Mária Slavkovská - Príbeh Šaniho Luczyho

Ahojte. Volám sa Mária Slavkovská, mám 15 rokov a študujem na Strednej odbornej škole polyte chnickej J. A. Baťu vo Svite. Rada by som Vám dnes rozpovedala príbeh Alexandra Luczyho, ktorého však všetci volajú Šanika.

Narod il sa 13. augusta 1939 v Levoči rodičom Alexandrovi Gustávovi Luczymu a Else rodenej Steinovej. Má ešte o tri roky staršieho brata, ktorý sa volá Gustáv Luczy. So svojou rodinou vyrastal a žil v Poprade od svojho detstva tridsať rokov. Jeho otec bol známym popradským obchodníkom s potravinami. Rodina Luczyová s nemecko-maďarským pôvodom sa tu usadila ešte pred rokom 1869.

Šani sa oženil sa s Monique a má s ňou dve deti – dcéru Nathalie a syna Christiana. Stredoškolské štúdium ukončil maturitou v roku 1957 na Priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach. Vysokoškolské štúdium ukončil na stavebnej fakulte Vysokej školy technickej v Bratislave. Napísal dve knihy s názvom: Horolezecký sprievodca Vysoké Tatry a Zážitky a príhody horského vagabunda – tuláka hôr.

Už od malička mal b lízky vzťah k horám. Keď mal desať rokov, tak prvý raz vystúpil na tatranský vrchol Rysy. Bol to jeho prvý rodinný výlet spolu s rodičmi a bratom. V pätnástich rokoch sa stal členom horolezeckého oddielu Slávia Košice. Po absolvovaní kurzu pre začiatočníkov začal uskutočňovať prvé horolezecké túry vo Vysokých Tatrách. V roku 1969 však emigroval do Švajčiarska. Prečo? Lebo československá tajná polícia chcela mať z neho donášača, špicla a udavača. To nemohol za žiadnych okolností prijať, lebo to bolo proti jeho vôli. Jediné východisko bolo definitívne opustenie svojej podtatranskej vlasti.

Vo svojich spomienkach opisuje aj takmer smrteľný pád. Písal sa 31. august 1959. Bolo to 2 týždne po jeho 20 narodeninách. Šani liezol s kamarátom Rudom na Kežmarský štít. « Neboli naviazaní, lano bolo na vrchole a slúžilo ako podložka na sedenie. To bol posledný okamih, kedy sa dalo ešte otočiť koleso osudu v jeho prospech. Ale nestalo sa… » opisuje Šani napínavo ten osudný deň. Zrazu sa ocitol vo vzduchu. Mal pocit, že letí ako vták. Po niekoľko metrovom páde sa nad ním skláňal priateľ Rudo, ktorý si uvedomoval, aká vážna je situácia. « Ukazovákom pravej ruky si prejde po zuboch. Zázrak, ani jeden nie je vybitý. Je šťastný, že si nerozbil ústa. O zvyšok sa nestará… », opisuje situáciu vo svojej knihe. Zatiaľ čo Šanika bol rád, že má všetky zuby, záchranári horskej služby mali čo robiť, aby ho v noci z Kežmarského štítu zniesli do nemocnice. Na ďalší deň o tom písali aj v Popradských novinách. Vraj to bola najťažšia záchranná akcia toho leta, spomínal Šani, ktorý sa z vďačnosti k záchranárom sám stal dobrovoľníkom horskej záchrannej služby.

Ani na svoju prvú záchrannú akciu nikdy nezabudne. Ako sa neskôr ukázalo, nebola to ani tak záchrana, ale skôr znášanie mŕtvoly. Šani spomína, ako išli s partiou do Tichej doliny, kde v zime jednu dámu zabila lavína. Telo ženy našiel miestny horár v doline až v júli, keď sa roztopil všetok sneh. Vedúci akcie Paľo Vávro Šanimu a ešte jednému kolegovi povedal, aby mŕtvolu zabalili do vreca, no nemali ani žiadne rukavice ani iné ochranné prostriedky. Vávro chcel Šaniho jednoducho otestovať, spomína dnes už s úsmevom. Po jeho rozprávaní s ironickým humorom ma vôbec neprekvapilo pokračovanie už i tak bizarného príbehu. Zrazu sa hlava tej mŕtvoly uvoľnila a začala sa kotúľať dole kopcom. Zastavila sa asi po dvadsiatich metroch. Vávro po Šanimu skríkol, nech ide po tú lebku. Keď ju len tak tak doniesol ku zvyšku tela, povedal: Ty si skvelý záchranár, vôbec si sa tu ’neposral’.“ A tak Šani prešiel testom odvahy a stal sa záchranárom. Šani dnes na túto udalosť s odstupom desaťročí už spomína s úsmevom.

