateľov 360. Neskôr v roku 1889 bola Gemelčička povýšená na obec a mala 1412 obyvateľov. V roku 1853 bola blízko založená osada Bystrá, kam prichádzali obyvatelia z Novej Huty, Starej Huty, Židárne a Čiernej Hory. Obyvatelia Čiernej Hory sa po roku 1945 vrátili do oslobodenej ČSR. Dnes je toto územie porastené lesom.
4.1.2 Bolona Huta
Pôdne a klimatické podmienky tu boli priaznivejšie ako na pôvodne osídľovanom území. ČSR tu dala postaviť budovu školy, kde od 9. decembra až do 31. augusta 1939 vyučoval Jozef Kaminský. Dovtedy sa tam vyučovalo nepravidelne po rumunsky alebo po maďarsky, podľa toho, komu vtedy územie patrilo. Nástupcom J. Kaminského bol Rudolf Dočolomanský, otec známeho slovenského herca Michala Dočolomanského. Počas okupovania horthyovským Maďarskom bola škola maďarská. Slovenské vyučovanie sa obnovilo až po príchode učiteľa z ČSR, Tobiáša Kulíka v roku 1948. Väčšina Slovákov sa po oslobodení presťahovala do ČSR a dnes sa tam po slovensky už nevyučuje.
4.1.3 Borod – Šarany
Túto obec založili obyvatelia Gemelčičky v roku 1871. Obec leží na juhovýchod od Gemelčičky a je od Borodu vzdialená 10 km. Do roku 1936 tam škola vôbec nebola. Deti školu nenavštevovali, lebo najbližšia bola v Borode. Väčšina obyvateľstva reemigrovala do ČSR, ale keďže tam časť slovenského obyvateľstva zostala, ČSR v roku 1936 vystavala školu a dnes sa tam vyučuje po slovensky aj po rumunsky.
4.1.4 Valea Cerului (Čerpotok)
Čerpotok bol založený obyvateľmi Gemelčičky. Prví obyvatelia prišli v roku 1898. Prvá školská budova bola postavená v roku 1936 s pomocou pobočky Československej národnej rady v Bratislave. V roku 1939 tu vyučoval Pavol Horský, ktorý bol veľmi aktívny a založil aj bábkové divadlo. Viedol Slovákov v národnom duchu aj počas horthyovskej okupácie. Mnoho obyvateľov reemigrovalo po oslobodení vlasti. Slovenská škola tu stojí dodnes a vyučujú na nej Ďurišovci z Nadľaku.
V sedmohradskom Rudohorí Slováci nezbohatli. Z etnografických prieskumov, ktoré sa uskutočnili o 150 rokov neskôr, už po vzniku Československej republiky, vyplýva, že tamojší Slováci boli zväčšia nemajetní domkári. Živili sa najmä ako poľnohospodárski a lesní robotníci, iba nepatrná ich časť pracovala v baníctve a sklárstve. Aj preto ich mnohých oslovila povojnová ponuka zo strany ČSR, presídliť sa do vlasti, kde im sľubovali získať dom a dostatok pôdy.
