Ivan Soloviov, Alexandra Gaňová - Vana Sárovská

Úvod

Život je plný príbehov. Príbehov dlhých, krátkych, smutných, veselých, tragických aj zábavných. Z príbehov sa učíme, v nich sa vidíme, niekedy si nimi len krátime čas alebo spríjemňujeme upršaný deň, ale predovšetkým si prostredníctvom nich pamätáme. Hlavne z tragických príbehov sa treba poučiť, preto si ich musíme dobre zapamätať, aj keď sa ľahko zabúdajú.

Príbeh, k torý sme sa rozhodli spracovať, je príbehom niekoľko tisíc gréckych obyvateľov, ktorých občianska vojna vyhnala z domova, pričom máloktorí sa tam vrátili. Dnes je táto problematika málo známa a nevenuje sa jej pozornosť, aj keď deti z Grécka dodnes žijú medzi nami, pričom málokto vie, ako a prečo sa sem vôbec dostali.

V prvej kapitole sú vysvetlené udalosti, ktoré spôsobili vnútroštátny konflik t aj spôsob, ako sa vyvíjal a ako skončil. Tu tiež popisujeme situáciu, ktorá spôsobila masové emigrácie aj ich všeobecný priebeh.

Kapitola druhá podáva subjektívny pohľad pamätníka, človeka, ktorý túto situáciu zažil. Pán Líška nám odovzdal spomienky svo jej zosnulej manželky Vany, ktorá bola v útlom veku bez súhlasu rodičov odvedená spolu so súrodencami z domova.

Pri vypracovaní práce sme využili rôzne metódy, ako bola analýza, komparácia, syntéza i oral history. Okrem odbornej literatúry sme pracovali aj s archívnymi prameňmi.

1.1 Historický kontext

V januári roku 1945 Komunistická strana Grécka, po neúspešnej snahe získať postavenie v štátnom aparáte povojnového Grécka spolu s partizánmi, zachraňujúc svoje životy, utekali z Atén na sever krajiny. Ich prehra bola jasná. Víťazná, pravicovo orientovaná strana, spolu s podporou Veľkej Británie začala očisťovať vládu od všetkých ľavicových príslušníkov. Agresívna protikomunistická politika a prenasledovanie, už stojace na pokraji demokratického správania, vyprovokovala vojenský konflikt v polarizovanej gréckej spoločnosti.

V horách na severe krajiny komunistická strana s pomocou síl nedávno sformovanej partizánskej armády, tzv. Demokratického vojska Grécka obsadila územie pod názvom ,,slobodné Grécko” a vyhlásila existenciu Dočasnej demokratickej vlády Grécka. Na povstanie oficiálna pravicová vláda v Aténach reagovala ozbrojenými útokmi. V Grécku sa v roku 1946 začala občianska vojna.

Na strane komunistov pod vedením demokratického vojska Grécka bojovali malé oddiely guerilly, pozostávajúce z ľudí, ktorí tu našli úkryt pred terorom alebo jednotiek predchádzajúcej partizánskej armády, pôsobiacej počas druhej svetovej vojny, ktoré boli dovtedy ukryté na území Juhoslávie.

Ak aj na začiatku sily strán vyzerali byť rovnocenné, priebeh konfliktu bol prudko zvrátený v neprospech komunistov. Aténskej vláde ako podpora bola poskytnutá vyspelá americká a britská technika.

Dôsledky bombardovania a útokov na ,,oslobodené” horské územia na vlastnej koži najviac zažili práve obyčajní ľudia. Podozriví zo spolupráce s partizánmi boli vypočúvaní, často ich zatýkali, zabíjali a pálili im obydlia. Ľud strašili vešaním odseknutých hláv kolaborantov na verejnosti. Zasiahnutí zverstvami občianskej vojny boli nútení emigrovať do zahraničia. Rodiny, politickí väzni a organizované transporty pre záchranu obyvateľstva smerovali von z krajiny.

1.2 Akcia Grécke deti

Prvá žiadosť o presun gréckych detí bola podaná vo februári 1948 dočasnou demokratickou vládou Grécka. Bola vypočutá a viaceré štáty, vrátane Československa, dali povolenie na prvé transporty.

