Patrícia Kaduchová – Hlas minulosti

Patrícia Kaduchová – Hlas minulosti

Keď som si vyberala tému do tohto ročníka súťaže Odkiaľ som, rozhodla som sa opísať životné osudy človeka, ktorého sa výrazne dotkol holokaust, keďže i v dnešnej dobe sa nájdu ľudia, ktorí sú schopní spochybňovať jeho existenciu. Je dôležité stále o tom rozprávať,  pretože ľudia majú tendenciu zabúdať.  Teraz je to obzvlášť dôležité, keďže pamätníkov je stále menej  a menej.

História 20-storočia sa zapísala ako jedna z najbrutálnejších. Niektorých zasiahla viac, niektorých menej. Tieto roky priniesli nespočetné množstvo obetí a prenasledovania nevinných.  Častokrát zabúdame, že pojem sloboda nie vždy znamenal to, čo znamená dnes. A teraz mi dovoľte priblížiť životný osud pani Margity.

Pani Margita Zapletalová sa narodila do židovskej rodiny Ignáca a Fanny Weiszovcov ako najmladšia spomedzi 4 súrodencov dňa 14.12.1916 v Nitre.[1] Po smrti otca v roku 1922 a matky v roku 1936 sa o ňu starali teta so strýkom. Po ukončení štúdia v 16. rokoch pracovala v obchode svojho strýka ako predavačka módneho oblečenia. Prijatie protižidovských opatrení, ktoré vyvrcholili prijatím Židovského kódexu jej neumožňovali ďalej pracovať. V roku 1941 v dôsledku arizačných zákonov zavreli i obchod Margitinho strýka.

Pani Margita sa po troch rokoch známosti 23.9.1941 vydala za Martina Zapletala v synagóge v Nitre.[2] Margitin manžel bol polovičný žid s matkou Židovkou a otcom katolíkom. Od marca 1942 boli vypracované súpisy Židov, žijúcich v Nitre a okolí. Na základe vyhlášky Okresného úradu v Nitre z 10.4.1942 sa konali ďalšie súpisy Židov, ktoré sa dotýkali i Margitinej rodiny.[3] Margita so sestrami, bratmi, tetou a strýkom boli sústredení do židovskej základnej školy, kde čakali na transport. Zlato a šperky museli odovzdať, mali povolené vziať si so sebou len pár kilogramov oblečenia, kuchynský riad a nejaké veci na varenie. Margitin manžel ako polovičný Žid nebol do tohto transportu zaradený, takže mohol ďalej pracovať a snažil sa im nosiť jedlo. Za 20 000 slovenských korún sa mu podarilo vybaviť pre manželku výnimku z transportu.[4] S pocitom viny odišla s manželom, no zvyšok rodiny odišiel transportom. Na tento deň spomínala so slovami: ,,Mala som pocit, že som ich zradila a ten pocit mám doteraz a budem mať navždy, pretože už som ich nikdy nevidela. Išla som s manželom, rodina ma odtiaľ popohnala. Bola som šťastná žena a nešťastný človek.[5]

Po niekoľkých mesiacoch dostala Margita list od svojho brata, ktorý bol v koncentračnom tábore v Majdanku. V liste napísal, že ich strýko je mŕtvy. Onedlho dostala list i od svojej sestry s varovaním, aby ostali v Nitre. Margite bola dňa 28.10.1942 udelená tzv. žltá legitimácia, za ktorú musela zaplatiť 500 slovenských korún a na základe ktorej bola oslobodená z pracovnej povinnosti a sústredenia Židov.[6] So žltou legitimáciou bola pani Margita v bezpečí do vypuknutia Slovenského národného povstania a obsadenia Slovenska nemeckou armádou.

Margita ani jej manžel Martin sa nevyhli druhej vlne deportácií. V polovici októbra 1944 vlakom prepravili manželov Zapletalovcov do pracovného a zároveň hlavného koncentračného tábora v Seredi. Manželov rozdelili. Martin, ako židovský miešanec ostal v pracovnom tábore v Seredi a pani Margita, v tom čase 2 mesiace tehotná, po dvoch dňoch pokračovala transportom do Osvienčimu. Do Osvienčimu cestovali asi dva dni a dve noci vo vagóne bez jedla a vody. V noci po príchode do Osvienčimu bola uskutočnená selekcia, kde boli muži oddelení od žien. Margite niekto prezradil, že tehotné ženy sú určené do plynu, preto sa nepriznala k svojmu tehotenstvu. Po selekcii im bolo odobraté oblečenie a oholená hlava. Dostali len staré tenké oblečenie.[7] Nemali ani svoj vlastný príbor, stravovali sa ako zvieratá a bolo to veľmi ponižujúce. ,,V Osvienčime som prešla cez všetko čo som vedela a počula z rozprávania. Zdalo sa mi, že prežívam film, ktorý som už videla,” vyjadrila sa pani Margita k ťažkým podmienkam v tábore.