4.2 Politická situácia po druhej svetovej vojne
Po roku 1945 došlo k veľkým geopolitickým zmenám. Rumunsko sa stalo socialistickým štátom pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Postupne sa začala kolektivizácia pôdy, obmedzovanie súkromného vlastníctva aj náboženskej slobody. Poď s nami budovať pohraničie! Pamätníci si isto spomenú na heslo náboru spred osemdesiatich rokov. Vláda vyzvala vtedy Slovákov, aby osídľovali zem, z ktorej práve „odsúvali“ sudetských Nemcov. „Kým v roku 1938 žilo v českých krajoch necelých 50-tisíc Slovákov, začiatkom roku 1946 ich tam bolo už 110-tisíc.“[8] V rokoch 1946 – 1949 sa repatriovalo z Rumunska takmer 38-tisíc tamojších Slovákov. Väčšina z nich očakávala, že podobne ako maďarskí Slováci, nájdu domov na južnom Slovensku. Zámerom štátu bolo však osídliť hlavne oblasť Sudet, kde sa odsun Nemcov prejavil nebývalým ekonomickým úpadkom. Väčšina z prichádzajúcich Slovákov nemala záujem hospodáriť v ťažkých podmienkach podhorských oblastí. So sťažnosťou na umiestňovanie v českom pohraničí sa obrátili na Osídľovací úrad: „Prišli sme na volanie našej rodnej vlasti, republiky Československej, a keď sme sa vrátili späť, nepoznajú nás, všade a vždy odstrkujú, akoby sme neboli ani Slovákmi – krv z krvi.“[9]
Repatrianti nakoniec ale nemali veľa na výber. Mohli osídliť oblasť Spiša, uvoľnenú po odsune Karpatských Nemcov, alebo sa zmieriť s presídlením do Sudet. Tam im sľubovali voľný dom a dostatok pôdy. Vnútorní presídlenci (československí Česi a Slováci) sa vyhýbali okresom ako Český Krumlov, Tachov, Jeseník alebo Rýmařov. Tie boli ešte aj koncom roku 1946 zaľudnené iba na 58 percent predvojnového stavu. Preto bolo treba práve tam nasmerovať transporty repatriantov, medzi nimi aj rumunských Slovákov.
4.3 Sudety
Nových obyvateľov najmenej priťahovali odľahlé pohraničné oblasti na západe Čiech či miesta s ťažko obrábateľnou pôdou, ako v niektorých juhočeských regiónoch. Väčšina rumunských Slovákov bola usídlená na práve Tachovsku, Jesenícku či Rýmařovsku.
Nespokojní repatrianti často hľadali spôsob, ako opustiť nechcené lokality. „Takmer polovica (44,8 %) po dvojročnom pobyte, tretina (28,4 %) po jednom roku, 15,9 % po viac ako troch rokoch a zhruba desatina (10,9 %) odišla do jedného roka. Záviselo to od toho, aké podpísali záväzky. Po vyčerpaní najrôznejších podpôr, ktoré od štátu dostali, preto nevykonávali žiadne vylepšenia svojho bývania. Po ich odchode bolo nutné domčeky opäť s veľkými nákladmi opravovať.“[10] (viď. fotografia17).
Nemálo osídlencov v drsnom pohraničí dlho nevydržalo. Úradníci ministerstva vnútra zistili, že iba v rokoch 1948 a 1949 odišlo z pohraničia takmer 26 000 rodín. „Dochádza k tomu, že odchádzajú naraz celé obce a nedá sa tomu nijako brániť… Presídlenci miznú aj proti zákazu, jednoducho utečú a nechajú úplne prázdne usadlosti.“[11]
Často prichádzalo ku konfliktom medzi starousadlíkmi (neodsunutí Nemci, Česi), prisťahovalcami z vnútrozemia a repatriantmi. V najhoršom postavení boli práve Slováci zo vzdialenejších oblastí. Väčšina z nich pochádzala zo sociálne nižších a nemajetných vrstiev, pre ktoré mal príchod do pohraničia predstavovať prilepšenie a spoločenský vzostup. Chceli začať nový a lepší život, ale nie všetci zvládli prechod do nových podmienok, chýbalo im vzdelanie, schopnosti i skúsenosti viesť pridelené hospodárstvo alebo živnosť. Ocitli sa v postavení marginalizovanej skupiny. Kvalitná pracovná sila v česko-nemeckom pohraničí chýbala, zato nebývalým spôsobom rástol alkoholizmus a úteky z oblasti.
Aj preto bol na konci päťdesiatych rokov počet obyvateľov v bývalých Sudetoch stále ešte o tretinu, teda asi o jeden milión ľudí, nižší ako pred druhou svetovou vojnou.
