Vďaka tejto práci som sa vydal po stopách svojich rusínskych predkov a zistil viac o ich živote. Rusínsku národnosť som si vybral preto, že moji predkovia, sú Rusíni a aj preto, že ma zaujala ich kultúra a spôsob života. Sústredil som sa na príbeh mojej rodiny a ich bežný život a problémy, ktoré museli riešiť.
Rusíni sa živili poľnohospodárstvom a snažili sa byť sebestační aj napriek horšej úrodnosti v oblastiach, kde prišli počas valašskej kolonizácie. Iným zdrojom obživy boli drevené predmety, ktoré vyrábali, chodili kosiť do úrodnejšieho Maďarska a tí bohatší chovali zvieratá. V Soboši boli lepšie podmienky na poľnohospodárstvo, čím ale vyššie sa osady nachádzali, tým boli pôda a pasienky nekvalitnejšie na obrábanie a pastvu. V takýchto oblastiach sa dopestoval len jačmeň, ovos a zemiaky. Živili sa tu drevorubačstvom a výrobou dreveného uhlia. Tovar chodili zvážať napríklad do Prešova a Bardejova. Tkali tiež vlnu, ľan a konope. V najhostinnejších oblastiach miesto kráv, ktoré boli na pastvu náročné, chovali kozy a ovce. Ženy sa starali o domácnosť. Väčšinou šili a pomáhali pri žatve. Kone na zapriahnutie obrábacích nástrojov si mohli v tej dobe dovoliť len bohatší. Rodiny si navzájom pomáhali. Napríklad tak, že si vypožičiavali hospodárske zvieratá.
Môj prapradedo Ján sa narodil koncom 19. storočia vo Fijaši do rusínskej rodiny s priezviskom Suďa, čo znamená po ukrajinsky a rusínsky sudca. Mal dvoch bratov Michala a Andreja. Ich rodina sa vo Fijaši živila poľnohospodárstvom. Spolu z Michalom sa usadili v Soboši, kde si kúpili pozemky za zarobené peniaze. Jeho bratia odišli do Ameriky za zárobkom. Nie je známe, či išiel s nimi. Andrej zostal v Amerike. Michal Suďa sa vrátil do Soboša a za zarobené peniaze si nakúpil poľnohospodárske pozemky a postavil prvú súkromnú murovanú stavbu v obci. Dovtedy boli všetky stavby okrem cirkevných z dreva. Za zvyšné peniaze si nakúpil moderné technológie ako benzínové motory a iné stroje na obrábanie pôdy. Bol to pokrokový človek. Ako jediný v obci odoberal noviny. Doma mal obrázkovú bibliu, ktorú si objednal z Petrohradu.
Ján Suďa sa oženil s Rusínkou Cecíliou Prispalovou. Pochádzala z Poľska z obce Barwinek. Stretli sa pravdepodobne v Prešove, kde pracovala ako slúžka v rodine. Spolu postavili drevený dom v lemkovskej architektúre, a preto bol typicky modrý. Tento dom zažil ešte aj môj dedo. Drevo na výstavbu domu priviezli práve z rodnej obce Cecílie, keďže kedysi bolo drevo drahé a bolo ho nedostatok. Steny vo vnútri vyzdobili maľovanými keramickými taniermi. Mali spolu päť detí a rodine sa darilo aj vďaka Cecíliinej šikovnosti a pracovitosti. Dôkazom je to, že všetkých päť detí bolo vychovaných v dobrom duchu, a taktiež ich rodinná fotografia, na ktorej majú všetky deti slušné oblečenie, a teda kroje, čo vtedy nebolo bežné. Väčšina bola ušitá, no niektoré boli dokonca kúpené. Počas 1. svetovej vojny Ján narukoval do rakúsko-uhorskej armády, kde bol počas boja zabitý. Ako miesto smrti bolo uvedené mesto Przemyśl v Poľsku.
Môj pradedo Michal bol najmladší z piatich detí. Všetci súrodenci boli chlapci. Michalovi bratia sa volali Štefan, Peter, Juraj a najstarší z nich bol Ján. Narodil sa v roku 1911 v Soboši. Jeho najstarší brat Ján Suďa emigroval po vzniku Československa do Spojených štátov amerických a z rodinou udržiaval pravidelný listový kontakt. Juraj umrel ako mladý na pľúcnu chorobu, pravdepodobne na tuberkulózu alebo pneumóniu. Spolu s jeho bratmi sa usadili v Soboši, no ako mladí navštívili Spojené štáty americké. Cecília zostala po smrti manžela na zaobstaranie rodiny a výchovu piatich detí sama. V tomto čase nebola žiadna sociálna pomoc ako vdovecký dôchodok alebo rodinné prídavky a najstarší syn mal v tom čase len 12 rokov. Žili len z toho, čo vypestovali a vychovali.
