Do histórie Slovenska sa zapísalo veľa významných osobností, viaceré aj cudzieho pôvodu. Rôzni športovci, umelci a iné významné osobnosti židovského, maďarského, nemeckého, českého či dokonca francúzskeho pôvodu, ktoré sa zaslúžili nielen o pozdvihnutie národného uvedomenia, ale napr. prejavili svoju statočnosť a hrdinstvo v II. svetovej vojne a prispeli tak k oslobodeniu našej krajiny. Jedným z nich bol Louis Cros, o ktorom som sa rozhodla napísať túto prácu a vyrozprávať jeho príbeh. Zaujal ma Memoriál nesúci jeho meno, ktorý sa konával na jeho počesť, štartujúci v obci Malá Čierna.[1] Práve táto skutočnosť vo mne vzbudila myšlienku napísať o ňom príspevok. Kto vlastne bol Louis Cros? Počas svojho života bol statočným partizánom v SNP. Vďaka zápisom v jeho denníku vieme, aký prežil strastiplný život.
Louis Cros sa narodil 20.októbra 1920 vo vnútrozemí Francúzska v malej obci Murat. Po okupácii Francúzska boli mnohí muži nasadení do viacerých továrni na výrobu zbraní pre nemeckú armádu. Jednou z nich bola aj továreň na výrobu leteckých motorov pre vojenské letectvo nacistického Nemecka v Dubnici nad Váhom. Kvôli častému bombardovaniu Spojencov rozhodli sa Nemci na jar 1944 presťahovať z Viedne túto výrobu do podzemného bloku Škodových zbrojárskych závodov práve do Dubnice nad Váhom.[2] Boli to prevažne mladí muži, väčšinou bez vojenského výcviku, ktorí tu pracovali. V továrni pracoval aj Louis Cros ako frézar.
K Francúzom pracujúcim v Dubnici prenikli koncom augusta 1944 správy o vypuknutí SNP. Niekoľkým desiatkam z nich sa podarilo ujsť z dubnickej zbrojovky a v prvej polovici septembra 1944 sa pripojili k jednotke francúzskych dobrovoľných bojovníkov kapitána Georgesa de Lannuriena. Tá už v prvých dňoch SNP bojovala proti okupantom v Strečnianskej tiesňave a spojenie s francúzskymi robotníkmi v Dubnici udržiavala aj po skončení týchto bojov.[3] Po ich úteku k partizánom a zničení stožiarov vysokého napätia vedúceho do dubnických závodov partizánmi, bola výroba motorov vo fabrike v Dubnici nad Váhom zastavená a presunutá do Nemecka. Útek Francúzov zorganizovalo velenie partizánskej brigády Jána Žižku v koordinácii s bunkami protifašistického odboja v okolitých obciach.[4]
Viaceré pokusy nadviazať styk s partizánmi sa uskutočnili v januári 1945, kedy Jean Pierre Delhomme a Zaba, odchádzajú do Liptovského Mikuláša, aby nadviazali kontakt s partizánmi. Tí však boli zajatí Nemcami a deportovaní vlakom.[5] Prechádzajúc cez dubnickú stanicu, odhodili lístok, ktorým oznámili svoje zajatie. Zo zápisov Louisa Crosa sa dozvedáme, že Brizard a Bohin, ktorí odišli do Valašskej Belej, im po návrate oznámili, že desať Francúzov chce odísť hneď a asi stovka o niekoľko dní. Tí desiati o pár dní aj odišli k partizánom. Boli medzi nimi – Laurens, Baraton, Saccadas, Bohin, Brizard, Latger, Grand, Ballet. Hromadný útek sa podarilo uskutočniť v noci z 5. na 6. februára 1945, kedy z dubnických barakov ušlo 186 Francúzov vrátane Louisa Crosa do malého lazu vo Valašskej Belej. Tu sa zoznámili s Františkom Hejlom, ktorý im povedal, že im umožní prejsť na východ, aby sa mohli vrátiť do vlasti. Francúzi potom odchádzali v niekoľkých skupinách s rôznymi veliteľmi.[6]
Celý február 1945 sa niesol v znamení stretnutí a presunov. Siedmeho februára prišli do Čiernej Lehoty, kde sa nachádzali partizáni rôznych národností- Česi, Slováci, Rusi, Maďari. Odzbrojili ich a rozdelili do skupín vždy dvoch Francúzov k desiatim iným partizánom.