5 Praktická časť- repatrianti
5.1 Spomienky pani Kataríny Mikulovej rodenej Randisovej a Márie Hricovej rodenej Faškovej – návrat zo slovenského Banátu
Praktická časť tejto práce je postavená na výpovedi pani Kataríny Mikulovej a Márie Hricovej, ktoré boli ako deti súčasťou repatriačnej vlny Slovákov z Rumunska. Sú sestrenice a ich rodina je pôvodne z Gemelčičky, jednej z najvýznamnejších slovenských dedín v Banáte (viď mapa 1, 2) . Prostredníctvom ich spomienok sa otvára detailný obraz každodenného života Slovákov v Rumunsku, okolnosti návratu do Československa a adaptácie v novom prostredí.
5.1.1 Život v Rumunsku pred návratom
Slováci v Gemelčičke žili uzavretým komunitným spôsobom života, udržiavali tradície a medzi sebou hovorili výlučne po slovensky. Muži pracovali prevažne sezónne – najčastejšie chodili na žatvu, rúbali drevo či pomáhali na veľkostatkoch. Ženy sa starali o domácnosť, deti a hospodárstvo. Domy boli jednoduché hlinené, bez elektriny a moderného vybavenia.
Rodina Randisová žila podobne. Z Rumunska odchádzala celá veľká rodina (viď fotografie 3, 4, 6) . Starý otec, ako hlava rodiny, rozhodol a celá rodina ho nasledovala. Syn už mal manželku a malú dcérku. Jedna dcéra mala nemanželské dieťa, nakoľko rodina jej prisľúbeného manžela im nedovolila zosobášiť sa a našli mu bohatú rumunskú nevestu. Preto jej dcérka otca nikdy nepoznala. Pár rokov po dohodnutom sobáši umrel. S rodinou odcestovala aj najmladšia, vtedy slobodná dcéra.
Keď odchádzali z Rumunska, pani Mikulová mala iba päť rokov a pani Hricová dva roky. Po rokoch sa pani Mikulová ako 17-ročná so svojím otcom do rodného kraja vrátila, aby si pripomenula detstvo a korene. Cesta bola dlhá a náročná.
5.1.2 Návrat do Rumunska a konfrontácia s minulosťou
Do Rumunska sa pani Mikulová dostala vlakom spolu s otcom, pričom vystúpili v meste Oradea. Odtiaľ pokračovali autobusom do obce Margita. Gemelčička, cieľ ich cesty, bola vzdialená ešte ďalších 30 kilometrov a dostupná len pešo. Vďaka jazykovým znalostiam otca sa dozvedeli, že po trati premávajú prázdne vagóny na uhlie. Nastúpili teda do jedného z nich a dostali sa až k baniam pri Bystrej. Odtiaľ ešte pokračovali 10 kilometrov peši do Vărzari, ich rodnej dediny.
V tom čase sa v Bystrej konal tradičný odpust – náboženská púť, ktorej tradíciu si miestni Slováci udržiavajú dodnes. Práve tam pani Mikulová zažila prekvapivý pocit: slovenské piesne, slovenské kázne, známa melódia a jazyk – všetko jej pripomenulo domov. „Človek si ani nepripadal ako v Rumunsku“.
5.1.3 Repatriácie na Slovensko – nové domovy po vysídlených Nemcoch
Repatriácie do Československa po vojne sa často konali skupinovo. Ľudia cestovali s minimom majetku, dobytok prenechali susedom, domy opustené. Do Bratislavy, ktorá sa ešte nespamätala z vojnových hrôz, prichádzali len s nevyhnutnou batožinou. Mnohí sa nejaký čas potĺkali po meste ako bezdomovci. Slovenské úrady však jednoducho nevedeli, čo s nimi. Po príchode dostali nové rodné listy vydané v Brne (viď dokumenty 1-4), 300 korún na osobu ako jednorazovú pomoc, topánky, deku a základné potreby.
Rodina pani Mikulovej bola najskôr umiestnená v obci Načetín v Krušných horách, kde dostali dom po vysídlených Nemcoch. Pre obyvateľov z Rumunska boli tieto murované domy doslova luxusné (viď. fotografie 1-3). Mali elektrinu, s ktorou sa mnohí stretli prvýkrát v živote, vlastnú studňu, priečelia domov boli zdobené, obytné časti zariadené dreveným nábytkom. Rodina sa rozrástla, pani Mikulovej sa narodil braček (viď. fotografia 6). Medzi jej obľúbené spomienky patrí, ako s mamou a malým bračekom zbierali čučoriedky v Krušných horách, nazývali to „mesačná krajina“.
