Leontín Dohovič patrí medzi významné osobnosti ukrajinskej národnosti, žijúce na Slovensku. Jeho príbeh pozostáva zo životných skúšok, ktoré pripadajú v dnešnej dobe takmer neuveriteľné, no pre niektorých ľudí boli v totalitnom režime realitou. Strata základných ľudských práv, prenasledovanie, pobyt vo väzniciach a neľútostných pracovných táboroch čakali všetkých, ktorí vyjadrili svoj nesúhlas s totalitným režimom. Väčšina väzňov bola nútená opustiť vlasť či rodné mesto, pričom sa museli rozlúčiť s rodinnými príslušníkmi a dobrými priateľmi na dlhé roky, niekedy až na celý život.
Napriek politickej brutalite, nehumánnemu správaniu či strate základných ľudských práv Leontín Dohovič nikdy nezatrpkol. Počas celého života bojoval za svoje ideály, presvedčenie a identitu, a to aj napriek krutým trestom, ktoré mu za to hrozili.
Leontín Dohovič sa narodil v Užhorode v roku 1935 do rodiny gréckokatolíckeho farára Eugena Dohoviča a učiteľky Anízie Dohovičovej. Mal tri sestry – Olíviu, Georgiu a Editu. Prvé dva roky svojho života žil v obci Viľšinky, no väčšinu svojho detstva strávil v horskej oblasti Linci. Toto obdobie považuje Leontín za jedno z najkrajších. Spája sa mu s bohatou ukrajinskou kultúrou, tradíciami a hudbou, ku ktorej si už v ranom veku vytvoril veľmi pevné puto, ktoré pretrváva dodnes.
V novembri 1944 bolo však šťastnému detstvu koniec. V súvislosti so sovietskou politikou na Podkarpatskej Rusi bol Leontínov otec nútený emigrovať do Československa. Otca o dva roky neskôr nasledovala najstaršia sestra Olívia. Odchod obidvoch členov rodiny výrazne zhoršil životné pomery celej domácnosti. Matka Anízia z dôvodov silnej kontroly zo strany orgánov NKVD prišla o prácu a zabezpečovala príjem len z príležitostných prác. Leontín bol preto nútený byť ,,chlapom rodiny”. ,,Prišiel som zo školy, rezal som a rúbal drevo, pracoval v záhrade a robil všetko nevyhnutné okolo domu,”[1] uvádza pamätník.
V roku 1947 sa rodina presťahovala do Užhorodu, kde sa ich životné podmienky čím ďalej, tým viac zhoršovali. Veľakrát nemali ani čo do úst. ,,Priznám sa, že v škole som ešte v živote desiatu nemal…a ráno, keď som prosil matku o trošku cukru do čaju, tak mi povedala, že ak ho budem miešať a počítať do milióna, že bude sladký…’’[2] spomína na náročné časy Leontín. V Užhorode nastúpil do školy, čím sa pre neho začalo obdobie rebélie a problémov. Spoločne so spolužiakmi rozširoval v meste letáky s antisovietskymi heslami.
Začiatkom februára 1950 bol Leontín na ceste zo školy zastavený dvoma neznámymi mužmi, ktorí údajne potrebovali pomoc s prenesením plagátov. Čo sa zdalo ako nevinná výpomoc, nakoniec skončilo dovezením pred úrad NKVD: ,,…na schodoch som sa otočil a hovorím: Zbohom, Užhorod! Následne ma sotili tak, že som sa udrel do dverí a rozbil si čelo.”[3] Leontín bol umiestnený do užhorodskej vyšetrovacej väznice NKVD. Práve týmto začína náročná cesta výsluchmi, väznicami a pracovnými tábormi, ktorá trvala vyše šiestich rokov. Počas tohto obdobia si prešiel viacerými nepríjemnými miestami s neľudskými podmienkami, ťažkou manuálnou prácou, malým prídelom jedla, slabou hygienou.
Po uskutočnení vojenského súdu v máji 1950 bol 14-ročný Leontín odsúdený podľa trestného zákonníka, §54, ods.1a – priama zrada vlasti, §54, ods.10, časť II – masová agitácia proti komunizmu a ZSSR a §54, ods.11- člen antisovietskej organizácie na 10 rokov v nápravno-výchovných táboroch s odobratím občianskych práv na 5 rokov.[4] Po vynesení rozsudku si prešiel viacerými väznicami ako Charkov, Ľvov, Kyjev, Leningrad, Vologda, Archangeľsk, pričom do niektorých bol poslaný aj viackrát.
