Holokaust, slovo, ktoré mnohí z nás počuli už mnohokrát. No vieme, čo sa skutočne ukrýva za týmto slovom? Ja by som ho označila ako jednu z najtemnejších kapitol ľudských dejín, ktorá dodnes v mnohých vyvoláva pocity úzkosti, strachu a smútku. V tomto období prebiehalo systematické prenasledovanie a vyhladzovanie miliónov Židov. V čase 2. svetovej vojny sa židovská komunita stala terčom nacistického režimu a jeho brutality. Boli obviňovaní z rôznych spoločenských a ekonomických problémov. Taktiež boli označovaní ako “menejcenná rasa”. Ich základné práva boli potláčané a nacistická ideológia ich bez mihnutia oka odtlačila na okraj spoločnosti. Pre mnohých z nich bola jediná šanca na prežitie nájsť úkryt. Mnoho Židov našlo útočisko u nežidovských rodín a práve to im zachránilo život. Títo ľudia riskovali nielen vlastný život, ale aj život svojich blízkych. V tejto práci som sa rozhodla spracovať osud Martina Zapletala, ktorý bol jedným z tých, čo mali šťastie a prežil práve vďaka rodine, ktorá ho ukrývala.
Martin Zapletal sa narodil dňa 1.2.1914 v Nitre.[1] Narodil sa do zmiešanej rodiny, jeho otec bol katolík a matka pochádzala zo židovskej rodiny. Celý život sa venoval futbalu, ktorý avšak nikdy aktívne nehral. Ako 19- ročnému sa mu podarilo získať prácu pravej ruky ústredného tajomníka Rudolfa Kulíška a neskôr tajomníka aj funkcionára futbalového klubu A. C. Nitra.[2] Martin až do obdobia, kedy sa začalo prenasledovanie Židov, nosil meno Móric Weiss. V čase deportácií mu jeho otec vybavil zmenu jeho mena na Martin Zapletal.[3] Po 3 rokoch známosti si Martin Zapletal v roku 1941 zobral za ženu Margitu Weiszovú, ktorá bola zo židovskej rodiny. Vzali sa v synagóge v Nitre.[4] Ich manželstvo však čakal neľahký osud. Tým, že bola jeho manželka Židovka, sa im začal život veľmi komplikovať. Vláda vtedy stanovila povinné registrácie ľudí židovského pôvodu, ktoré mali za úlohu uľahčiť vláde plánované deportácie Židov do pracovných a koncentračných táborov.
Od marca 1942 boli spísané zoznamy všetkých Židov , ktorí žili v Nitre a v okolí. Následne vydal Okresný úrad v Nitre vyhlášku, na základe ktorej sa konali ďalšie súpisy. Tieto súpisy a následne deportácie sa dotýkali aj Martinovej ženy Margity. Jeho, ako polovičného Žida sa tieto deportácie nedotkli. Jeho manželka bola umiestnená do židovskej školy, kde spolu s rodinou čakali na transport. Martin po celý čas pracoval a snažil sa im čo najviac pomáhať. Nosil im najmä jedlo. Nakoniec sa Martinovi podarilo vybaviť pre manželku výnimku z transportu za 20 000 slovenských korún.[5] Pre ňu to však bolo neskutočne náročné. Síce bola manželovi nesmierne vďačná za to, že pre ňu vybavil výnimku, no pre ňu to znamenalo, že musí celú rodinu nechať v židovskej škole, odkiaľ boli transportovaní do koncentračných táborov a nikdy viac ich nevidela. Manželom Zapletalovcom platila výnimka len do septembra 1944.
