Volám sa Viktoriya Valyavka a môj príbeh sa začína v januári 2008, keď som sa narodila v malebnom meste Ľvov, na Ukrajine. Mesto, ktoré je pre mňa domovom len v spomienkach a rozprávaniach, má v sebe zvláštnu atmosféru, ktorá sa mi vryla do srdca. Hoci som na svojej rodnej zemi nestrávila veľa času, vždy som cítila silný pocit spojenia so svojimi koreňmi. Moja rodina, so svojím bohatým kultúrnym dedičstvom a príbehmi, ma formovala tak, ako žiadna iná skúsenosť.
Väčšina mojej rodiny sa presťahovala na Slovensko okolo rokov 2010-2012, čo bolo ovplyvnené zložitou politickou situáciou na Ukrajine. Práve v tomto období sa začala písať nová kapitola našich životov. Moji starší bratia, Alexander a Oleg Volkoví a mama, Tamara Denysenko, založili rodinnú firmu, ktorá sa stala zdrojom našej stability a úspechu. Študujem v Gymnáziu Varšavská v Žiline, kde sa snažím spojiť tradície a hodnoty svojej rodiny so súčasným svetom.
Môj príbeh sa však nezačína mnou. Rada by som sa vrátila do minulosti, do obdobia, keď sa narodila Damrin Efimiya Andriivna, moja pra-pra-babka. Narodila sa v dedine Tokari v poltavskej oblasti v roku 1912. Efimiya bola svedkom mnohých historických udalostí, ktoré formovali našu krajinu. Jej manžel, Damrin Stepan Tychonovič, ktorý sa narodil v roku 1910, zomrel tragicky v dôsledku druhej svetovej vojny pri Kyjeve v roku 1943. Efimiya prežila ťažké časy, ale jej sila a odhodlanie jej umožnili prežiť a vychovať niekoľko potomkov. Zomrela v roku 1999, po dlhom a bohatom na zážitky živote.
Jednou z jej potomkov je aj moja babka, Denysenko Nataliya Stepanivna. Narodila sa v roku 1939. Nataliya sa stala nositeľkou rodinnej tradície usilovnosti a odhodlania. Dnes žije s nami na Slovensku a jej príbeh je pre mňa nekonečnou inšpiráciou. Vďaka svojej usilovnej povahe vyštudovala dve univerzity – jednu v Kyjeve a druhú v Rusku. Po ukončení štúdia sa presťahovala do mesta Krolevec v sumskej oblasti, kde sa stala majstrom v továrni na chlieb. Jej profesionalita a oddanosť práci ju viedli k úspechu a rešpektu od svojich kolegov.
Keď mala 32 rokov, rozhodla sa presťahovať do Ľvova. V tom čase už bola matkou dvoch dcér – Tatyany a Tamary Denysenko. V Ľvove sa stala šéfom v továrni, kde sa piekol chlieb. Mala na starosti 500 pracovníkov. Jej reputácia bola neuveriteľná; bola známa svojou dobrotou, ľudskosťou a schopnosťou viesť ľudí srdcom. Hovorí sa, že keď v roku 1997 vo veku 58 rokov odišla na dôchodok, všetci jej kolegovia plakali a prosili ju, aby ostala. Jej životné hodnoty a pracovná etika zostali pre všetkých príkladom.
Manžel mojej babky, Denysenko Ivan Tarasovich, bol rovnako zaujímavou osobnosťou. Po vyštudovaní na jednej univerzite pracoval v tej istej továrni, kde aj Nataliya. Ich vzťah bol spočiatku harmonický, no s pribúdajúcim časom sa Ivanova závislosť na alkohole stala problémom. Toto obdobie zasiahlo celú rodinu a vzťahy medzi Nataliyou a Ivanom sa značne zhoršili. Napriek tomu sa Ivan na konci svojho života vyliečil a usiloval sa napraviť vzťahy s Nataliyou a ich dcérou Tamarou. Tamara ho opisuje ako veľmi múdreho muža, ktorý mal rád knihy. Jeho smrť vo veku 50 rokov na infarkt bola pre celú rodinu šokom. Tamara sa nedokázala vyrovnať s touto stratou, zatiaľ čo Nataliya, zdalo sa, že sa vyrovnala s osudom svojho manžela skôr, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť.
Moja mama, Tamara Denysenko, sa narodila v roku 1961 v sumskej oblasti. Keď mala len 10 rokov, presťahovala sa so svojimi rodičmi do Ľvova. Vyrastala v atmosfére neustálej práce a odhodlania, čo ju formovalo na človeka, akým je dnes. Po ukončení štúdia na univerzite sa stala učiteľkou telesnej výchovy, čím nasledovala kroky svojej matky. Práca na univerzite jej umožnila prenášať svoje skúsenosti a vedomosti na ďalšie generácie, no čoskoro sa musela postaviť pred novú výzvu.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa situácia zmenila a začala predávať veci do zahraničia. Jej podnikavý duch ju viedol k rozhodnutiu opustiť oficiálnu prácu a založiť si vlastný biznis. Vďaka svojim obchodným schopnostiam a odhodlaniu dokázala zarábať viac než kedykoľvek predtým. V roku 2012 sme mali dosť peňazí na to, aby sme sa presťahovali na Slovensko a začali nový život. Tento krok bol pre celú rodinu novým začiatkom a plný nádeje na nový život.
Na Slovensku sme sa usadili v Žiline a snažili sa adaptovať na nové prostredie. Život tu je iný, ale mám pocit, že rodinné hodnoty, ktoré sme si priniesli zo svojej ukrajinskej minulosti, nám pomáhajú prekonať prekážky. Učím sa, ako spojiť kultúru a tradície našich predkov s moderným svetom. Moji starší bratia sa zapojili do rodinnej firmy, ktorá sa rozrastá a prispieva k nášmu novému životu.
Z pohľadu na naše spomienky, čo mám z môjho života na Ukrajine, viem povedať, že sa naše tradície a vzťahy veľmi zmenili a prispela k tomu aj terajšia vojna s Ruskom, ktorá rozdelila našu rodinu ešte viac. Pred tým ako sme sa presťahovali, sme vždy oslavovali Vianoce za veľkým stolom s čo najväčším množstvom jedla a priateľov a príbuzných. Teraz, aspoň v našej domácnosti, chodievame ďaleko od nášho domu na Slovensku, niekam do zahraničia. Sviatky väčšinou oslavujem spolu s mamou.
Príbehy mojich predkov ma inšpirujú, aby som sa nevzdávala, aby som bojovala za svoje sny. Hoci mám len 16 rokov, už viem, že chcem študovať a byť úspešná. Mám túžbu objaviť svet, cestovať a spoznávať nových ľudí. Moja rodina mi ukázala, že vzdelanie a tvrdá práca sú kľúčom k úspechu.
Tak ako moja pra-pra-babka, aj ja sa chcem postaviť na nohy a prežiť. Prijímam dedičstvo, ktoré mi bolo odovzdané a s ním aj výzvy, ktoré sú s ním spojené. Každý z nás nesie v sebe príbeh, ktorý si zaslúži byť vypočutý, a ja som hrdá na ten svoj. Snažím sa žiť tak, aby som bola príkladom pre budúce generácie rovnako ako moji predkovia. Každý deň je pre mňa novou príležitosťou učiť sa a rásť. Cítim, že všetky výzvy, ktorými sme prešli, nás formovali a posilnili. Verím, že naša rodina má pred sebou ešte veľa príbehov, ktoré len čakajú na to, aby boli vyrozprávané.