Deti navštevovali dedinskú školu v Soboši. Mala len 6 ročníkov a bola to jednotriedka. Túto školu navštevovali aj deti z okolitých dedín Fijaša a Matoviec. V škole sa učili divadelné hry, ktoré následne hrali pre dedinu. Tieto hry ich učil ich učiteľ, ktorý ich týmto spôsobom vzdelával o kultúre. V obci sa nachádzala v tej dobe len gréckokatolícka fara, keďže rodina navštevovala kostol, vyznávala túto vieru. Život bol vtedy plný. Nemali veľa času na zvyš. Deti chodili po škole pomáhať na pole a vypomáhali pri obstarávaní domácnosti. Chodili pásť dobytok a kŕmiť hydinu. Pomáhali pri kosení sena a žatve úrody. V tejto dobe deti nenosili bežne topánky a keď potrebovali niečo v zime vybaviť, museli ísť pešo a bosí v snehu. Keď išiel pradedo jedného dňa zo sesternicou do školy, museli načúrať do blata, aby si zohriali nohy. Pradedo mal zmysel pre humor a často vtipkoval.
Michal Suďa ako 27- ročný sa v roku 1938 oženil so Šarišankou Annou Vargušovou. Anna sa narodila v roku 1917 v Stulanoch. Jej otec bol sirota a matka bola z panského dvora, kde jej otec Oľšavský robil správcu pre rod Žofiovcov. Bola veľmi nadaná, písala básničky pre časopis Slniečko a bola veľmi vzdelaná. Najprv žili v spoločnej domácnosti spolu so strýkom a potom sa nasťahovali do vlastnej domácnosti. Ako prvý mali v dedine rádio na baterky. Zaujímavosťou je, že i keď žila Anna v Soboši a dožila sa 90 rokov, nevedela ani jednu vetu po rusínsky, čo dokazuje, že medzi týmito národnosťami boli dobré vzťahy a tolerovali sa. Deti sa s ňou rozprávali po slovensky a s otcom po rusínsky.
Rodina sa venovala poľnohospodárstvu. Po vojne Michal popri práci na hospodárstve cestoval s priateľom do Čiech a predával nedostatkový tovar. Takto si zarobil pekné peniaze, ktoré využil na zveľadenie domácnosti. Keď neboli práce na poliach, čiže hlavne počas zimy, chodieval si privyrábať do Čiech do baní a do lesa. Síce obhospodaroval len 4 hektáre, ale mal jeden z najlepších výnosov v okolí. Túto výhodu získal práve vďaka tomu, že si cez zimu privyrábal a tým pádom si mohol dovoliť nakúpiť kvalitné osivo a umelé hnojivá. Týmto si rodina zabezpečila potravinovú sebestačnosť a čo zostalo, rozpredávali. Spolu so strýkom si postavil prvý dom a následne si sám postavil ďalší. Vďaka jeho zručnostiam si svojpomocne pristavil maštaľ, stodole, chliev a pivnicu. Polia obhospodaroval s koňom, a neskôr používal ako ťažné zvieratá kravy.
Počas druhej svetovej vojny v decembri 1944 museli evakuovať Soboš, lebo cez dedinu prechádzal front. Rodina vtedy odišla do Stuľan. V januári oslobodili dedinu a rodina sa vrátila. Hlavné boje prebiehali vtedy od septembra v neďalekom Duklianskom priesmyku. Michal si nemohol dovoliť opustiť rodinu s deťmi, a tak sa počas prvej mobilizácie ukrýval. Neskôr už pravdepodobne nemobilizovali otcov s deťmi. Počas vojny sa poľnohospodárom žilo zle pretože vojaci im brali úrodu a poľnohospodárske zvieratá. Po návrate do dediny sa stal Michal starostom. Neprajníci im počas večere hodili do múru granát a skoro zabili rodinu a zničili dom.
Počas oddelenia Zakarpatskej Rusi od ČSR po druhej svetovej vojne, vymieňali rusínske obyvateľstvo za Volyňských Čechov. Štyri alebo päť rodín z dediny súhlasilo s výmenou. Oblasť bola v realite vojnou spustošená krajina, kde sa šírila choroba a hladomor.. Prišli aj k nim domov dať im podpísať dokumenty, ale Michal to odmietol.