Život v pohraničnej oblasti bol veľmi tvrdý. Nielen z pohľadu drsnej prírody, ale aj kvôli častým vpádom rôznych kriminálnikov a nemeckým samozvaným vykonávateľom spravodlivosti. Častokrát sa strieľalo a ich rodičia sa začali strachovať o bezpečnosť rodiny. Preto sa otec rozhodol hľadať si prácu na východnom Slovensku. Cestou z Čiech navštívil príbuzných v Janovej Lehote, ktorí mu ponúkli pomoc. Keďže aj z Janovej Lehoty boli odsunutí pôvodní nemeckí obyvatelia, zostali tu neosídlené domy. Tým bolo rozhodnuté, rodina sa presťahovala na stredné Slovensko.
5.1.4 Život na Slovensku, adaptácia
Život v Československu bol odlišný od toho v Rumunsku. Boli tu obchody, elektrina, spoločenské podujatia, to všetko bolo pre rodiny z Rumunska nové. V ich pôvodných dedinách sa konali tradičné nedeľné zábavy, priadky, páračky. Kultúrne zvyky si preniesli aj do nového prostredia. Učitelia si pochvaľovali múdrosť a samostatnosť detí, ktoré boli zvyknuté na tvrdú prácu. V prostredí, ktoré k nim bolo priateľskejšie sa rýchlo adaptovali. Veľkú pomoc predstavovali aj rodinné väzby s príbuznými v Janovej Lehote.
Pani Hricová naposledy navštívila Rumunsko pred troma rokmi. S rodinou si prešla slovenskú školu, ktorú kedysi navštevovali jej rodičia, kostoly i ich pôvodné domy. V obci Vlkov navštívila zvyšok svojej rozvetvenej rodiny, ktorá ich vrúcne privítala.
5.2 Spomienky Anny Turoňovej
Anna Turoňová si spomína na detstvo v slovenskej dedinke v rumunskom Banáte ako na časy plné práce, ale aj silného rodinného zázemia. Jej predkovia sa sem prisťahovali zo Slovenska už v 18. storočí, keď ich prilákala možnosť získať pôdu a nový začiatok. Vyrastala v skromných podmienkach. Po smrti matky sa starala o mladších súrodencov. Po vojne sa rodina presídlila do Československa, kde si Anna založila rodinu a celý život tu pracovala.
5.2.1 Tvrdý život v Rumunsku
Rodina, ku ktorej Anna patrila, žila skromne. Otec Karel pracoval na poli a v zime v lese, matka Mária sa starala o domácnosť a desať detí. Po predčasnej smrti matky bol život zase o niečo ťažší. Anna začala chodiť do školy v roku 1940, keď oblasť obsadili maďarské vojská. Výučba prebiehala po maďarsky a po dvoch rokoch sa znovu vyučovalo po slovensky. Do školy chodila len počas zimy, cesta jej trvala takmer hodinu. V lete chodili deti bosé, v zime im otec vyrábal obuv z kože alebo ovčej vlny. Otcovi záležalo na tom, aby sa všetci naučili čítať a písať. Starí rodičia aj rodičia boli negramotní. Po dvanástom roku života zostala Anna doma, aby pomáhala s mladšími súrodencami a prácami na hospodárstve. Financie získavali s predaja hospodárskych zvierat a plodín. S domácimi Rumunmi sa nestýkali, komunita bola výlučne slovenská.
