Dennodenne chodia ulicami môjho rodného mesta Žiliny desiatky, ba stovky či možno aj tisíce ľudí. A koľko z nich sa zamýšľa nad tým, ako toto mesto formovali rôzni ľudia? A odkiaľ títo ľudia pochádzali, kým boli? Často to neboli rodení Žilinčania, mnohí dokonca nepochádzali ani len zo Slovenska. V Žiline žilo, a stále žije, mnoho ľudí rôznych národností, ktorí sa podieľajú na každodennom spoločenskom živote a pomáhajú tvoriť mesto. Jedným z takýchto ľudí, ktorí dali Žiline jej podobu, bol aj architekt-urbanista a autor územného plánu Žiliny z roku 1980, Antonín Stuchl.
Antonín sa narodil 15. novembra 1921 v Bratislave ako prvé dieťa českým rodičom. Už chvíľu po narodení musel rodičov opustiť. Situácia v Bratislave, ktorá sa v tom čase rýchlo rozvíjala, nebola vo všetkých ohľadoch priaznivá. Problém bol najmä s bývaním, ľudí bolo veľa a bytov nedostatok. Antonínov otec mohol v tom čase vlastniť len malú pivničnú izbu. Takýto život nebol vhodný pre malé dieťa a Antonín by nemal veľké šance na prežitie. Preto sa rodičia rozhodli poslať syna k starej mame do Veľkých Karlovíc.
Antonínova mama každých štrnásť dní prekonávala ťažkú cestu z Bratislavy až do Karlovíc, aby mohla so svojím synom stráviť aspoň chvíľku času. Pre matku aj pre syna bolo toto odlúčenie ťažké. Stará mama sa veľmi snažila rodine v ťažkej situácii pomôcť a o Antonína sa starala až do jeho troch rokov, keď sa jeho rodičom podarilo kúpiť byt v Bratislave, v ktorom mohli spoločne bývať. Ako šesťročný začal Antonín navštevovať bratislavskú základnú školu. V tomto období ho postihlo ďalšie nešťastie, keď sa nakazil detskou obrnou. Chorobu zvládal ťažko, mama ho musela nosievať na chrbte, čo nevládal ani chodiť a v nemocnici mu podali desiatky injekcií. Napokon sa mu však podarilo ochorenie prekonať bez závažnejších dôsledkov.
Antonín nebol jediným dieťaťom svojich rodičov. Keď mal osem rokov, narodil sa mu brat Zdeněk, ktorý, rovnako ako Antonín, mal len slovenskú štátnu príslušnosť. Hoci obaja rodičia bratov pochádzali z Česka, Antonín aj Zdeněk sa narodili v Bratislave, a preto im nikdy nebolo pridelené české občianstvo.
Až do svojich sedemnástich rokov žil Antonín každodenným pokojným životom ako veľa iných detí. Všetko sa zmenilo, keď na jeseň roku 1938 vyhlásilo Slovensko autonómiu a slovenská autonómna vláda presadila, že väčšina Čechov, žijúcich na Slovensku, musí opustiť územie Slovenska. Do roku 1938 žilo na Slovensku približne 70 000 Čechov. Po vyhlásení autonómie ich ostalo neveľa, boli to väčšinou lekári, učitelia či iní ťažko nahraditeľní zamestnanci, ktorí nemohli len tak zo dňa na deň opustiť svoju prácu na Slovensku a štát ich potreboval.
Ak by sa Antonínovi rodičia prihlásili za Slovákov, mohla by rodina ostať žiť na Slovensku. Antonínova matka však nevedela dobre po slovensky. Plynule ovládala len češtinu, maďarčinu a nemčinu a ťažko by niekoho presvedčila, že je rodenou Slovenkou. Nebolo to však iba o jazyku. Propaganda autonómneho Slovenska sa pomaly, ale isto vrývala Slovákom do mysle, a tak nebolo vôbec výnimočné, keď Antonínova matka v meste na trhovisku prehovorila po česky a ľudia ju začali opľúvať a pokrikovať po nej. Situácia bola v tom čase pre cudzincov na Slovensku ťažká. Otec ani matka sa teda k Slovákom neprihlásili a museli sa odsťahovať do Česka.
Ešte v tú jeseň nasadla rodina na vlak do Prahy a začali tu nový život. Otec si poľahky našiel prácu, pracoval ako úradník, tak ako aj predtým na Slovensku. Matka nepracovala, dostávala dôchodok 100 českých korún na mesiac. Antonínovi a Zdenkovi sa ale v Prahe nezačínalo tak ľahko. Nastúpili do českých škôl, no spočiatku nevedeli dobre po česky a kantori v školách o situácii na Slovensku nevedeli. Bratia sa vlastne stali vyhnancami vo vlastnej krajine.