V prvej polovici októbra 1944 bol Martin Zapletal spolu s manželkou odvedený z bytu na Strmeňovej ulici v Nitre dvoma gardistami.[6] Jedného z nich dokonca Martin poznal osobne. Práve preto mu bola celá situácia omnoho nepríjemnejšia. Oboch ich odviedli do sústredovacieho tábora v Seredi. Keďže bol Martin polovičný žid, tak ho pridelili na inštalatérske práce v tábore. Pracoval u Maxa Spitzera a jeho syna Alexa. Dňa 23.12.1944 sa z Nemecka vrátil jeho otec, Štefan Zapletal, ktorému sa našťastie podarilo pre syna vybaviť prepustenie z tábora. Pre Martina to bola skvelá správa, no stále sa veľmi bál o manželku Margitu, ktorá bola v tej dobe už tehotná a transportom odvezená do koncentračného tábora v Osvienčime.[7]
Martin, ktorý bol na slobode, však nebol ako polovičný Žid v bezpečí. Na radu Spitzerovcov, s ktorými pracoval v tábore, vyhľadal ich bývalú účtovníčku Máriu Civáňovú. Rozpovedal jej príbeh o neľahkom osude, ktorý ho postihol spolu s manželkou. Taktiež jej povedal, ako sa v tej dobe zaobchádzalo so slovenskými Židmi. Máriu tento príbeh veľmi zasiahol, porozprávala o ňom aj svojej matke Anne, ktorá bola katolíčka a chcela mu zachrániť život. Po troch dňoch mu oznámila, aby sa išiel ukryť do ich bytu na majeri Korytov. Toto rozhodnutie urobila spolu s matkou aj keď si boli vedomé, že za schovávanie Žida hrozí trest smrti.
V noci sa preto vydal Martin Zapletal spolu s Máriou do ich bytu. Z Nitry išli vlakom do Lužianok a odtiaľ sa pešo vydali približne 8 kilometrov na majer Korytov, kde bývala Mária spolu s rodinou. Majer v tej dobe slúžil ako osada pre poľnohospodárskych robotníkov. V tom období sa táto časť nazývala ako bírešské domy, ktoré boli vo vlastníctve bohatej maďarskej rodiny. Aj keď to boli domy, vyzerali ako byty. Dohromady tam bývalo asi 20 ľudí a v časti, kde bývala rodina Civáňová, žili štyria členovia rodiny.
V byte bolo veľmi málo miesta a všetci členovia si uvedomovali, aké nebezpečenstvo im hrozí a aké obrovské riziko podstúpia tým, že budú ukrývať Žida. Preto vedeli, že ho musia schovať na miesto, kde ho nikto nenájde. Schovali ho preto do komory. No už druhý deň po príchode do ich bytu nečakane zavítali nemeckí vojaci. Rodina však na sebe nedala nič poznať a všetko prebehlo bez toho, aby si Martina niekto všimol. Vo svojom byte ho schovávali po dobu 4 mesiacov. Pre pána Zapletala to bolo obdobie plné neistoty a strachu. Nevedel nič o svojej manželke ani o zvyšku rodiny. Nemohol sa ukazovať ani v dome, ani na ulici. Rodina Civáňových mu pomáhala, ako mohla, Mária mu za svoje peniaze kupovala všetky veci, ktoré potreboval a pani Anna sa za neho a všetkých Židov chodila pravidelne modliť do kaplnky. Martin preto aj neskôr povedal ,,Mne osobne teda, celkom nezištne zachránila život drahá mamička Civáňová.”[8] Rodina bola na majeri Korytov známa svojou štedrosťou, a práve preto, aj keď mnohí ľudia vedeli o tom, že vo svojom byte schovávajú Žida, tak ich nikto neprezradil.
Po oslobodení Slovenska sa Martin Zapletal dozvedel od spoluväzenkyne jeho manželky, že jeho žena žije a je v nemocnici mesta Liegnitz, kde čaká na pôrod. Keď sa dozvedel túto správu, bol nesmierne šťastný. Povedal o tom aj rodine Civáňových, ktorá mu pomohla, aby od mesta dostal ambulantné vozidlo Červeného kríža. Vďaka tomu sa mu podarilo priviezť svoju manželku a ich syna naspäť na Slovensko. Ich syn sa narodil 14. mája 1945, 5 dní po skončení druhej svetovej vojne v nemocnici v Liegnitzi.