Počas svojej cesty väznicami sa Leontín ocitol aj vo viacerých pracovných táboroch. Prvý z nich bol tábor Konvejer, ktorý mal svoj špecifický systém. Každý deň okrem nedele musel Leontín pracovať na píle, čo bolo pre malého chlapca obzvlášť vyčerpávajúce, a keďže nemal ukončenú povinnú sedemročnú školskú dochádzku, musel sa 5 hodín denne vzdelávať. Kvôli prísnemu režimu sa snažil o útek. Pokus bol však neúspešný a Leontín bol odsúdený na ďalších 10 rokov odňatia slobody.
Levkova cesta ďalej viedla do tábora Molotovsk, kde sa spoznal s muzikantmi. Tu stretol aj svojho prvého učiteľa hudobnej náuky – bývalého sólistu ľvovskej opery Stepena Čorneňkyja. V tábore Molotovsk začal Leontín nadobúdať aj praktické zručnosti v hudbe, učil sa hrať na klarinete. Po smrti Stalina 5. marca 1953 boli neplnoletí odsúdenci amnestovaní. Na politických väzňov sa to nevzťahovalo, a tak bol premiestnený do pracovného tábora Rudnik vo Vorkute.
Tábor vo Vorkute bol známy svojimi krutými podmienkami, preto bol aj medzi väzňami označovaný ako jeden z najhorších, bolo pre to len otázkou času, kedy nespokojní väzni začnú štrajkovať. V júli 1953 začal jedenásťdňový štrajk politických väzňov, ktorého sa zúčastnil aj náš pamätník. Všetky dni protestu sa niesli v podobnom duchu, pričom väzni odmietli pracovať. Posledný deň, 1. august 1953, sa niesol v násilnom duchu. Oddiely ministerstva vnútra na základe dohodnutého signálu začali strieľať zo strážnych veží do štrajkujúcich väzňov. Výsledkom tejto tragédie bolo viac ako 200 mŕtvych a 300 ranených,[5] medzi ktorými bol aj pán Dohovič. Po násilnom ukončení štrajku nasledovali výsluchy, podobné tým, čo absolvoval v Užhorode či Archangeľsku. V Moskve ho súdila Ustanovizeň pre osobitné určenie (OSO). Najskôr bol odsúdený na trest smrti,[6] ale keďže bol neplnoletý, trest mu zmenili na 10 rokov nútených prác so sprísneným režimom a na rok prísneho väzenia, z ktorého 9 mesiacov strávil vo väznici Bohučary. Po prepustení z tejto väznice bol poslaný do ďalších nápravno-pracovných táborov na Angare.
Jedným z posledných táborov, ktoré Leontín navštívil, bol tábor č. 040 v meste Čuna na Angare. Podmienky v ňom boli lepšie. Väzni mali priestor na šport aj na umeleckú činnosť. V tábore dokonca vznikol spevácky zbor, v ktorom pamätník pôsobil ako dirigent. Dňa 20. marca prvýkrát dirigoval celý zbor pri príležitosti akadémie na počesť Tarasa Ševčenka. Na druhý deň mala byť repríza, ktorá sa však neodohrala.[7]
Situácia pre politických väzňov sa po XX. zjazde KSSZ začala zlepšovať. Dochádzalo k preverovaniu rozsudkov. Leontín nevidel svoj návrat domov pozitívne, no nakoniec mal predsa len šťastie. Dňa 4. júna 1956 odchádza z tábora č. 055. ,,26. júla 1956, na sviatok svätej Anny, som sa po takmer šesť a pol roku zvítal v Užhorode s mamkou a sestrami. Bol to jeden z najšťastnejších okamihov v mojom živote.’’[8]
Po návrate domov sa mal Leontín každý mesiac hlásiť na KGB. Toto ale odmietol, aby si ľudia nemysleli, že je udavač. S pomocou známych sa mu podarilo úspešne absolvovať maturitu, ako aj skúšky na zbormajstra. V roku 1956, za vlády Chruščova, bolo dovolené rodinám, ktorých členovia sa nachádzali v ČSR, vycestovať za nimi. Aj napriek prekážkam sa Leontínovej rodine podarilo 4. marca 1957 vycestovať do Československa. Tu sa po dlhých rokoch mohli stretnúť s otcom a najstaršou sestrou Olíviou.
Po príchode do Československa sa rodina rozhodla zostať v meste Děčín. Leontín začal študovať na SZŠ v Ústí nad Labem odbor zubný technik a laborant. Následne pracoval v tomto odvetví 6 rokov.