V marci už bola československá verejnosť systematicky oboznámená s problematikou gréckych vnútorných pomerov. Správy boli plné informácií o bombových útokoch na severogrécke obce a výzvach na pomoc gréckym rodinám, hlavne de ťom. Demokratická armáda navrhla evakuáciu detí z oblasti partizánskej vojny. Na tomto území boli školy aj domy surovo bombardované a starostlivosť a vzdelanie detí bolo znemožnené. Školy boli zatvorené už od roku 1946. Okrem toho v regióne obyvateľstvo trpelo hladom. Aténska vláda zaviedla blokádu, odrezala celý región od prísunu potravín a stovky severských dedín boli zámerne vyhladzovávané.

Nakoniec bolo rozhodnuté gréckou komunistickou stranou, že je nutné evakuovať deti z ohrozenej oblasti, kým sa vojna neskončí. Na sever od Grécka, v krajinách ľudovej demokracie, bola okamžitá ochota poskytnúť nutnú pomoc a útočisko deťom na úteku pred vojnou. Viaceré spoločenské organizácie, najmä Červený kríž, ako aj mládežnícke hnutia, sa ponúkli postarať o tisícky evakuovaných detí. Vlakmi boli prevezené do viacerých východoeurópskych krajín. Okolo 2 500 detí do Maďarska, 3 500 do Poľska, 5 600 do Rumunska, 3 900 do Československa, 1 350 do východného Nemecka a 250 až do Taškentu.

1.2.1 Grécke deti v Československu

Prvý transport do Československa prišiel v apríli 1948 do stanice Štúrovo. Akcia bola iniciovaná Československo-gréckou spoločnosťou (ďalej ČsGS), ktorá bola po prvom transporte jednotne nazývaná Pomoc gréckemu dieťaťu (neskôr už len PGD). Aprílový transport nebol zďaleka posledný.

Deti boli prijaté v zúboženom stave, vychudnuté, špinavé, zavšivené, podvyživené, vo veku od jedného mesiaca do štrnásť rokov. Boli sprevádzané gréckymi ženami a po príchode na hranice pokračovali v ceste do samotných zberných stredísk, napr. v Mikulove. Dostalo sa im odpočinku aj lekárskej starostlivosti, deti akútne choré boli prevezené do nemocníc.

ČsGS postupne získavala ubytovacie objekty od Ústrednej rady odborov, okresných poisťovní, Červeného kríža, kúpeľné budovy od Ministerstva zdravotníctva a zámocké budovy od Ministerstva kultúry. V Československu bolo dokopy viac ako 50 ubytovacích zariadení poskytnutých detským utečencom a tento počet sa ešte zvyšoval. K najväčším detských domovom v ČSR patrili Kysibl Kyselka, Nové Hrady, Běhařov, Bíla Voda, Sobotín a Klokočov. Na území súčasného Slovenska sa tiež nachádzali detské domovy pre grécke deti, ale v podstatne menšom množstve. Boli umiestnené v Rožňave, Kochanovciach, Ľubochni, Šamoríne, Slovenskej Ľupči, Uhrovci, Ružomberku a i. Nakoniec sa rozhodlo, že deti budú odtiaľto presunuté hlavne do Čiech a na Moravu.

Veľký problémpredstavovala absencia predošlého vzdelania detí. Už počas druhej svetovej vojny bol problém s učením a občianska vojna ho načisto znemožnila, takže ani tie staršie často nevedeli čítať ani písať. Negramotnosť detských emigrantov sa odhadovala na 60%. Hneď po príchode sa začalo s vyučovacím programom a učilo sa tak v gréckom, ako aj českom či slovenskom jazyku, pre deti macedónskeho pôvodu aj macedónsky.

Vyučovanie v gréckom jazyku narušilo správu doteraz dobre fungujúcich vyučovacích zariadení. Nedostatok tried donútil školy k prechodu na striedavé vyučovanie, čo spôsobilo diskomfort nielen medzi žiakmi, ale aj učiteľmi. Grécke deti boli aj bez toho v škole dosť preťažované.

Prelomovým bol hlavne školský rok 1951-52, keď deti začali chodiť kvôli nedostatku gréckych učiteľov do českých škôl, čo spôsobilo problémy s komunikáciou pre jazykové rozdiely.

