Alica Fortuňo Madorran – Mosty nás spájajú viac ako si myslíme

Alica Fortuňo Madorran – Mosty nás spájajú viac ako si myslíme

Ach, nie je nič krajšie, ako sa prebudiť v slnečné sobotné ráno s vedomím, že netreba nič robiť… okrem upratovania, samozrejme. Takéto dni ja naozaj môžem, pomaly som sa vyšuchtala z postele a naraňajkovala som sa. Au, môj úsmev skrivil horúci čaj, ako vždy, som príliš nedočkavá  na to, aby som ho nechala vychladnúť. Po uprataní izby ma, ako každú sobotu, čakala hra na klavíri. Celé doobedie sa nieslo v znamení pokojného dňa, až nudne dokonalého, bezchybného dňa. Nakoniec, dokonalé dni neexistujú…

Pozrela som sa na otca. A to som si myslela, že môj výraz potom, ako som si dala horúci čaj, nič neprekoná. Nechuť, hrôza, prekvapenie, zhrozenie, nadšenie? Nie som si úplne istá, vyzerá to ako mix všetkého dokopy. Naozaj by ma celkom zaujímalo, čo mu povedali. No na druhej strane, mi príde celkom drzé vypytovať sa: Čo ti povedali do telefónu? Lenže, ono ma to fakt zaujíma, nie je to ani tak zvedavosť, ako nepochopenie, kto by len tak dobrovoľne strúhal pri telefonátoch také výrazy?  Aj tak mám pocit, že nám to jedného, (dúfam, skorého) dňa prezradí, nerada to hovorím, ale budem v sebe musieť potlačiť nedočkavosť. Malou prekážkou je, že ak by som mala vyzdvihnúť jednu schopnosť môjho otca, je to tajnostkárstvo. Pravdou však zostáva, že sa mi len ťažko sústredí, keď mi v hlave vŕta tá spomienka na jeho výraz, akoby som ho mala ešte stále pred očami. Možno ten výraz  hodil len–tak, na niečo si spomenul, snažím sa nepravdepodobnými teóriami upokojiť svoj rozvírený tok myšlienok. Z kuchyne sa ozvalo veľmi dlho očakávané slovíčko, ,,obeeed“.

Pečené kurča so zemiakmi, dnes je hádam skutočne (skoro) dokonalý deň. Až do momentu, kým mama na stôl nepoložila pekáč, bol otec zalezený v pracovni. Zvláštne, väčšinou je na blízku a dohliada na to, ako s bratom prestierame stôl. Ešte pred tým, ako sme stihli niečo zjesť, otec hodil prísny pohľad, ten pohľad, ktorý nadhodí, keď chce predniesť svoj monológ. Ten pohľad je desivý. Aby som to uviedla na správnu mieru, nie je až tak desivý ako nezvyčajný a to, je tá vec, ktorá ten desivý pohľad robí desivým. ,,Dnes som volal so sestrou, chcú exhumovať nášho predka.“ Chcú exhumovať nášho predka? To akože načo? ,,Psst,“  prebodol ma svojím desivým monologickým pohľadom. Tak mi treba, mal to predsa byť monológ. Jeho monológ. ,,Nechaj ma dohovoriť, nemôžeš takto opovrhovať svojimi predkami. Takže, ak už nikto nič nepotrebuje dodať, volali jej s tým, že máme dať súhlas na exhumáciu kráľovnej.“ Súhlas na exhumáciu kráľovnej? To je ten náš predok? Toto celkom mení situáciu a zmysel celého tohto. Áno, nie, neviem, čo chcem povedať tým ,,celého tohto“. Na zlomok sekundy som úplne prestala vnímať okolie. ,,Ide o aragónsku kráľovnú“, pokračoval ,,Petronilu, aby som bol presný, Petronila de Aragón.“ „A ty si súhlasil?“ Zhlboka sa nadýchol: ,,Áno, so súrodencami sme súhlasili.“

Nerozumiem, ako po takejto novinke môžu tak kľudne jesť… Rýchlo, ako som len vládala, som do seba nahádzala obed, nečudo, že mi z neho bolo neskôr zle. Toto naozaj mení úplne všetko. Po obede som si ju preklepla, ešte som sa z toho nespamätala, nezdalo sa mi, že nejaký môj predok by mohol byť kľúčovou, minimálne dôležitou postavou v histórii.

,,Aj keď sa to môže zdať nelogické, kráľovná Petronila Aragónska je jednou z najznámejších aj neznámych historických postáv aragónskej histórie.“  Znie to naozaj nelogicky. Ako môže byť niekto známy a neznámy zároveň, existuje dnes vôbec niekto taký? Myslím, že to nemôžeme takto posudzovať, za svojich čias bola predsa určite známa… Známa, pretože každému  jej meno znie, ale pravdou je, že viac sa o nej  vie len málo. Preto aj volali, chcú zistiť, kde je jej miesto posledného odpočinku, mala by byť v katedrále v Barcelone, tak ako si želala. Aby som bola úplne presná, chcú overiť svoje domnienky.