Manželom Zapletalovcom v Nitre pridelili byt, ktorý im pani Anna a Mária vyzdobili po príchode Margity spolu s ich synom Peťkom. Od toho dňa žili s pani Civáňovou ako skutočná rodina. No stále si však uvedomovali hrôzy, ktoré prežili. Pán Martin prišiel o 31 členov rodiny a jeho manželka o 21.[9]
Z Nitry sa po dvoch rokoch presťahovali do Žiliny, keďže si tam pán Zapletal našiel prácu. No vzhľadom na to, že už im v okolí nezostal nikto z ich rodiny, tak sa im nežilo najľahšie. Po nejakej dobe dostali list od Margitinho bratranca, ktorý sa po vojne presťahoval do USA, kde si aj založil rodinu. Počas druhej svetovej vojny bojoval ako letec za Československo. Rozmýšľali nad tým, že by sa za ním mohli presťahovať, no vtedy im v tom bránil ešte malý syn a Martinova práca v športovom klube. No vtedy ešte nepoznali komunizmus. V Žiline aj napriek tomu žili 20 rokov až do roku 1967. Medzi týmito rokmi sa im narodil aj ďalší syn Pavol. Peter študoval strednú školu na Slovensku a neskôr išiel na vysokú školu do Prahy, ktorú aj úspešne dokončil. Syn Pavol začal študovať strednú školu na Slovensku, no už ju tu nedokončil.
Do Žiliny ich prišiel navštíviť Margitin bratranec spolu s manželkou a veľmi ich žiadal o to, aby sa aj oni presťahovali do USA. Začali si teda vybavovať povolenie, spolu s pasmi. To celé im trvalo vybaviť 3 roky. Konečne v roku 1967 opustili totalitné Československo. No prvých sedem mesiacov museli žiť v Paríži, keďže im USA odmietlo udeliť víza. No nakoniec sa im podarilo vybaviť víza a dňa 16.10.1967 sa presťahovali do New Yorku.[10] Začiatky pre nich neboli ľahké, lebo nikto z nich nevedel dobre po anglicky. No nakoniec si na život v novej krajine zvykli a taktiež si našli prácu. Bratranec Dávid spolu s manželkou pri nich stáli, vo všetkom im pomáhali a nakoniec bola z nich veľká a šťastná rodina. Táto práca zobrazuje, čím všetkým si museli prejsť ľudia židovského pôvodu v období nacizmu a antisemitizmu. Mali by sme si aj naďalej pripomínať, aké nehumánne bolo zaobchádzanie so Židmi, lebo aj dnes v dobe nekonečných informácií a faktov sa nájdu ľudia, ktorí sú schopní spochybňovať obdobie holokaustu. Tieto osudy by mali predstavovať dôležitú lekciu pre súčasné aj budúce generácie. Lekciu o tom, kam až môže viesť nenávisť, intolerancia a nečinnosť voči nespravodlivosti páchanej na ostatných. Príbehy tých, ktorí sa museli schovávať, aby prežili, sú svedectvom nielen o nacistickom režime, ale aj o odvahe a ľudskosti iných. Učia nás, že aj v najtemnějších časoch sa nájdu osoby, ktoré sú ochotné bojovať za dobro, mier a spravodlivosť. Neboja sa postaviť zlu, aj keď ich to môže stať vlastný život alebo život blízkej osoby. Táto neskutočná odvaha je pripomienkou toho najdôležitejšieho a najcennejšieho prejavu ľudskosti voči tým, ktorí to počas 2. svetovej vojny potrebovali najviac.
[1] Štátny archív Nitra, fond OÚ, šk. 486.
[2] Archív Múzea holokaustu v Seredi.
[3] https://collections.yadvashem.org/en/righteous/4044253 [2024-04-02]
[4] Štátny archív Nitra, fond OÚ, šk. 467.
[5] Svedectvo Margity Zapletalovej pre Spielbergovu nadáciu Shoa.
[6] Spomienky Martina Zapletala. Súkromný archív Petra Zapletala.
[7] Tamtiež.
[8] Spomienky Martina Zapletala. Súkromný archív Petra Zapletala.
[9] Rozhovor s Petrom Zapletalom, Žilina jún 2023.
[10] Spomienky Martina Zapletala. Súkromný archív Petra Zapletala.