Po desiatich dňoch vzali 2000 žien a chceli ich presunúť do iného tábora. Na konci októbra 1944 boli naložené do vlaku a presunuté do pracovného tábora Kurzbach, jednej z mnohých pobočiek koncentračného tábora Gross Rosen na území okupovaného Poľska.[8] Tábor sa veľmi podobal Osvienčimu, ale podmienky boli o niečo znesiteľnejšie.  Vykonávali fyzicky náročnú prácu v lese. Nosili stromy z jednej časti lesa do druhej na miestach, kde sa stavali pozemné opevnenia. Bola veľká zima a jedla im bolo poskytnutého len veľmi málo. Najviac sa pani Margita strachovala o stratu svojho dieťaťa.[9]

Počas celého obdobia stráveného v koncentračnom tábore nemala pani Margita žiadne informácie o svojom manželovi. Na jej fyzickom zdraví sa podpísala náročná fyzická práca a podmienky v tábore a nedokázala už ďalej pracovať. Preto poprosila židovskú lekárku o pomoc, aby ju umiestnila do nemocnice, keďže bola tehotná a už ďalej nevládala vykonávať otrockú prácu. Aj napriek tomu, že bola nemocnica plná týfusu sa Margita rozhodla pre pobyt v nej. Nesmela však hliadkujúcim Nemcom prezradiť, že je tehotná.

Po niekoľkých dňoch jej pobytu v nemocnici  vyhnali nemeckí dozorcovia ženy von z barakov do zimy. Najhoršie oblečeným ženám bol poskytnutý nejaký kus oblečenia. Následne boli zoradené do piatich radov a kráčali, až kým od vyčerpania nepadali na zem.  Niektoré sa zdvihli, iné nie. Konal sa pochod smrti 2000 žien z Kurzbachu. Cesta trvala tri dni. Ostalo ich len niečo okolo 200. Zvyšné zomreli buď na týfus, alebo od vyčerpania. Ženy, ktoré prežili, mali byť Nemcami na mieste pripomínajúcom farmu zastrelené. Ich fyzická a psychická únava zapríčinila absolútnu ľahostajnosť nad ich osudom. Vystrašení Nemci z približujúcej sa Sovietskej armády sa rozhodli ich nezastreliť a utekať ďalej do Nemecka.

Napriek bezmocnosti z únavy a hladu sa rozhodlo 200 preživších žien kráčať ďalej. Z 200 ich nakoniec ostalo len 10. Spoločnými silami sa im podarilo dostať do mesta, kde bola horúca polievka pre nemecké evakuované ženy. Vydávajúc sa za Nemky sa ušlo polievky i pani Margite a jej spoluväzenkyniam. Vlakom sa odviezli pár kilometrov do mesta Liegnitz,[10] kde v prázdnom nemeckom dome našli útočisko. Dňa 11.2.1945 bola Legnica oslobodená Sovietskou armádou. Do oslobodenia Slovenska im bolo dovolené bývať v nemeckom dome a využívať z neho oblečenie a jedlo. Pani Margite, ako i druhej tehotnej žene nebolo odporučené odísť z obavy, že nezvládnu cestu domov. Po spoluväzenkyni z Nitry poslala list manželovi, kde sa nachádza.

