Poďakovanie
V prvom rade by sme sa chceli poďakovať p. učiteľke a konzultantke Alici Virdzekovej za jej vynaložený čas a ochotu pri konzultovaní našej práce. Vďaka patrí aj pamätníkovi pánovi Rudolfovi Kleinovi, ktorý nám poskytol rozhovor o jeho životnej ceste.
V krutých časoch druhej svetovej vojny sa len málokto zo židovského obyvateľstva vyhol osudu v podobe deportácií. No aj napriek tejto skutočnosti sa stále nájdu ojedinelé prípady ľudí, ktorým prialo šťastie. Jedným z nich je aj rodený Žilinčan, 89-ročný Rudolf Klein, v súčasnosti žijúci v Haife v Izraeli.
Rudolf Klein sa narodil v roku 1935 v Žiline. V rodinnom dome na Kuzmányho ulici býval spoločne so svojou matkou Friedou a otcom Jozefom. Jozef Klein pracoval ako hlavný skladník v elektrárni, pričom svoj voľný čas venoval športu, konkrétne futbalu. Hrával ho za ŠK Žilina na pozícii ľavého obrancu. Dodnes visí jeho fotografia v Sieni slávy v Žiline.
Rodina sa dala v roku 1942 zo strachu z prísnych protižidovských zákonoch pokrstiť. Krstným otcom Rudolfa sa stal Gejza Walter, dobrý priateľ a spolupracovník jeho otca. Táto snaha o záchranu bola neúspešná, Nemci považovali od židovstva oslobodenú len štvrtú generáciu.
V auguste 1944 sa Rudolfov život úplne zmenil. K záchrane celej rodiny nepomohla ani výnimka jeho otca a tortúre nacistov sa už nedalo nijak predísť. Po vypuknutí SNP a okupáciou Slovenska nemeckými jednotkami jeho rodičia hľadali miesto, kde by mohli ukryť ich jediného syna. Skrýšu našli v sirotinci u sestier spoločenstva sv. Vincenta de Paul, známeho ako sirotár. 9-ročný Rudolf Klein prišiel do sirotinca 30. augusta 1944 vo večerných hodinách, aby nevzbudil podozrenie. Spoločne s rodinou dúfal, že si poňho po vojne prídu rodičia a opätovne sa stretnú – netušili však, že si vtedy dávali svoje posledné zbohom. Na dvor si poň prišla sestrička Kristína, ktorá mala na starosti deti v kláštore. Pamätník na ňu dodnes spomína ako na veľmi prísnu a striktnú sestru, ktorá veľakrát neváhala a dávala deťom facky.
Okrem Rudolfa poskytli úkryt ďalším deviatim deťom židovského pôvodu, napríklad súrodencom Breznitzovcom a Petrovi Polákovi. Sestry, nazývané vincentky, však všetky deti vychovávali v katolíckom duchu. O ich pôvode vedela iba predstavená sestra Agáta, pár sestričiek a žilinský prelát Tomáš Ružička. Mal vrchný dozor nad sirotincom, taktiež pre deti zháňal jedlo.V kláštore žilo asi 40 detí.
Dievčatá a chlapci bývali oddelene. Stretávali sa len na omši v kostole a na Vianoce. V chlapčenskej izbe bolo asi 20 postelí. Mávali služby v kuchyni, chodili do školy, upratovali kostol a kláštor. Zároveň sa zúčastňovali svätých omší a trikrát denne zvonili na kostolnej veži. Najstarším bol chlapec nemeckého pôvodu Hans, ktorý zvykol dozerať na mladších v neprítomnosti rehoľných sestier. V budove na 1. poschodí vľavo od chlapčenskej izby bola miestnosť, kam chodili do školy. Rudolf tu absolvoval 4. ročník.
Deti museli veľa pomáhať, napríklad škrabali zemiaky pre celý kláštor, upratovali, a to aj napriek silným mrazom v zime: ,,Raz nám dokonca pri škrabaní zemiakov zamrzli ruky, pamätám sa, že bolo -20°C,” uvádza pamätník.
Kostol poskytoval základné životné potreby, to však neznamenalo, že život v ňom bol bezstarostný či jednoduchý. Deti boli odlúčené od svojich rodičov a odstrihnuté od okolitého sveta. Neustále žili v strachu z prezradenia, museli potláčať svoju neodlúčiteľnú identitu ako vierovyznanie, meno či jazyk. Staršie dievčatá sa napríklad museli prezliekať za mníšky, aby neprezradili svoj židovský pôvod.