Motivácia gréckych žiakov bola veľmi nízka. Dodržiavanie pravidelnej dochádzky bolo slabé a mnohí rodičia ignorovali túto realitu. Grécka mládež po dokončení základného vzdelania neprejavovala záujem o nasledovné vyššie vyučenie sa v odborných školách a odchádzala s túžbou po zárobku priamo do zamestnania.

1.3 Repatriácia Grékov

Kým množstvo Grékov si našlo útočisko v Československu a v iných krajinách, konflikt v ich domovine stále zúril. Okolo 100-tisíc ľudí emigrovalo v tom čase za hranice. Krutá občianska vojna začala v roku 1946 a počas troch rokov zahynulo okolo 50- tisíc obyvateľov z obidvoch strán, či už vojakov, alebo civilistov. Po toľkom násilí v roku 1949 dočasná demokratická vláda vyhlásila ukončenie bojových operácií. Po ukončení občianskej vojny v Grécku ešte dlhú dobu vládla totalita, príslušníci komunistickej strany boli prenasledovaní a emigranti za hranicou považovaní za zradcov. Návrat do domoviny bol byrokraticky veľmi náročný a z toho dôvodu záujem o to bol nízky.

V 60. rokoch grécki emigranti v Československu začali podávať prvé žiadosti o návrat do Grécka. Snažili sa o to z menších, humanitárnych dôvodov, ako napríklad návšteva ťažko zraneného člena rodiny, pohreb a i.

Po páde tota lity v Grécku v roku 1974 byrokratický systém uľahčil podmienky na repatriáciu gréckych migrantov. Ľudia sa začali tešiť a množstvo žiadostí o návrat do Grécka začalo prudko rásť. Tí, čo mali záujem o repatriáciu, si potrebovali zaobstarať list vo veľvyslanectve v Prahe, keďže za celú dobu pobytu v ČSR im nebola poskytnutá možnosť zriadiť si pas. Počet repatriantov prevýšil očakávania, veľvyslanectvo bolo preplnené a nestíhalo vydávať povolenia. Z približne 50 000 migrantov v socialistických krajinách od roku 1974 po rok 1980 sa naspäť do Grécka presťahovalo 33 573.

Ľudia sa vracali nekontrolovane, v nadmernom počte, legálne aj ilegálne. Za celý čas strávený v zahraničí, v komunite utečencov stihla vyrásť celá nová generácia, ktorá o Grécku počula len príbehy vlastných rodičov. Teraz dostali šancu vidieť svoj rodný kraj vlastnými očami.

Názor migrantov na repatriáciu bol dvojaký. Staršia generácia po celý čas dúfala v konečný návrat domov, ale keď sa taká príležitosť naskytla, začali pociťovať neistotu v politickej situácii Grécka. Mladšia generácia vnímala situáciu viac idealisticky v porovnaní so staršími.

Migranti sa po návrate do Grécka ocitli v zvláštnej situácii v spoločnosti, lebo sa nedokázali znovu začleniť do komunity domácich Grékov. Stretli sa s istou diskrimináciou, či už na pracovných miestach, v spoločnosti, alebo od rodín. Mladú generáciu, ktorá vyrastala na území Československa, nazývali, pre nich nepríjemnou prezývkou Tsechi ,,Česi”.

Mnohí neboli schopní zvládať psychickú záťaž. Z dôvodu neschopnosti začlenenia sa do spoločnosti vznikli uzavreté komunity repatriantov, či už z ČSR, Poľska, ZSSR a iných krajín. Tí, čo nezvládli ani to, znovu reemigrovali do zahraničia, do krajín so silnými gréckymi komunitami, ako boli Austrália, USA, Kanada, Nemecko.

2 Vana Sárovská

Rodina Sárovská žila v malej obci Makrochori v roľníckej oblasti v okrese Kastoria. Rovnako ako ostatné severogrécke rodiny znášali vojnové útrapy veľmi ťažko. Keďže hlavným terčom teroru boli školy, deťom bolo okrem iného znemožnené vzdelávanie a prioritou sa stal boj o prežitie. Malá Vana síce ešte bola v predškolskom veku, to ale neplatilo pre jej starších súrodencov. Nebolo ľahké sa o deti v ťažkom období postarať a pod aténskou blokádou bol problém ich vôbec nakŕmiť.

