Som len obyčajný chlapec, ktorý má sen. Sen o lepšom živote. Som
Karol a poviem Vám svoj príbeh.
Mamku som nepoznal. Zomrela, keď som prišiel na svet. Otec sa
staral viac o alkohol ako o nás. A tak som skončil aj s mojími bratmi,
Nikolasom a Paťom, v detskom domove. Mal som len štyri roky a nevedel
som, čo sa deje. Skrýval som sa pod perinu a čakal, kto po mňa príde.
Nikto neprišiel. Neskôr sme sa dozvedeli, že zomrel aj otec.
Postupne ako som rástol sa o mňa najviac starali bratia. Boli mojími
rodičmi i kamarátmi. Ráno ma budlli do školy. Poobede sa so mnou učili.
Večer sme sa hrali. Naučili sme sa, že keď chceme prežiť a niečo
dosiahnuť, musíme držať spolu.
Keď mal Paťo a Nikolas osemnásť rokov odišli z detského domova.
Našli si prácu, zarobili peniaze a založili si vlastné rodiny. Keď som videl
ako žijú, začal som veriť, že to dokážem aj ja. Chýbajú mi, ale aspoň ich
môžem navštevovať. Chodím za nimi cez víkend. Pomáham im s bytom
aj s deťmi. Naučili ma, ako sa postarať o dom aj rodinu. Mám ich veľmi
rád a sú pre mňa vzorom.
Dnes mám 15 rokov a neviem sa dočkať, kedy budem mať 18, aby
som sa stal smetiarom. Myslím si, že je to užitočná práca. Aj Paťo je
smetiar. Viem, že to dokážem.
Mám rodinu. Nevybral som si ju, ale ukázala mi ako žiť lepšie.
Tak mi držte palce.