Pomery v sirotári sa koncom druhej svetovej vojny zhoršili. Kostol nemal dostatok potravín, dreva a uhlia a bol odkázaný iba na milodary. Stávalo sa, že deti boli vyhladované – väčšinu času jedli iba čierny chlieb, zemiaky, jedenkrát do týždňa mali krupicu a raz za čas kapustu. S týmto sa Rudolfovi spája spomienka na december 1944: ,,Napríklad v decembri 1944 mali Nemci v Žiline svoje stanovištia. Chceli sme ukoristiť zvyšky z konzerv, ktoré vojaci nedojedli.”[1] Pri jednej z týchto výprav ich pri kine Úsvit prichytil uniformovaný gardista. Vtedy bol medzi deťmi jediný žid, preto sa veľmi bál. ,,Zľakol som sa, že ak by som im prezradil svoje meno, neutajil by som ani svoj židovský pôvod,” spomína na nepríjemnú udalosť Rudolf Klein.[2] Gardistovi sa teda vytrhol zo zovretia a utekal späť do sirotinca, kde sa schoval na latríne.
Rudolf a ostatné deti si najviac obľúbili dobrotivú matku predstavenú Agátu. Mimoriadne jej záležalo na bezpečí židovských detí, ktoré s láskou opatrovala a chránila. Ostatným sestričkám sa dokonca vyhrážala, že kto sa k nim nebudú správať dobre, nepôjdu do neba.
Pre všetkých bol život v kláštore veľmi náročný. Deti denne plakali za svojimi rodinami a tie židovské sa báli prezradenia – stačilo by len slovko a boli by deportované do Osvienčimu, podobne ako väčšina ich príbuzných. Rehoľné sestry žili v úzkosti a báli sa o svojich zverencov, neustále modlitbami prekonávali túto ťažkú dobu. Nikto netušil, či ešte niekedy uvidí svojich rodičov a priateľov, alebo bude mať šancu žiť normálny život ako predtým.
Ku koncu vojny počas náletov sa zvykli skrývať v katakombách pod kláštorom. V marci 1945 sa tu na príkaz štátnych orgánov zriadila civilná poľná nemocnica, ktorá mala pôvodne slúžiť len pre civilné obyvateľstvo, no v dôsledku blížiaceho sa frontu v nej boli ošetrovaní výhradne ranení vojaci z frontu. Bolo tu 40 lôžok, avšak nemocnica fungovala bez akýchkoľvek lekárov či liekov. O zranených sa starali sestry a deti, ktoré poskytovali jednoduchú pomoc, vyvárali obväzy, podávali vojakom vodu atď. Vzhľadom na to, že podobne ako jedla, ani posteľnej bielizne nebolo dostatok, vojaci používali ako prikrývku deky.
Rudolf spoločne so Šlomom Breznitzom chodievali každú nedeľu zvoniť na kostolnú vežu. Výnimkou nebola ani nedeľa 30. apríla 1945, kedy ich tento zvyk skoro stál život. Začali zvoniť napoludnie, keď nebolo v uliciach mesta nikoho. V tom istom čase vletel do stredu zvonice delostrelecký granát, ktorý Šloma ľahko zranil. Tento výstrel bol tým posledným v meste Žilina, mesto bolo oslobodené a až po ňom sa občania odvážili ísť do ulíc.
Po vojne sa už deti neboli nútené skrývať. To však neznamenalo, že sa ich život vrátil do toho pred vojnou. Väčšina židovských detí v dôsledku nemeckej tortúry prišla o rodičov a iných blízkych a stali sa sirotami. Judita a Šlomo Breznitzovci mali šťastie a z vojny sa im na začiatku mája 1945 vrátila aspoň ich milovaná matka. Ich otec sa z tábora Osvienčim už nikdy nevrátil.
Rudolf Klein ostal po vojne takmer úplne sám. Nemal také šťastie ako Breznitzovci. Obaja jeho rodičia tragicky zahynuli v koncentračnom tábore. Zo začiatku sa skrývali v elektrárňach, no neskôr sa otec Jozef Klein dobrovoľne udal gestapu, ktoré sídlilo v budove dnešnej Považskej galérie. Tento čin urobil zo strachu o život všetkých milostivých ľudí, ktorí mu v tejto dobe pomáhali. V tábore ich udusili v plynových komorách a spálili. ,,Najhoršou vecou, s ktorou sa moja rodina stretla, je bezpochyby deportácia mojich príbuzných, a hlavne mojich rodičov do koncentračných táborov,”[3] spomína na boľavé obdobie a stratu rodičov pamätník. V dôsledku vojny prišiel taktiež o veľkú časť svojich príbuzných, z ôsmich súrodencov jeho otca sa vrátil len jeden, z piatich súrodencov jeho matky prežil taktiež iba jeden. Rudolf v kláštore zostal až do septembra.