Rodičia Slava a Ilias sa starali o štyri deti. Najstarší bol Todor, okrem neho mala Vana staršiu sestru Dinku a mladšiu Katerinu. V roku 1948, keď nastala masová evakuácia detí zo severných obcí Grécka pod vedením komunistickej vlády, ktorá práve v tej oblasti pôsobila, Vana mala v tom čase päť rokov. Spolu so všetkými súrodencami bola bez akéhokoľvek písomného alebo verbálneho súhlasu rodičov odvezená do Maďarska. Najstarší Todor mal asi deväť, najmladšia Katerina bola dvojročná. Zobrali ich uprostred noci a deti nemali na výber. Po ceste strávili noc v juhoslovanskej škole. Malá Katerina ostala v Juhoslávii, nakoľko bola príliš malá, aby absolvovala cestu až do Maďarska. Prvý transport dorazil do Budapešti v apríli 1948. Udáva sa okolo 840 detí, ktoré dorazili prvým vlakom, za ktorým nasledovali mnohé ďalšie. Hneď po príchode muselo byť všetko ich oblečenie spálené a nahradené čistým. Z Budapešti boli prevezené do viacerých centier a domovov. Jedným z nich bolo mesto Kecsked, kde našli útočisko v detskom domove aj Sárovské deti, teraz už len tri.

Deti navštevovali miestnu maďars kú školu, kde napriek značnej jazykovej bariére a problémom sa dorozumieť so žiakmi bola vyučovaná maďarčina, gréčtina aj macedónčina.

V roku 1956 sa odohrali v Maďarsku rozsiahle protesty proti socialistickému režimu a boj za slobodu si vyžiadal vyše 3 500 obetí, medzi nimi aj chlapca vo veku desať rokov. Riaditeľ detského domova, v ktorom žila Vana Sárovská so sestrou a bratom tieto devastujúce udalosti neuniesol. Smrť nevinného chlapca ho natoľko zasiahla, že spáchal samovraždu.

Maďarsko, politicky aj hospodársky zdevastované v dôsledku protikomunistických vzbúr bolo nútené presťahovať Grékov do okolitých krajín. Na žiadosť maďarskej komunistickej strany, ktorá im pri týchto udalostiach už viac nemohla poskytovať útočisko, boli aj detskí, aj dospelí utečenci odvezení osobným parníkom do Bratislavy.

Vana mala asi štrnásť rokov, keď ju so súrodencami odviezli na lodi do Československa. Počas cesty loďou boli jej veci aj s kufrom pravdepodobne ukradnuté alebo stratené. Do cieľa dorazila iba s knihou Mladá garda v gréckom jazyku.

Transport z Maďarska dorazil v decembri 1956. Po pasovej kontrole Gréci cestovali vlakom do Lichkova, odtiaľ autobusom do domova pre dôchodcov a práce neschopných v Těchoníne. Následne boli školopovinné deti (asi 93) prevezené do ústavu Československého červeného kríža (ďalej ČSČK) v Líšni pri Prahe, odkiaľ boli nakoniec presunuté v januári 1957 do zariadenia v Klokočove, ktoré sa stalo novým domovom aj pre Vanu a Dinku. Todor odišiel vyučený pracovať do Plzne. Tu sa podieľal na výrobe lokomotív pre Sovietsky zväz.

Domov bol zariadený pre grécke deti už na jeseň v roku 1948, vo veľkej budove v areáli väčšieho parku s detským ihriskom a kúpaliskom, dokonca aj s kuželkárňou. Okrem toho mali vlastné pole, záhradu a v okolí boli početné pastviny. Kapacita bola zo začiatku 450 detí školského veku, neskôr bola však znížená pre ich komfort, keďže izieb bolo príliš málo, v posteliach museli spať po dvoch a v niektorých triedach mal jeden učiteľ až 60 žiakov. Počet detí preto klesol asi na 300. Deti navštevovali školu vo Vítkove, vzdialenej 3 km, kam spočiatku chodievali pešo, neskôr aj autobusom.

Vana hovorievala, že v domove bolo dobre. S gréckou rodinou si vymieňala listy a pohľadnice, ktoré sa dodnes zachovali. Jej pozostalá rodina má odložené 4 pohľadnice a 2 listy, ktoré Vane prišli od rodičov.