O necelý týždeň prišli do Čičmian, kde sa práve odohrával fašiangový deň, nastal poplach, po ktorom ich miestni obyvatelia zaviedli hlbšie do hôr. Po návrate pomáhal Louis Cros lekárke s ošetrovaním veľkého množstva ranených. O dva dni neskôr vyrazili na dlhú cestu cez zasnežené hory. Na druhý deň po náročnom pochode prišli do Kamennej Poruby, kde taktiež dlho nepobudli, usušili si len šaty a nabrali sily.
Nasledujúce tri týždne sa skupina asi 50 Francúzov ukrývala v hlbokej doline Poruby, kde čelili hrozným podmienkam. Partizánske hliadky občas chodili do dediny vyprosiť aspoň trochu potravy, aby prežili. Kvôli oslabeniu dyzentériou a všami boli niektorí, vrátane Crosa, oslobodení od stráže. Jednej noci zistili, že strecha ich chatrče horí, museli sa vzdialiť od požiaru, pretože by granáty ukryté v chatrči mohli vybuchnúť.[7]
Štvrtého marca sa pridali k skupine ruského veliteľa z Volože menom Voloďa, čo im pomohlo niekoľko dní prežiť v roľníckych rodinách, no stále bolo treba utekať do bunkrov, lebo vlasovci (Ruská oslobodenecká armáda) robili vpády na koňoch do Kamennej Poruby. Niekedy unikali v noci, podnikali dlhé pochody v zasnežených lesoch.[8]
O 5 dní skupina odišla z Kamennej Poruby na osem dní trvajúcu výpravu, vedenú Voloďom a Rumenom, ďalším Rusom . Prešli popri Konskej a dostali sa do menej zasneženej doliny pri Rajeckých Tepliciach v Jasenovom.[9] Pokračovali do Malej Čiernej, po prejdení úžiny dorazili do Bodiny, kde boli desať minút po príchode napadnutí Ruskou oslobodeneckou armádou. Unikli do hôr. Našťastie nikto neutrpel zranenie vďaka náskoku, ktorí mali.
Pätnásteho marca sa presunuli do Vrchteplej, ktorá bola pohostinnejšia ako dedina predtým. Boli ubytovaní v škole, no aj tak boli stále nútení žobrať o stravu. Od nasledujúceho dňa Voloďa nariadil, aby s Rumenom zišli do Kamennej Poruby, kde mali navštíviť veliteľa Popova, ktorý im mal dať zbrane.
Na druhý deň opustili Vrchteplú a presunuli sa do Malej Čiernej, kde boli obyvatelia vyľakaní ich prítomnosťou a početnými poplachmi. V noci sa znovu presunuli do doliny a prešli Jasenovým, hľadajúc Kamennú Porubu. Všetci boli veľmi vyčerpaní. V zápisoch Louis Cros spomína, že mal pocit, ako keby nespali už šesť týždňov. Skupina blúdila v lese celý deň a potom zamierila do Kamennej Poruby, kde sa však kvôli nepriateľovi nemohli dostať. Boli nútení stráviť noc v opustených bunkroch bez ohňa a opäť bez stravy.[10]
Dňa 21. marca hliadka, ktorej bol členom aj Cros, schádzala do Kamennej Poruby po stravu. Na polceste ich zajali Nemci. Následne ich odviedli do Rajca a potom do Rajeckých Teplíc, kde ich vypočúvali a snažili sa z nich vymámiť, kde sa nachádzajú partizánski velitelia Popov a Klokov.Na druhý deň boli presunutí do žilinskej väznice, kde sa stretli s ďalšími zajatcami. Po opätovnom vypočúvaní ich previezli vlakom zo Žiliny do Dubnice nad Váhom späť do továrne.