Maloletého Rudolfa sa nasledovne ujala matkina sestra Ilona. Ako jediný žid navštevoval katolícku školu, nastúpil rovno do piatej triedy. Napriek náboženskému rozdielu však dosahoval najlepšie výsledky z triedy: ,,tento chlapec ktorý sa narodil ako žid, je lepší žiak ako kresťan,”[4] hovorieval mu vždy farár. Po troch mesiacoch u tety Ilony ponúkol otcov brat, Jakub Klein, pomoc v podobe strechy nad hlavou. Rudolf sa ale nikde necítil ako doma. V piatok chodil so židmi do synagógy, v nedeľu o 11.00 ráno zas s triedou absolvoval katolícku omšu. Sám nevedel, kde patrí, preto bolo len otázkou času, kedy sa rozhodne nájsť si lepší život a šťastie.
Odpoveďou bola emigrácia do Izraela: ,,Nikde som sa necítil dobre, a tak som sa rozhodol odísť do Izraela.”[5]Otcov brat mu odchod do Izraela nechcel dovoliť, preto sa vrátil späť k tete Ilone do Bratislavy, kde pôsobilo hnutie Gordonia-Maccabi Hatzair, ktoré uskutočňovalo odchod detí do Izraela. Spolu s ním emigrovalo ďalších 25 detí. Cesta viedla cez Maďarsko do Rumunska do prístavu Konstanca. Následne cestoval loďou do mesta Haifa, kde všetky deti umiestnili do dočasného tábora určeného pre prisťahovalcov. V domácej škole, ktorú navštevoval, sa učili najmä hebrejčinu. Dňa 1. septembra 1949 museli deti zložiť skúšky, na základe ktorých ich zaradili do príslušnej školy. Rudolfa pridelili do kibucu Degania Bet pri Galilejskom jazere. V tejto komunite chodil do poľnohospodárskej školy a slúžila mu ako útočisko až do jeho 18 rokov.
Po dokončení stredného vzdelania narukoval do izraelskej armády. Tu dosiahol post vysokého dôstojníka vo vojenskom námorníctve a odslúžil tu 25 rokov, až do roku 1978.Po rokoch v armáde sa prihlásil do kurzov poistenia. Zamestnal sa v štátnej zdravotnej poisťovni Krankas. Z tejto inštitúcie odišiel o 10 rokov neskôr a v meste Haifa založil úspešnú poisťovaciu kanceláriu, ktorá funguje dodnes. V súčasnosti v nej pracuje jeho dcéra.
Rudolf Klein je príkladom človeka, ktorý napriek všetkým bolestiam dokázal nájsť šťastný život. Dodnes žije v Izraeli v meste Haifa, to mu však nebráni pravidelne navštevovať jeho rodné mesto Žilina. Na neľahkú minulosť sa nesnaží zabudnúť či ju zľahčovať. Naopak, svoje jedinečné spomienky zdieľa so svojimi deťmi a vnúčatami, napríklad im ukázal kostol, s ktorým je jeho život už navždy spätý.Počas rokov viackrát zúčastnil pietnej spomienky pri pamätníku Cesta bez návratu, ktorý bol vybudovaný na základe myšlienky jeho bratranca Arieho Kleina.Aj v júni 2023 ako aj v tomto roku sa so zaťom a vnukmi zúčastnil na tryzne v obradnej sieni na židovskom cintoríne v Žiline. Na stenách sú vyryté mená obetí holokaustu zo Žiliny a okolia. Je to presne 2668 židovských mužov, žien a detí. Spomedzi týchto tisícok mien tu možno nájsť aj mená jeho rodičov- Jozefa a Friedu Kleinovcov. Príbeh Rudolfa Kleina nás učí nezabúdať ani na tie najväčšie tŕne našich životov. Učí nás, že aj napriek nim dokážeme naším príbehom poučiť a oboznámiť ostatných o dobrých, čestných ľuďoch, ktorí nám počas našej cesty pomáhali. Práve vďaka ľuďom, ako je on, dokážeme pochopiť nepochopiteľné obdobie minulosti, ktoré poznačilo celý svet.
[1] Rozhovor s pamätníkom, Žilina jún 2023.
[2] Tamtiež.
[3] Rozhovor s pamätníkom, Žilina jún 2023.
[4] Tamtiež.
[5] Rozhovor s pamätníkom, Žilina jún 2023.