Zúriaci potok zvaný Všivák, kopa odpadu a zdanlivo nekončiaca plocha pochmúrnych močarísk. Aj takto by kedysi miestni opísali bôrické Svinské pažite v Žiline. Dnes na rovnakom mieste rozkvitá Park Ľudovíta Štúra, kedysi Sad slovenskej slobody, plný živej zelene a pokoja. Kde kedysi stála holá zem a zanedbaný porast, tam dnes rastú stromy, ktoré vrhajú tieň na lavičky, rozvoniavajú kvety a vzduch vonia pokojom. Je to miesto, kam si ľudia chodia oddýchnuť, športovať alebo načerpať silu.
A práve tu, uprostred nádhery, ktorá bola kedysi močiarom, začína príbeh človeka, ktorého meno dnes pozná len málokto. Príbeh Jozefa Červinku, muža, ktorého ruky sadili kvety, no jeho život bol vytrhnutý z pôdy tak rýchlo. Jeho meno neznie v uliciach a ani jeho tvár nevisí na pamätných stenách, no napriek tomu jeho odkaz prežil v tráve, v stromoch, v pokoji, ktorý dnes panuje tam, kde kedysi zúrila voda a ľudská krutosť.
Stromy mnohým nepošepkali príbeh, ktorý sa skrýva za týmto idylickým miestom. Ich tichý šum ukrýva tragédiu, odvahu a neobyčajnú vytrvalosť. Iba mohutný kamenný pomník medzi tmavými smrekmi láka tých, ktorí sa odvážia pristúpiť bližšie.
25. december 1944
,,Zobrali aj nás. Hodili nás tu ako obyčajnú zver a netušíme, čo bude ďalej. Chcem Alenke ukázať, že som silný, ale strach ma premáha. Prečo sme tu? Nedokázal som ich ochrániť? Toľko otázok sa mi vynára v hlave a neviem na žiadnu odpoveď. Spomínam iba na zelené lúky a na pokoj, ktorý mi každý deň prinášali. Ten hrdý pohľad v očiach Alenky a Emílie. Myslel som si, že toto nemôže nič pokaziť. Predsa sedíme v tejto tme a ja premýšľam, čo sa pokazilo. Snažím sa Alenku hriať vlastným telom, ktoré v sebe už nemá dosť tepla. Viem, že potichu plače, rovnako ako Emília. Neviem, ako dlho dnes potrvá, kým aspoň na moment zavriem oči. Matne vidím svoje ruky. Sú špinavé a netuším od čoho. Chýba mi ten pocit, keď boli zaborené v živej zemi, špinavé od hliny, keď držali toľké kvety. Myslel som si, že toto nemôže nič pokaziť. Keď sa zradné jesenné slnko opieralo o môj chrbát. Myslel som si, že toto nemôže nič pokaziť. Keď mi ten čerstvý vzduch prechádzal pľúcami a až teraz som si uvedomil, aký je rozdielny oproti tomuto. Chladnému, vlhkému a ťažkému. Myslel som si, že toto nemôže nič pokaziť…“
Síce sa Jozef Červinka nenarodil ako Slovák, bol českej národnosti, bezpochyby patrí medzi Žilinčanov. Ako vyštudovaný záhradník prišiel z Vítkovíc do Rajeckých Teplíc. Spolu s manželkou Emíliou a dcérou Alenou tu bývali až do roku 1939. Prerábajúce sa kúpele bolo potrebné skrášliť aj zeleňou a kvetmi. Jozef sa tak stal jedným s vedúcich osobností tohto projektu. Po jeho úspechoch so šľachtením, prvenstvami na výstavách a zmyslom pre remeslo na neho jeho povesť nenechala dlho čakať.
V meste Žilina sa vytvorila nová koncepcia výstavby a obnovy mestských parkov a sadov. Hľadali odborníka, ktorého našli práve v Jozefovi. V roku 1939 dostal ponuku prejsť do služieb mesta ako mestský záhradník. Bolo mu zabezpečené povolenie ako cudziemu štátnemu príslušníkovi, k čomu sa pridali aj výhodné platové podmienky. Jeho novým domovom sa stal dvojizbový byt v budove žilinského záhradníctva. Už po dvoch rokoch svojej práce sa zaslúžil uznanie mesta. Dnes však málokto vie, že práve jemu vďačíme za mnohé. Sad slovenskej slobody, dnešný Park Ľudovíta Štúra, Sad športu, Sad na Mariánskom námestí, Sad SNP či ďalšie úpravy mesta. Najviac práce snáď odviedol práve pri budovaní Sadu slovenskej slobody. Kopec zrovnaný so zemou, nekonečné vozy nesúce hlinu a nevyspytateľný potok Všivák. Niekoľkoročná práca množenia rastlín priniesla do mesta desaťtisíce kvetov, hľúz a semien z Jozefových súkromných zásob. Obdivuhodné neboli len jeho schopnosti plánovať, riadiť a uvážlivo pracovať, ale aj jeho vnímanie prírody ako harmonického celku.