5.2.2 Návrat do Československa
Po skončení vojny sa Annina rodina rozhodla vrátiť späť do Československa. Väčšina dúfala, že ostanú žiť na Slovensku. Vláda však potrebovala osídliť pohraničie, a tak ich vyviezli až k Ašu. Tam nechceli ostať, vrátili sa na Jesenícko. Usadili sa najprv v Štěpánove pri Starom Měste pod Sněžníkem. Stali sa pestovateľmi ľanu. Drsný kraj im veľmi pripomínal Rumunsko. Dom získali po Nemcoch. Rodina sa neskôr presťahovala na Slovensko ku Senici. Anna sa vydala za Pavla Turoňa, tiež repatrianta a spolu vychovali dve dcéry. Manželovi sa na Slovensku nepáčilo, tak sa vrátili do Čiech ku Kroměřížu. Ich život nebol ľahký, často sa sťahovali, a Anna si na živobytie zarábala ako upratovačka či uvádzačka v kultúrnom dome v Kroměříži. Rodina zotrvala v Česku, po roku 1974 niekoľkokrát navštívili Rumunsko.[12]
5.3 Spomienky Anežky Stehlíkovej
Anežka Stehlíková sa narodila v rumunskom Varzari ako Agnesa Kretová. Jej predkovia pochádzali zo slovenských dedín pri Banskej Bystrici, no usadili sa v Rumunskom Rudohorí, kde začali nový život. Pôvodne snívali o emigrácii do Ameriky, ale kvôli nedostatku prostriedkov sa ich sen rozplynul. V Rudohorí im sľúbili pôdu a lepší život, no realita bola iná. Pozemky im nepridelili, museli žiť v podnájme a pracovať pre zamestnávateľa bez platu, splácajúc dlh za drevo, z ktorého si postavili dom.
5.3.1 Život v Rumunsku
Anežkini rodičia, Margita a Štefan, boli hlboko veriaci. V Boromlaku, kde žili, nebol kostol ani kaplnka, a tak chodili na omšu do susednej dediny. Margita, ktorá pochádzala z veľkej rodiny, sa po smrti svojho prvého manžela znovu vydala za Štefana, ktorý pochádzal z rovnakej dediny. Spoločne sa usilovali postaviť dom a zabezpečiť rodinu. Anežka spomína, že ich život bol náročný, no rodičia im odovzdali silnú vieru a pracovnú morálku. Aj keď nemali veľa, vždy sa snažili pomáhať druhým a udržiavať rodinné hodnoty.
5.3.2 Život v česko-nemeckom pohraničí
Anežka Stehlíková sa narodila v roku 1947 v Rumunsku. V roku 1949 sa, spolu s rodičmi, presťahovala z rumunského Varzaru (Rumunské Rudohorie, viď mapa 2) do Zahrádek pri Českej Lípe.
Tento región, známy ako česko-nemecké pohraničie, bol po druhej svetovej vojne svedkom mnohých zmien. Kretovci si nepriviezli takmer žiadny majetok. Zhromažďovacie stredisko rumunských reemigrantov bolo v Chebe: dostali jednorazovú podporu na ošatenie. Repatrianti boli väčšinou chudobní, bez oblečenia, hladní a zbedačení po ceste. Podľa vopred pripravených zoznamov bolo určené miesto, kde sa ubytujú. Kretovci dostali určenie do Záhradiek-Borku.
Pripadali si oklamaní, lebo na rozdiel od sľubov agitátora: „Pozemky od vlády nedostali, museli do podnájmu. Zamestnávateľ im vytýčil časť lesa, vyklčovali si pozemok, z toho dreva si postavili dom a pracovali pre nájomcu. Nebrali plat, splácali to veľa rokov, tá pôda bola neúrodná. Na pôžičku si kúpili ďalšiu časť lesa, aby postupne založili záhradu.“
Mesiac po príchode do Československa, v júli 1949, si Kretovci smeli vybrať domček. V tom prvom nezostali: „Sused sa správal arogantne, dovoľoval si na matku.“ Navyše, po nasťahovaní bol úrady určený človek, aby Kretovcov a ostatných repatriantov sledoval. Sliedil pod oknami, počúval, čo si hovoria. V malom krásnom domčeku žili asi päť rokov a potom si kúpili domček pod lesom.