(katedrála v  Barcelone, zdroj: https://catedralbcn.org/wp-content/uploads/2021/11/catedral-historia-3.jpg)

Domnievajú sa, že pri prestavbe katedrály v Barcelone, ju omylom priradili k inej osobe, ktorá žila o celé storočie neskôr ako ona. Je to zvláštne, bez nej by sme tu dnes neboli, boli, ale nie tak ako dnes, bola akýmsi mostom medzi kráľmi. Ako jediná samostatne obsadila trón Aragónska. Jej sobáš s Ramónom Berenguerom IV. umožnil udržať Aragónske kráľovstvo, a tak vytvorili zjednotenú dynastiu, ,, la Corona de Aragón“, kľúčovú pre nasledujúce dejiny Španielska. Je smutné, že práve takéto ,,mosty“ v dejinách zostanú väčšinou zabudnuté, iba sa cez ne prejde. Na to boli postavené, nie? Áno, iba po nich prejdeme, bez toho, aby sme si všimli ich architektúru, zdobenie, polohu a jedinečnosť… Berieme ich ako samozrejmosť, niekto ich ale postaviť musel, niekto si dal obrovskú námahu pri ich výstavbe, robil to pre budúcnosť a budúcnosť veľmi rýchlo zabúda. ,,Aunque pueda parecer ilógico, la reina Petronila de Aragón es a la vez una de las figuras históricas más conocidas y desconocidas de la historia aragonesa.“ ( Aj keď sa to môže zdať nelogické, kráľovná Petronila Aragónska je jednou z najznámejších aj neznámych historických postáv aragónskej histórie.)

Teraz to dáva zmysel. Všetci sme po nich kráčali, no nikto sa neobzrel.

Mám z tohto celého pocit, že som ignorant. To by nebolo až také zlé, lenže ja mám nielen pocit, že som ignorant, ale aj, že som nevzdelaná. ,,Nevzdelaný ignorant“. Dokonalá kombinácia, fakt skvelé, priam dokonalé. Hanbím sa za seba. Mám pocit, že sa sama pred sebou prepadnem pod zem. Ani neviem prečo, cítim sa celkom mizerne. Denne sa ignorantsky prechádzam po mostoch bez toho, aby som sa pozrela a prejavila trochu záujmu. Denne sa ignorantsky prechádzam okolo obrazov, ktoré sú nasiaknuté rodinnou históriou a zabúdam sa pri nich pozastaviť a premýšľať nad nimi, čo i len si ich pozorne obzrieť, zahľadieť sa do detailov. Nie som si istá, či to bolo úmyslom, ale veľmi zaujímavou technikou kreslenia, ak to tak môžeme nazvať, na obrazoch sú vyobrazené ulice Huesci, odtiaľ bola Petronila. Keby svet nebol taký veľký aj by som povedala, aký je ten svet malý…  naozaj je ten svet až tak malý?

Prečo by som sa mala zrazu pozastaviť nad tým, čo bolo, čo je a čo bude. Ako niekto múdry povedal, nejako bolo a nejako bude. Tak načo riešiť to, čo bolo pred asi 7 stovkami rokov? Ovplyvní ma to vôbec nejako?

Môžem  si k tomu dohľadať informácie a aspoň sa trochu zorientovať v dianí, mať ako–taký prehľad nad vecou… To už by som bola iba ignorant. Môžem urobiť aj o malú trochu viac, aktívne sa informovať o podobných a nadväzujúcich záležitostiach, udalostiach. Jeden by mi už nemohol (dúfam) povedať, že som ignorant.

To si naozaj zisťujem a dohľadávam informácie len preto, aby ostatní neviem čo? Nie. Vlastne zo začiatku aj áno. Úprimne, komu by sa chcelo si len tak vyhľadávať informácie, pre nás, o doteraz nepodstatných ľuďoch? Málokomu. Pri hľadaní som si však uvedomila, že aj tí, ktorých myšlienky a činy sú s nimi dávno pochované a zabudnuté, predsa len tie myšlienky mali a niečo pre ne aj urobili. Už len to ich robí dôležitou súčasťou nás a našej histórie. Otázka ,,Odkiaľ som?“ je otrepaná, v konečnom dôsledku aj odpoveď na ňu. Nemala by však byť prehliadnutá a jej odpovede by nemali zostať prepočuté. (ani skomolené a popletené, áno, aj to sa zopárkrát stalo). Odkiaľ teda som? To, odkiaľ som, je vytvorené vďaka snahe mojich predkov, som teda vytrhnutá z minulosti? Napriek tomu, že vždy vzorne odpoviem, som zo Slovenska, zo Žiliny. Som, aspoň som donedávna bola, nevzdelaný ignorant, ktorý prehliada svoju minulosť, nevzdelaný ignorant, ktorý prehliada samého seba. Desivé je to, že taká nie som len ja. Nebuďme nevzdelaní ignoranti! Odkiaľ sme?