26. december 1944
„Strhol som sa zo spánku, keď som počul hlasy. Príliš hlasné a rázne. Blížili sa rýchlo. Stisol som Alenke ruku. Triasla sa, ale snažil som sa ju upokojiť. Ťažké kroky sa ozývali po chodbách a v diaľke bolo počuť krik. Netušil som, čo bude ďalej. Moje prekvapenie z toho, že som dokázal zaspať, prerušil hlasný zvuk. Hrubá ruka otvorila ťažké dvere a všetci sme so zatajeným dychom sledovali, kam budú nasledovať kroky toho desivého muža. Pomaly nás obišiel. Mal som pocit, že už sa k nám nevráti a na chvíľu som si vydýchol, keď vtom schmatol Alenku a ťahal ju preč. Držal som ju a nechcel som ju pustiť. Nikto netušil, kde skončí, ak ju ten muž odvlečie preč. Jedným trhnutím ju odo mňa dostal preč. Prišiel úder a mne sa zatmelo pred očami. Padol som na zem a cez hmlisté obrysy som sledoval, ako ju ten muž odvádza preč.“
Za roky tvrdej práce však pre Jozefa neprišla odmena. Prišla vojna a on sa jej konca nedožil. V roku 1944 bol uväznený nemeckou políciou. Spolu s ním bolo uväznených niekoľko desiatok ďalších mužov a aj Jozefova manželka Emília a dcéra Alenka. Jeho dcéru prepustili hneď na druhý deň, no Jozef s manželkou zostali uväznení.
5. január 1945
,, Znovu som sa prudko prebral, keď som počul tie pravidelné údery ťažkých topánok. Ozýval sa krik a cítil som, ako sa mi zrýchľuje dych. Emíliu som chytil za ruku rovnako ako vtedy Alenku. Dúfal som a prosil som, aby mi ju nezobrali. Ten desivý muž. Bol to opäť on a ja som od neho nedokázal odvrátiť zrak, keď s rachotom otvoril dvere. Odpľul si a premeriaval si nás pohľadom. Zrýchlil krok a Emíliu vzápätí zdrapol za ruku. Držal som ju silno, no aj tentokrát prišla rana. Bolo to akoby spomalené, keď som sa už druhýkrát rútil na zem. Opäť ten obrys vysokého muža, ktorý ťahá preč ženu, moju ženu!“
5. januára 1945 prepustila nemecká polícia aj Emíliu. Jozef však zostal uväznený aj naďalej.
6. január 1945
„Nedokážem už nájsť dôvod na radosť. Som taký hladný. Asi zošaliem. Na tie kroky a krik som si za posledný deň zvykol. Jeden zvuk bol predsa nový. Občas sa kdesi v diaľke ozývali výstrely. Vždy mi myklo telom pri tom príšernom zvuku.
Kroky sa odrazu zdali akosi blízko. Do miestnosti vstúpil ten vysoký muž. Pri pohľade na neho som chcel kričať. Chcel som, aby vedel, ako veľmi ho nenávidím za to, koho mi zobral. Vedel som však, že by prišla ďalšia rana a po ďalšej by som už nemal toľko si ly postaviť sa opäť na nohy. Za ním tentokrát vošlo niekoľko ďalších mužov. Schmatli nás za goliere a vliekli ma aj s niekoľkými ďalšími mužmi von. Úplne som stratil pojem o čase a aj šero zimného večera ma úplne oslepilo. Stáli sme v rade a triasli sa od zimy. Otupel som, no stále som cítil vôňu kvetov a videl jasné slnko. Možno som sa predsa úplne zbláznil. Ozval sa výstrel a ja som zavrel oči. Začal som ich počítať a počúvať, ako sa rýchlo blížili ku mne. Jeden, dva, tri, štyri…Zoberú mi telo, no nakoniec sa aj tak vrátim do mojej záhrady.“
Medzi 5. a 8. januárom 1945 bol Jozef Červinka zastrelený. Pochovali ho v masovom hrobe na mieste dnešného Lesoparku Chrasť. Masový hrob bol v neskorších mesiacoch toho istého roku nájdený a Jozefa spolu aj s inými exhumovali a riadne pochovali. Na mieste bývalého masového hrobu dnes stojí pomník s menom Jozefa a ďalších 31 zastrelených.
Dnes by Jozef Červinka možno neveril vlastným očiam. Namiesto blata a odpadu alej stromov, ktoré šumia nad hlavami prechádzajúcich ľudí. Namiesto strachu a ticha smiech detí, kolesá bicyklov a kopa života. A predsa, každý, kto sa na chvíľu zastaví pri kamennom pomníku v parku, môže ucítiť, že toto miesto nie je len o prírode. Je o pamiatke. O človeku, ktorý veril, že aj vo svete plnom temnoty má zmysel sadiť kvety.
Jozef Červinka nepadol so zbraňou v ruke. Nepísali o ňom dejiny ako o hrdinovi vojny. No jeho boj mal iný charakter. Tichý, vytrvalý a naplnený nádejou. Jeho ruky nepoznali nenávisť, len hlinu a život. A hoci mu zobrali život, to, čo vytvoril, prežilo.
Vďaka nemu dnes kráčame po miestach, kde sa kedysi snívalo o slobode a on tú slobodu vybojoval svojím vlastným spôsobom. So srdcom záhradníka.