Niekedy mám pocit, že my Rómovia, ako menšina, sme kvôli zlej reputácii niektorých z nás hádzaní do jedného vreca ako neprispôsobiví. Potom som doma alebo v našej základnej škole ZŠ Lesnícka, Prešov a uvedomím si, že predsa len to nie je až tak zlé, a máme tu oporu, napríklad aj touto literárnou súťažou v našom Rómskom jazyku.
Volám sa Karolína. Pochádzam z Prešova, Solivaru. Mám 11 rokov, výšku 156 centimetrov a vážim 45 kíl. Ďalej by som vám rada predstavila moju rodinu. Otec sa volá Rudo a mamka Tereza. Bratov mám dvoch, Rudo a Jimmy. Tak, ako spolu všetci bývame, tak chodíme aj na jednu školu. Konkrétne na Základnú školu Lesnícku v Prešove. Ja chodím do štvrtého ročníka a Jimmy do šiesteho. Starší brat tiež chodil na Lesnícku školu a vďaka vzdelaniu dnes pracuje v Košiciach v Magne. Otec pracuje v Tescu a mamka doma upratuje, varí a stará sa o nás, aby nám nič nechýbalo a mali sme skutočný domov. Sme šťastná rodina a máme sa všetci radi. Stojíme jeden za druhým a vzájomne si pomáhame. Neviem si predstaviť život bez mojej rodiny. Dokonca ani bez rodiny mojich rodičov. Moja mamka má tri sestry. Johana, žije s manželom v Anglicku a majú malého chlapca Maluma Damiána. Ďalšia sestra Terezka sa učí za predavačku v DM. Ďalšia sestra Kristína sa učí za kuchár-čašník.
Hovorí sa, že svet sa mení. Čo sa ale nezmenilo je naše rómske vnímanie rodiny. Moji prarodičia boli rodinne založení, moji rodičia sú tiež a to je posolstvo, ktoré chcem v budúcnosti šíriť aj ja na moje vlastné deti. Život je raz lepší, raz horší. Len rodina vždy ostáva. V tom dobrom aj zlom.