Deň 14.5.1945 bol pre pani Margitu veľmi dôležitý. V Legnici porodila svojho prvého syna Petra. Vedomie, že nemá žiadne správy o manželovi, jej kazilo ten výnimočný moment. Po pár dňoch od narodenia syna ju čakalo obrovské prekvapenie. Prišiel veliteľ s jej  manželom v pätách. S vybavením ambulantného vozidla Červeného kríža, aby po ňu mohol prísť, pomáhali všetci, ktorí mohli. Po jeho príchode im už nič nebránilo vrátiť sa do Československa.  Na tento deň, keď sa vrátili do rodnej Nitry, spomínala pani Margita so slovami: ,,Bola som šťastná, že tam mám muža a dieťa, ale bola som smutná, že tam nebol nikto iný, kto by nám povedal, že nás má rád a kto by k nám patril, a to bolo veľmi ťažké.[11]

Keďže pán Martin prišiel o 31-člennú rodinu a pani Margita o 22-člennú rodinu, nemali v Nitre nikoho. Jediný preživší bol bratranec pani Margity, Dávid.  Prežil len vďaka tomu, že bojoval počas druhej svetovej vojny ako československý letec v rámci RAF.  Po vojne odišiel do USA, kde sa usadil a založil si rodinu.

Po získaní práce pána Martina sa rozhodli odsťahovať do Žiliny, kde žili 20 rokov. Konkrétne v rokoch 1947 až 1967. Tu sa v roku 1951 narodil do rodiny druhý syn Pavol.

Zosilnením totalitného režimu sa rozhodli začať vybavovať povolenie na odchod do USA, to však trvalo 3 roky. Začiatky v novej krajine boli veľmi ťažké, najmä pre pani Margitu, ktorá nevládala dobre cudzí jazyk, a tak pracovala ako spoločníčka staršej pani.  Starší syn Peter vyštudoval bábkarstvo v Prahe, kde si našiel i svoju celoživotnú lásku Jarmilu.  Jeho bábkarske programy najprv vysielali v meste Jackson, Mississippi a neskôr celonárodne. So svojím tímom si vyslúžil i ocenenie Emmy Award, ktoré sa im podarilo vyhrať. Mladší syn Pavol vyštudoval masmediálnu komunikáciu na Newyorskej univerzite. Pracoval vyše 30 rokov pre Organizáciu spojených národov, za čo si pri odchode do dôchodku prevzal i pamätnú plaketu.[12] Obaja sa účastnia každoročnej smútočnej tryzny v Žiline, kde sme  mali možnosť sa stretnúť. Pán Martin zomrel vo veku 91 rokov v roku 2005 a pani Margita ho prežila o 9 rokov.

Obdobie holokaustu zničilo životy tisícov nevinných ľudí. Niektorí museli niesť bremeno viny, že oni prežili, no ich rodina nie. Podobný osud zažila i pani Margita Zapletalová, ktorá povedala: ,,Nemyslím si, že bolo správne, že len niektorí ľudia prežili a tak veľa ľudí bolo zavraždených týmto spôsobom. Veľakrát rozmýšľam, že… keby moji dvaja bratia boli zomreli v boji za Izrael, akceptovala by som to. To je spôsob, akým ľudia žijú. Bojujú pre niečo, vzdávajú sa životov pre niečo… Ale teraz, prečo? Kde bol náš Boh?[13] Cieľom mojej práce bolo zachytiť životný osud pani Margity Zapletalovej, ktorá na vlastnej koži zakúsila, čo znamenal holokaust.  Väčšina z nás vie, že počas holokaustu zomrelo 6 miliónov Židov, to je štatistika. Ale  treba za tým vidieť konkrétny príbeh človeka, ktorý sa ničoho nedopustil, mal len smolu, že mal židovský pôvod. A to bolo v tejto dobe rasovej nenávisti neodpustiteľné.


[1] Mailová korešpondencia s Petrom Zapletalom.

[2] Štátny archív Nitra, fond OÚ, šk. 467.

[3] Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku.

[4] Svedectvo Margity Zapletalovej pre Spielbergovu nadáciu Shoa.

[5] Tamtiež.

[6] Súkromný archív Petra Zapletala.

[7] Svedectvo Margity Zapletalovej pre Spielbergovu nadáciu Shoa.

[8] https://krestane-zide.info/index.php/cz/2-uncategorised/22-pripominka-zapomenuteho-lagru-vladimirroskovec [cit. 2024-09-26]

[9] Svedectvo Margity Zapletalovej pre Spielbergovu nadáciu Shoa.

[10] V čase nemeckej okupácie mesto malo nemecký názov, v súčasnosti poľské mesto Legnica.

[11] Svedectvo Margity Zapletalovej pre Spielbergovu nadáciu Shoa.

[12] Súkromný archív Petra Zapletala.

[13] Svedectvo Margity pre Spielbergovu nadáciu Shoa.