Levko nezanevrel ani na hudbu. Pomohol Oľge Dutkovej obnoviť činnosť Ukrajinského speváckeho zboru v Prahe. V roku 1963 sa rozhodol vrátiť na Slovensko. Vyhral konkurz do Podduklianskeho ukrajinského ľudového súboru. Bol moderátorom, sólistom i členom súboru. Pretože mu neumožnili vykonávať funkciu zbormajstra, vo februári 1965 odišiel pracovať na Okresný výbor Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich vo funkcii metodika pre kolektívy záujmovo-umeleckej činnosti. Okrem toho bol vedúcim Ukrajinského klubu v Prešove. Popri zamestnaní začal študovať na Filozofickej fakulte UPJŠ, odbor dejepis a ukrajinčina.
Založil i viaceré zbory, napríklad zbor DUMKA alebo mládežnícky súbor Vesna, v ktorom spoznal aj svoju manželku Helenu, s ktorou sú spolu už 54 rokov. ,,26. júla 1956, som sa vrátil z väznice a 26. júla 1969 som išiel znovu do väznice – oženil som sa.’’[9]
Obdobie normalizácie poznamenalo aj Leontínovu rodinu, prácu a hudobnú kariéru. V období od 15.9.1971 do októbra 1985 mu bolo zakázané pracovať s akýmkoľvek umeleckým súborom. Tento zákaz bol odôvodnený tým, že je ukrajinský nacionalista, ktorý zle pôsobí na mládež. Tak prišiel o prácu a hľadanie novej išlo ťažko. Získal miesto brigádnika na odbore výstavby ONV Košice, kde pracoval až do odchodu do invalidného dôchodku v roku 1985. Celá rodina sa v roku 1973 presťahovala do Košíc. V týchto časoch domácnosť prevažne živila manželka Helena. ŠtB predvolávala pán Dohoviča každé dva-tri mesiace na výsluchy, ktoré trvali niekoľko hodín. Jeden z dôvodov, pre ktorý bol prenasledovaný, bol fakt, že sa stretával so známymi ukrajinského pôvodu. Počas týchto výsluchov bol povinný odpovedať na otázky týkajúce sa pôsobenia v zboroch a jeho stretnutiach so známymi, no vysvetľovať musel aj pôvod literatúry, ktorú mal doma. Mali podozrenie, že sú to knihy so Západu, ktoré boli v tom čase neprípustné. Toto intenzívne sledovanie trvalo od 5.8.1970. Posledný trojhodinový výsluch absolvoval 25. októbra 1989.[10]
Pán Dohovič sa pokúšal získať československé štátne občianstvo. Jeho žiadosť bola ale zamietnutá s tým, že takým, ako je on, ho neudeľujú. Občianstvo získal 40 rokov po príchode do republiky. Československá republika už neexistovala a v roku 1997 sa stal oficiálne občanom Slovenskej republiky. Leontín Dohovič žije v súčasnosti s manželkou v Košiciach. Majú troch synov, Igora, Svjatoslava a Romana, ktorých od malička učili k láske k ich pôvodu. Život im spestrujú i vnúčatá. Aj napriek tomu, že je pán Dohovič dôchodcom, je stále mimoriadne aktívny. Už 27 rokov organizuje letnú školu ukrajinistiky KARPATY, venuje sa Ukrajinskému zboru KARPATY a pôsobí ako predseda Zväzu skautov PLAST. V rokoch 1995 až 2005 bol prezidentom Európskeho kongresu Ukrajincov. Spolu s rodinou sa snaží zachovávať ukrajinské zvyky a tradície, ktoré tvoria veľkú časť jeho identity.
[1] Rozhovor s Leontínom Dohovičom, Košice 28.11.2022.
[2] Tamtiež.
[3] Rozhovor s Leontínom Dohovičom, Košice 28.11.2022.
[4] DOHOVIČ, L. Kronika politického väzňa č.2A 424, s.102.
[5] SLOVÁK P. Aj v pesimizme hľadal optimizmus a išiel ďalej. Dostupné na: https://www.katolickenoviny.sk/rozhovor/category/rozhovor/article/aj-v-pesimizme-hladal-optimizmus-a-isiel-dalej.xhtml [cit. 2023-09-14].
[6] KOVÁČIK, P. Leontín Dohovič, s. 8.
[7] Rozhovor s Leontinom Dohovičom, Košice 28.11.2022.
[8] Kronika života politického väzňa č.2A 424, s. 398.
[9] Rozhovor s Leontinom Dohovičom, Košice 28.11.2022.
[10]Archív ÚPN Bratislava, fond KS ZNB S ŠtB Košice, KE-OP 9438.