Prvého apríla 1945 kvôli blížiacej sa Sovietskej armáde bol závod v Dubnici zatvorený a jeho prevádzky zrušené. Skupina zostala v Dubnici a žila tam po zvyšok apríla.[11]
Ako vo svojej štúdii uviedol František Hejl, Francúzi bojovali aj na prístupoch do údolí Veľkej Fatry v Turci. Dňa 10. apríla 2. a 10. prápor zväzku Jána Žižku oslobodili Blatnicu a spojili sa s oslobodzovacími vojskami. Ďalší Francúzi sa pripájali k oslobodzovacím jednotkám v rámci svojich brigád, resp. oddielov v priebehu apríla a začiatkom mája 1945.[12]
Začiatkom mája dorazili do Prahy práve vo chvíľach, keď sa mesto začínalo oslobodzovať. Zúčastňujú sa stavieb barikád počas Povstania českého ľudu (5. až 9. máj).[13]
Po prechode frontu sa Francúzi, ktorí zostali v Dubnici, vrátane Louisa Crosa, konečne dočkali času, kedy sa mohli vrátiť domov, do Francúzska, medzi svojich.[14] Najväčšia časť sa vrátila do vlasti loďou z Odesy cez Čierne a Stredozemné more.[15]
Počas svojho života v takýchto náročných podmienkach sa Louis Cros stretol s radom obyčajných ľudí, na ktorých nikdy nezabudol a vo svojej knihe na nich s vďakou spomína.
Louis Cros : „Už bolo dobre odkrojené z mesiaca marec, a predsa snehová pokrývka je stále rovnako hrubá. Skoro každý deň pochodujeme v tejto mäkkej a neľútostnej mase, na ktorej sa potkýname a šmýkame, čo znásobuje únavu. Dosiahli sme sedlo, prešli okolo dreveného kríža a ďalej po lesnej ceste pod jedľami zostupovali do Bodinej. Ja kráčam s hruďou zaklonenou dozadu ako tí, čo sa boja padnúť a moje ovinovačky sú uvoľnené. Ak chcem pokračovať, musím ich znovu upevniť. Sú pokryté ľadom a cencúľmi. Prechádzame cez čistiny, ktoré musia byť idylické v lete; na to sú. “Nie kričat, nie fajčiť… Nerozprávajte, nefajčite, roztiahnite sa. Kráčajte desať metrov jeden od druhého… Čo chcete, aby sme boli napadnutí?“
Kríž, o ktorom sa v úryvku hovorí, bol a je v sedle Marek medzi obcami Bodiná a Malá Čierna.[16]
„Pri čítaní jeho knihy „Paroles d’une chanson“ (Slová jednej piesne) som si uvedomila, že riskoval svoj život pre obranu slobody a že keby bol vtedy zomrel, tak by bol zomrel za svoje idey a nie za vlasť.“ Marion Cros[17]
Hoci sa Louis Cros, ani žiaden z partizánov, ktorí bojovali počas druhej svetovej vojny, nenachádza medzi nami a aj keď neboli rodení Slováci, aj tak chrabro bojovali počas druhej svetovej vojny za náš národ. Ich hrdinské činy, ktoré si počas boja proti fašistickému režimu Louis Cros zapisoval do svojho denníka, sme si donedávna pripomínali pamätným memoriálom, ktorý bol pomenovaný na jeho pamiatku v obci Malá Čierna. Tento memoriál nám pripomínal, že udatnosť a statočnosť nepoznajú hranice a že sloboda je niečo, za čo sa oplatí bojovať všetkými silami. Malo by byť našou povinnosťou pokračovať v šírení ich myšlienok, aby sme nezabudli, že sloboda nikdy nie je samozrejmosťou a je potrebné ju chrániť a ceniť si ju každý deň. Nech sa teda jeho meno a odkaz, ktorý nám zanechali títo partizáni, nikdy nevytratí z našich pamätí.
[1] https://www.malacierna.sk/pages/memorial-louisa-crosa(cit. 2024-09-06)
[2] HALAJ, D., STANISLAV, J. , MONCOĽ, Ľ.
Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, s. 125, 127.
[3] CROS,L. Paroles d’une chanson, nestránkované.
[4] https://www.klubvtn.info/info_327b.htm (cit. 2024-09-10)
[5] CROS,L. Paroles d’une chanson, nestránkované.
[6] CROS, L. Paroles d’une chanson, nestránkované.
[7] Tamtiež.
[8] Tamtiež.
[9] Tamtiež.
[10] CROS,L. Paroles d’une chanson, nestránkované.
[11] Tamtiež.
[12] HALAJ, D., STANISLAV J. , MONCOĽ Ľ.
Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, s.134.
[13] HALAJ, D., STANISLAV J. , MONCOĽ Ľ.
Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, s.135.
[14] CROS,L. Paroles d’une chanson, nestránkované.
[15] HALAJ, D., STANISLAV J. , MONCOĽ Ľ.
Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, s.135.
[16] https://www.klubvtn.info/info_327b.htm (cit.2024-09-10)
[17] Výpis z kroniky z Malej Čiernej.