Anežka spomína, že hoci sa snažili zapadnúť, nie vždy to bolo jednoduché. V Zahrádkach sa Anežka stretla s novým spôsobom života. Mnohé domy boli poškodené počas vojny, a preto sa museli opraviť alebo znovu postaviť. Rodiny sa často spájali, aby si navzájom pomohli pri rekonštrukcii. Tento kolektívny duch bol charakteristický pre tú dobu. Čo sa týka vzdelania, pani Anežka pokračovala v štúdiu a v roku 1966 maturovala na Strednej zdravotníckej škole v Ústí nad Labem. Život v česko-nemeckom pohraničí bol pre ňu obdobím adaptácie a učenia sa nových vecí.
Napriek tomu, aj v cudzom prostredí držali repatrianti skôr spolu a styky s českým obyvateľstvom príliš nenadväzovali. Aj manželov si hľadali v svojom prostredí. Všeobecne sa noví obyvatelia natoľko líšili od domáceho obyvateľstva, že sa dalo povedať, že do československej spoločnosti priniesli kus minulého storočia. Vyzeralo to, že asimilácia bude dlhodobou záležitosťou. Hlavne rodičom ich rodisko v Rumunsku nesmierne chýbalo a stále zvažovali, že sa vrátia. V sedemdesiatych rokoch prišli na návštevu do Boromlaku. Do rodného domu sa nedostali: „Ten človek (správca) ich nepustil ani do ich vlastného domu, ani na vinicu. Bolo to pre nich veľké sklamanie, ale ich domov bol napriek tomu TAM.“[13]
6 Porovnanie príbehov, klady a zápory repatriácie
Spomienky na repatriáciu poukazujú na jedinečný fenomén, ktorý spája historickú udalosť s ľudským príbehom. Každý z nich zachytáva inú atmosféru, inú osobnú skúsenosť a rôzne ťažkosti.
K spoločným znakom patrí, že sa narodili sa v rumunskom Banáte alebo Rudohorí do jednoduchých slovenských rodín , ktoré tam žili celé generácie. Všetky pamätníčky spomínajú detstvo v skromných podmienkach, veľké rodiny, prácu od útleho veku, ale hlavne súdržnosť komunity a silnú vieru. Život v Rumunsku nebol ľahký, nemali elektrinu, domy boli z hliny, pracovali od rána do večera, deti chodili bosé, škola bola často ďaleko a neustále sa menil jazyk výučby, podľa toho, kto mal zrovna nad územím moc. Staršie generácie boli zväčša negramotné. Medzi sebou rozprávali po slovensky a udržiavali slovenské zvyky. Spomínajú najmä na túžbu rodín po lepšom živote.
V povojnovom období na nich vplývali politické zmeny v Rumunsku, jeho sovietizácia, ktorá prišla skôr, ako v Československu. Pod vplyvom agitátorov sa im všetkým zdala repatriácia ako dobrá voľba. Ako príslušníci slovenskej minority v Rumunsku vôbec nepočítali s tým, že by ich usídlili inde, ako na Slovensku. Viacerí počítali, že získajú nehnuteľnosti a pôdu po Maďaroch, s odsunom ktorých sa tiež počítalo.
Osídľovací úrad v Bratislave ich nakoniec, po dohode s pražským ústredím, poslal za rieku Morava, lebo slovenskí Maďari zatiaľ svoje usadlosti v južných okresoch neopustili.
Návrat do vlasti bol ťažký. Väčšinu ťažko nadobudnutého majetku, priateľov, rodinu zanechávali v Rumunsku. Sťahovali sa s minimom vecí. Už v Bratislave boli obyvateľstvo prijímaní nepriateľsky. Rumunskí krajania nemohli tušiť, že v tom čase boli lepšie, úrodnejšie miesta v českom pohraničí (okresy Žatec, Most, Bílina, Litoměrice, Česká Lípa a na severe Moravy najmä okresy Zábřeh, Moravská Třebová, Šternberk či Šumperk) znovuosídlené.
Ministerstvo poľnohospodárstva ČSR vydalo pokyn, že ich treba prednostne rozmiestňovať v južných Čechách na Šumave, a to najmä do vyľudnených obcí v značnej nadmorskej výške. Predpokladali, že je to jediná skupina spomedzi presídlencov, ktorá vzhľadom na veľmi nízku životnú úroveň a predchádzajúci spôsob života zvládne tamojšie podmienky.