V roku 1942 Antonín úspešne zmaturoval na českej priemyslovke. Po maturite musel spolu so všetkými Čechmi narodenými v roku 1921 odísť na nútené práce do Nemecka. Tri roky pracoval vo firme I. G. Farben Industries a býval tam v rodinnom dome. Nebol na tom zle, pretože firma poskytovala zamestnancom kultúrne vyžitie, športové aktivity aj výlety, vďaka ktorým mal Antonín príležitosť spoznať Nemecko.
Napriek nie až tak zlým podmienkam sa v roku 1945 rozhodol z Nemecka tajne utiecť späť do Prahy. Tam sa ale dlho nezdržal, začala ho hľadať polícia. Odišiel teda na Šumavu k strýkovi, ktorý tam v tom čase pôsobil ako starosta a poskytol mu úkryt. Antonín si strýka za jeho pomoc veľmi vážil. Bol to dobrosrdečný človek, ktorý pomohol aj Zdeňkovi po tom, ako bol deväť mesiacov väznený a následne poslaný na prácu do baní. Strýkovi sa však podarilo dohodnúť mu prácu v sklárstve, aby nemusel odísť na ťažkú prácu v baniach.
Antonínovi sa neskôr podarilo vrátiť sa späť do Prahy a na ČVUT vyštudoval architektúru. Po skončení školy sa zamestnal v Štátnych lesoch. Jeho úlohou na pracovisku bolo len kontrolovať rozpočty, čo ho vôbec nebavilo. Chcel sa viac realizovať v urbanizme. A tak v roku 1950 odchádza na Slovensko.
Koncom štyridsiatych rokov minulého storočia začalo dochádzať k industrializácii a veľkému rozvoju slovenských miest. Architekti a urbanisti nachádzali v mestách po celom Slovensku veľké uplatnenie. Antonín Stuchl dostal prácu v žilinskom Stavoprojekte, kde sa stal hlavným architektom. Po troch rokoch bol z tejto funkcie odvolaný, bol označený ako antisocialistický živel a nemohol teda zastávať vyššie pozície.
Na základe konkurzu v roku 1965, ktorý vyhral, bol poverený vypracovaním územného plánu pre Žilinu. O tri roky prišiel s prvým oficiálnym návrhom a v roku 1980 bol plán schválený s platnosťou na dvadsať rokov. Antonínov plán bol jedinečný. V oblasti urbanizmu na Slovensku bol Antonín prvý, kto uvažoval nad významným postavením peších ciest a námestí v meste. Jeho víziou bolo prepojiť všetky mestské časti a centrum pešími cestami, čo, bohužiaľ, v budúcnosti prekazil žilinský primátor preferujúci dopravné spojenia.
Antonín bol veľmi progresívnym urbanistom. Mal možnosť študovať zahraničnú literatúru, ktorá nebola v čase socializmu pre každého ľahko dostupná. Výrazne to ovplyvnilo jeho zmýšľanie a prácu. Záležalo mu na primeranej hustote obyvateľstva, čistote mesta, zeleni, ale aj priestoroch pre rekreáciu.
Za svoju výnimočnú urbanistickú prácu bol Antonín v roku 2007 ocenený prestížnou cenou Emila Belluša. Táto cena sa od roku 1990 udeľuje slovenským architektom za ich významné celoživotné dielo.
Do Česka sa Antonín už žiť nevrátil. Na Slovensku si našiel manželku, pôvodom Maďarsku, s ktorou mali dve dcéry. Najprv sa snažili vrátiť do Prahy, v Česku totiž ostala žiť celá Antonínova rodina. V Prahe bol však nedostatok bytov, a tak ostali na Slovensku. Česko a rodinu ale často aj s dcérami navštevovali. Rozhodnutie zostať na Slovensku však Antonín nikdy neľutoval.
Život Antonína Stuchla je nesmierne inšpiratívny a každý by si z jeho príbehu mohol niečo zobrať. Nikdy to nemal v živote ľahké. V oboch krajinách, kde žil, bol tak trochu cudzincom. Stretol sa s nepochopením a predsudkami. Aj napriek všetkému, čo zažil, sa z neho stal šťastný človek, ktorý dosiahol mnohé úspechy a pomohol formovať jedno krásne mesto, v ktorom aj ja bývam.