Okrem pekných má však Šani aj smutné spomienky na hory. V Tatrách mu zomrel otec, ktorý v roku 1977 spadol pri výstupe na Širokú vežu. V horách stratil aj blízkeho priateľa Jana Johana Kaňu. Bolo to vo Francúzku v Chamonixe – Mont Blanc 12. júla 1967. Zabil sa mladý, keď mal len dvadsaťosem rokov. Johann povedal Šanimu len pár minút pred svojou smrťou: « Zažili sme v horách najkrajšie chvíle nášho života, ak by som mal teraz zomrieť, neľutoval by som, že som sa oddal horám. » Johan spadol, jeho lano sa pretrhlo na ostrej skale a Johanovo telo zmizlo v hĺbke. Po niekoľkých sekundách bolo počuť už len tupý a smrteľný náraz na ľad. Potom už nasledovalo len hrozné ticho. Aj keď bol pekný deň, pre Šaniho to bol ten najčernejší deň v jeho dovtedajšom živote. Johan ostal navždy v horách. Priatelia Šaniho spustili dole do skalnej steny, odkiaľ bol lepší výhľad na dráhu pádu. Potom Šani uvidel veľkú krvavú škvrnu a hneď pochopil že Johanovi už nepomôžu. Po hodinách prišla helikoptéra a zniesla mŕtve telo. Priatelia ho poverili aby identifikoval Johanovo telo. V márnici bol aj žandár z profesionálnej záchrannej služby. Musel pri každom tele povedať: « To nie je on. » Nakoniec Johana spoznal, bol v hroznom stave. Po tragédii bol skľúčený a dezorientovaný, no musel pozbierať všetky sily, aby neupadol do depresie. Pred odchodom na výstup stretol Johan na stanici v Starom Smokovci kamaráta Bernarda, ktorý mu povedal, že sa domov nevráti živý. Johan bol nahnevaný a myslel si, že Bernard je opitý. Po návrate domov sa ukázalo že Bernard bol jasnovidec. Aj takýto býva koniec nadšených horolezcov

Po tejto tragédii začal Šani viac chodiť do hôr s priateľmi Jožom Botkom, Gejzom Hákom, Lacom Janigom, Milanom Kriššákom, Mišom Orolinom, Ivanom Mátrayom, Paľom Rajtárom, Paľom Šablatúrom, Paľom Vavrom a s inými. Veľmi mu v tejto ťažkej chvíli pomohli. Každý normálny človek by sa po takejto tragédii obrátil k horám chrbtom. Len blázon alebo samovrah sa po takejto skúsenosti pustí znovu do nových horských dobrodružstiev. Kto mečom bojuje, mečom zahynie. Aký osud Šaniho čaká? Sám nevie. Napriek tomu sa vráti do kopcov. Počas nasledujúcich rokov najčastejšie liezol s Jožom Botkom. Mohol sa naň spoľahnúť v každej situácii. Bol vynikajúcim lezcom a lyžiarom. Na lyžiach bol nenapodobiteľný. Často lyžovali od rána až do večera. Jožo bol aj veľmi skromný, dnes málokto vie o jeho športovej kariére.

Šani emigroval zo Slovenska, keď mal tridsať rokov. Prečo ? Lebo ŠTB chcela, aby bol Šani donášačom. Šani to však nechcel robiť a preto musel odísť. Kam? Do Švajčiarska. Vo Švajčiarsku ako emigrant zaplatil za stratu svojho československého občianstva po rokoch 4 000,– frankov, čo je v prepočte asi 3 500,– Eur. Tieto peniaze už nikdy nevidel. Ale to ani nikdy neoľutoval.

Vo Švajčiarsku stretol aj svoju terajšiu manželku Monique, zvanú aj Miška. Ako sa stretli ich osudy? Bolo to vďaka Zorke Manicovej a Harrymu Raczovi. Tento párik sa chystal do Himaláji na treking v oblasti Kulu v Indii. Ich cieľom bola šestisícovka Deo Tibba Oni Šaniho presvedčili aby išiel s nimi. Na ceste do Himaláji sa zúčastnilo len niekoľko dám, no všetky mali partnera. Iba jedno jediné dievča bolo slobodné. Bola to práve Monique Nicolet zo Ženevy. Šanimu sa podarilo získať jej priazeň. Avšak bol tu ešte jeden problém. Šani mal priateľku Yeti. Ich spoločný vzťah už však nemal zmysel. Po návrate z expedície chcel Šani oznámiť Yeti, že je koniec. Ona ho však predbehla. Telefonicky mu oznámila, že má novú lásku na prvý pohľad. Ich rozchod osud zariadil sám. Popriali si veľa šťastia v novom živote a rozišli sa ako priatelia. Šani je teraz rád, že išiel na treking. Keby tam nebol šiel, tak by nenašiel lásku svojho života. S Monique sú manželmi už viac než polstoročie.

A ako som sa vlastne dostala k Šanimu ja? Cez môjho triedneho pána učiteľa Vladimíra Andraša, ktorému som pri jednom rozhovore povedala, že ma veľmi baví turistika a milujem našu podtatranskú prírodu. Vtedy mi ponúkol knihu, ktorú napísal práve Šani. S chuťou som si ju prečítala. Veľmi sa mi páči Šaniho príbeh. Svoju knihu s názvom Zážitky a príhody horského vagabunda – tuláka hôr napísal tak, aby aj nezainteresovaného čitateľa maximálne zaujal. Jeho životný príbeh od narodenia v Levoči, život v Poprade počas druhej svetovej vojny, ukrývanie sa po vypuknutí Slovenského národného povstania u gazdu Šalinga v Mengusovciach, pretože po maminej strane má židovský pôvod, štúdiá po skončení vojny a prvé zážitky z horských turistík, cez emigráciu do Švajčiarska až po súčasnosť, keď má Šani už 86 rokov, je fakt zaujímavý. Každému, kto rád číta, by som jeho knihu odporuila.

So Šanim som sa síce nemohla stretnúť osobne, no videli sme sa vďaka moderným vymoženostiam, cez Skype. Pekne sme sa spolu porozprávali, zasmiali sa. Ale hlavne som sa o ňom dozvedela ešte viac, ako napísal už v spomínanej knihe. Je to veľmi múdry a sčítaný človek a vďaka svojim bohatým životným skúsenostiam má svoj zdravý pohľad na mnohé udalosti dvadsiateho storočia, ktoré vie interpretovať aj dnešnej mladej generácii, napríklad aj počas online hodín dejepisu s ním. Jedným slovom, Šani je skvelý človek a kontakt s ním sa naozaj oplatí. Som nesmierne vďačná, že som sa s ním mohla spoznať.