Rodiny dostali domy po odsunutých Nemcoch, tie ale boli v tom čase často zničené a vyrabované. Na rozdiel od ich pôvodných boli murované, mali elektrinu a dokonca niektoré boli aj zariadené, plné spomienok cudzích ľudí ktorí museli odísť.
Najväčší šok nastal po príchode do Sudet. Repatriantom sľubovali „raj“, dom, pôdu a lepší život. Prišli však do opustených dedín kde vládol chaos a nepriateľstvo. Trpeli strachom z útokov pôvodných majiteľov nehnuteľností, ústrkmi od starousadlíkov. Slovo Rumun dlhšie obdobie slúžilo ako nadávka. Aj preto integrácia prebiehala ťažko. Rumunskí repatrianti, podobne ako v pôvodnej vlasti, sa uzatvárali a komunikovali predovšetkým medzi sebou. Väčšina z presídlencov sa v tomto prostredí necítila dobre a snažili sa Čechy opustiť. Problém predstavovalo aj zaškolenie detí- po slovenčine, maďarčine bola čeština ďalší cudzí jazyk. Všetky tri rodiny, ktoré som skúmala vo svojej práci, sa snažili pohraničie opustiť.
Rodine Randisovcov (p. Mikulová, Hricová) sa nakoniec podarilo pohraničie opustiť (napriek tomu, že životný štandard mali vyšší, ako v Rumunsku). Vďaka rodinným väzbám sa presídlili na stredné Slovensko, kde sa plne integrovali a s Rumunskom majú len sporadické väzby.
Rodina pani Stehlíkovej sa, aj vďaka vzdelaniu, s podmienkami v pohraničí vyrovnala a definitívne sa v generácií detí odtrhla od Rumunska po nešťastnej návšteve rodiska.
Pani Turoňová sa obetovala pre rodinu. Jej rodina si najťažšie hľadala miesto, kde sa budú cítiť doma, sťahovali sa až jedenásťkrát. Nakoniec sa usídlili na vidieku pri Kroměříži. Generácia detí je tam ukotvená.
Všetky tri príbehy nie sú len o putovaní. Sú o tom ako je človek schopný uchovať si identitu, hodnoty a svoje korene aj v úplne novom svete. Najmä o tom, že návrat „domov“ nie je vždy návrat pozitívny, niekedy je to len začiatok novej a často tvrdej cesty.
Čo sa týka Sudet a vysídleného pohraničia, snaha zaľudniť toto územie repatriantmi sa ukázala, ako nevhodná voľba. Územie sa nedalo osídliť len poľnohospodármi, zvlášť, ak hospodáriť v daných klimatických podmienkach neboli pripravení. Ťažké bolo na území udržať obyvateľov, ktorí sa tam necítili prijatí a v bezpečí. Väčšina z nich územie opúšťala, po splatení záväzkov alebo ukončení štátnej podpory. Napriek pocitu, že ich štátni agitátori oklamali, sa z nich ale takmer nik nevrátil do Rumunska. Zostávali občanmi Československa.
7 Zoznam použitej literatúry
e-rusynFORUM, Noví lidé do pohraničí. Jak vypadalo poválečné osídlovaní Sudet, 16. januára 2021, dostupné na: https://www.rusyn.sk/novi-lide-do-pohranici-jak-vypadalo-povalecne-osidlovani-sudet/
JANČURA, V.: Keď Slováci zaľudňovali české pohraničie, Žurnál Pravda, Neznáma história, 2. mája 2016 dostupné na: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/391777-ked-slovaci-zaludnovali-ceske-pohranicie/
JANČURA, V. : Neznáma História, Pravda, 7.10. 2021, Ako prijala slovenská mať svoje deti z Rumunska, dostupné na: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/602685-ako-prijala-slovenska-mat-vlast-svoje-deti-z-rumunska/
KAMENSKÝ, M. (2015). Slováci v Rumunsku: dejiny a súčasnosť. Bratislava: Historický ústav SAV.