Môj dedo, Miroslav Suďa, sa narodil v roku 1956 ako posledný z piatich detí po dostavaní ich vlastného rodinného domu. Mal troch bratov a jednu sestru. Najstarší brat mal vtedy už 16 rokov, jeho sestra mala 7 rokov a bola vtedy najmladšia. V rodine sa často stretávali. Dedkova sestra strihala a holila celú rodinu. Tak ako ich otec aj oni chodili do školy v Soboši, kde sa vyučoval už len prvý až piaty ročník. Potom prešli na druhý stupeň do Štiavnika, kde sa popri slovenčine učili aj dve hodiny týždenne ukrajinčinu. Dedko študoval na ukrajinskom gymnáziu v Prešove. Síce v štúdiu exceloval a zmaturoval na samé jednotky, z politických dôvodov ho neprijali na vysokú školu. Starší brat bol stavebný inžinier, jeho druhý brat bol automechanik a jeho najstarší brat bol stolár. Jeho sestra skončila strednú školu s maturitou v Prešove, kde nakoniec ostala žiť. Spolu z dvomi bratmi zostal v Soboši.
Najskôr bola rodina potravinovo sebestačná, ale museli odvádzať kontingenty štátu, zrno, vajcia a mlieko. Po násilnom vytvorení družstva bol život veľmi ťažký, pretože stratili sebestačnosť. Ich otec na družstve nezarobil ani 300 korún za mesiac a Anna bola vtedy chorá. Chovali doma kravu, sliepky a jedno prasa. Viac nebolo dovolené chovať. Mali 8 árov záhumienkov, kde dopestovali zemiaky. Viac pôdy obhospodarovať nemohli aj keď vlastnili viac, pretože na nej hospodárilo družstvo. Keď mal dedo 6 rokov, obmedzenia poľavili a bol povolený chov dvoch kráv. Chodil až do 16 rokov spolu s inými deťmi pásť kravy na polia. Chodil s otcom do lesa a pomáhal pri dome. Keď odišli jeho súrodenci a otec odišiel za prácou, ostal doma sám s mamou. Popri štúdiu musel prebrať všetky mužské povinnosti. V roku 1967 začala rodina stavať murovaný dom vedľa starej dedinskej školy, do ktorého sa nasťahovali v roku 1972. V tomto dome, síce zrekonštruovanom, dodnes býva môj dedko.
Po založení JDR v Soboši ich pôdu prebralo družstvo a oni museli v ňom pracovať. Michal pracoval s koňmi a prababka robila skladníčku z dôvodu zdravotných problémov a jej vzdelania. Život na družstve bol veľmi náročný, a preto chcel Michal kvôli malému zárobku zmeniť zamestnanie. Na to však v tejto dobe potreboval pečiatku v občianskom preukaze o skončení predošlého pracovného pomeru. Družstvo však nechcelo tieto pečiatky vydávať. Jeho kamarát, ktorý bol vtedy policajt, mu poradil, aby namočil občiansky preukaz do vody a išiel na políciu, kde mal povedať, že mu ho vyprala manželka a potrebuje ho vymeniť. Týmto spôsobom dostal nový preukaz, kde nemal pečiatku o začatí pracovného pomeru. Najprv odišiel v roku 1966 pracovať do Košíc do závodu Termostav a po istom čase odišiel za lepším zárobkom do Vítkovických železiarní v Čechách. Takto zabezpečil rodinu. Popri dôchodku pracoval vo Vítkoviciach, aby dostaval dom a finančne zabezpečil môjho neplnoletého dedka. Dom si však, bohužiaľ, veľmi neužil, pretože v roku 1974 ako 63 ročný tragicky zahynul pri chystaní dreva na zimu a môj dedko Miroslav sa stal ako 18- ročný polosirotou.
Môj dedko dodnes ovláda rusínsky jazyk a navštevuje kultúrne festivaly s dlhoročnou tradíciou, kde dochádza k súhre kultúr. V súčasnosti a aj v minulosti sa v týchto oblastiach kultúry obohacovali, čo znamená, že neboli na týchto miestach konflikty medzi rôznymi národnosťami. Bežní ľudia spolu spievali na poliach a pri prácach rusínske piesne a tancovali ich typické tance. Na jednom pódiu vystupujú Šarišania, Rusíni a iné národnosti z týchto oblastí. Týmto sa zabezpečuje zachovanie ich kultúrneho dedičstva pre mladšie generácie. Som rád, že som sa od starého otca dozvedel o mojich predkoch, o ich živote, ale aj kultúre, ktorú rozvíjali.