Po deviatich rokoch v Klokočove Vana s Dinkou odišli do Nejdku, kde sa vyučili. Po troch rokoch dostali výučné listy a mohli sa zamestnať. Vana pracovala s vlnou v textilnej továrni. Dinka sa vydala ako prvá, vzala si zástupcu riaditeľa polície Západočeského kraja a presťahovala sa do Plzne. Vana sa v Nejdku spoznala s pánom Jozefom Líškom v lokálnej nemocnici, kde bol hospitalizovaný. V roku 1967 sa zobrali a spolu sa presťahovali do slovenskej obce Nováky, kde spočiatku bývali u Jozefových rodičov. Vana so svojimi svokrovcami vychádzala dobre. ,,Mama ju mala veľmi rada,” spomína pán Líška pri osobnom rozhovore. Neskôr si postavili vlastný dom. V roku 1969 rodinu doplnil syn Jožko.

Keď sa začiatkom 70. rokov naskytla príležitosť, Vana s rodinou cestovala za rodinou do Grécka. Návštevy jej rodnej zeme boli náročné nielen finančne, ale aj administratívne. Pri prvej aj druhej návšteve Grécka museli ísť najprv na políciu, kde museli byť odfotografovaní, každý musel mať šesť fotografií. Za ne si museli sami zaplatiť 800 drachiem, čo bola v tej dobe nemalá suma. Druhý raz, keď cestovali do Grécka, nedostali víza, preto sa pán Líška obrátil na predsedu vtedajšej slovenskej vlády, Petra Colotku, ktorý im návštevu Grécka nakoniec pomohol vybaviť.

Zo začiatku Vanin otec nebral odchod dcéry dobre. Keď po prvý raz po takmer tridsiatich rokoch prišla domov, otec jej povedal: ,,Tu nemôžete ostať, ty si zradila republiku,” a ona mu na to odpovedala: ,,Otec, ako som ja mohla zradiť republiku, keď som mala päť rokov?”

Nakoniec u rodičov ostali týždeň a vzťahy sa upravili. Radi sa vracali do Grécka, pán Líška na to rád spomína. Raz boli aj rodičia Sárovskí na Slovensku, približne keď mal malý Jožko tri roky, ale okrem toho sem necestovali.

Dinka a Todor sa už do Grécka nevrátili. Presný dôvod nikto z rodiny nepozná, ale vzhľadom na vtedajšiu spoločensko-politickú situáciu je takmer isté, že ich odradil spiatočnícky postoj gréckej spoločnosti voči utečencom. Boli považovaní za zradcov a ,,doma” neboli veľmi vítaní.

Dnes už pani Vana Líšková, bohužiaľ, nie je medzi nami. Zomrela ako posledná zo súrodencov v roku 2023. Okrem množstva rodinných fotografií a obrazu Kastorijskej zimy na stene rodinného domu Vanu rodine pripomína aj kniha Mladá Garda v gréčtine.

Záver

Práca bola pre nás vzdelávacím aj empirickým prínosom a obohatila nás „o kus” histórie. Mali sme možnosť pracovať s príbehom konkrétneho človeka, ktorý zažil strasti vojny na oboch stranách konfliktu. Táto práca je preto okrem iného aj dôkazom, že vo vojne trpia všetky strany a nejde o to, kde je pravda, ale kde je viac zbraní a vojakov. Dovolíme si citovať pani profesorku Alicu Virdzekovú: ,,Nič nie je iba čierne alebo biele.” Vždy nie je jasná hranica medzi dobrým a zlým, preto je nutné hľadať objektivitu a nie pravdu, lebo pravdu má každý tú svoju.

Napriek tomu, že konanie komunistickej strany Vanu so súrodencami ušetrilo od občianskej vojny rozpolteného Grécka, faktom ostáva, že boli oddelení od rodičov bez možnosti výberu. Deti boli ako malé odlúčené od rodiny, o Dinke a Todorovi možno dokonca tvrdiť, že o ňu načisto prišli.

Osobný názor a postoj Vany nám nie je známy, ale pán Líška sa vyjadroval negatívne voči konaniu komunistickej strany a presun jeho manželky považoval za nezákonný a neakceptovateľný čin, ktorý ju odlúčil od rodiny v útlom veku.

Prílohy