OCELÁK, R (2017): Počátky slovenského osídlení v bihorsko-salajské oblasti Rumunska: osídlení vrch· (Stará Huta, Gemelčička, Nová Huta, Židáreň, Sočet) https://www.ocelak.cz/wp-content/uploads/2018/06/pocatky_osidleni.pdf
OCELÁK, R (2017) Kto je pohraničí: Z minulosti jednoho etnika. Dostupné na: https://ocelak.cz/blog/kdo-je-pohranici-z-minulosti-jednoho-etnika/
SLEZÁK, L.: Pohraničí českých zemí. Dosídlování v padesátých letech 20 st., dostupné na: https://aop.vse.cz/pdfs/aop/2007/07/26.pdf
ŠVORC, P. (2009). Repatriácia Slovákov z Rumunska do ČSR v rokoch 1945–1949. Prešov: FF PU.
Iné zdroje
HRICOVÁ, Mária, 1947, sekretárka OÚ, ekonómka JRD
MIKULOVÁ, Katarína, 1945, učiteľka ZŠ
STEHLÍKOVÁ, Anežka, Post Bellum, Pamět národa, https://www.pametnaroda.cz/cs/stehlikova-anezka-1947
TUROŇOVÁ, Anna , Post Bellum, Pmět národa, https://www.pametnaroda.cz/cs/turonova-anna-1931?clipId=246114#recording
8 Prílohy
8.1 Fotografie
8.2 Mapy
8.3 Dokumenty
8.4 Príbehy- videá
Anna Turoňová
https://www.pametnaroda.cz/cs/turonova-anna-1931?clipId=246114#recording
Anežka Stehlíková
https://www.pametnaroda.cz/cs/stehlikova-anezka-1947
[1] KAMENSKÝ, M. (2015). Slováci v Rumunsku: dejiny a súčasnosť. Bratislava: Historický ústav SAV
[2] ŠVORC, P. (2009). Repatriácia Slovákov z Rumunska do ČSR v rokoch 1945–1949. Prešov: FF PU
[3] JANČURA, V. Ako prijala slovenská mať svoje deti z Rumunska, dostupné na: https://www.rusyn.sk/ako-prijala-slovenska-mat-vlast-svoje-deti-z-rumunska/, zobrazené dňa 15. februára 2025
[4] Stehlíková Anežka, dostupné na: https://www.pametnaroda.cz/cs/stehlikova-anezka-1947, zobrazené dňa 20.apríla 2025
[5] Turoňová Anna, dostupné na: https://www.pametnaroda.cz/cs/turonova-anna-20221016, zobrazené dňa 20.apríla 2025
[6] JANČURA, V. : Neznáma História, Pravda, 7.10. 2021, Ako prijala slovenská mať svoje deti z Rumunska, dostupné na: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/602685-ako-prijala-slovenska-mat-vlast-svoje-deti-z-rumunska/, zobrazené dňa 15.januára 2025
[7] tamže
[8] JANČURA, V.: Keď Slováci zaľudňovali české pohraničie, Žurnál Pravda, Neznáma história, 2. mája 2016 dostupné na: https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/391777-ked-slovaci-zaludnovali-ceske-pohranicie/, zobrazené dňa 15. februára 2025
[9] tamže
[10] SLEZÁK, L.: Pohraničí českých zemí. Dosídlování v padesátých letech 20 st., dostupné na: https://aop.vse.cz/pdfs/aop/2007/07/26.pdf, zobrazené dňa 20.februára 2025
e-rusynFORUM, 16. januára 2021, dostupné na: https://www.rusyn.sk/novi-lide-do-pohranici-jak-vypadalo-povalecne-osidlovani-sudet/, zobrazené dňa 20. februára 2025
[12] voľne spracované podľa https://www.pametnaroda.cz/cs/turonova-anna-20221016
[13] Voľne spracované podľa: https://www.pametnaroda.cz/cs/stehlikova-anezka-1947