Rastislav Huňora – Zápalkáreň

Rastislav Huňora – Zápalkáreň

V každom meste máme budovy, pamätníky, osobnosti, ktoré mali vplyv na rozvoj týchto miest.  Hoci tu žilo niekoľko generácií týchto rodín, nie všetci boli Slovákmi. Nebolo tomu ináč ani v Žiline. Žilo tu veľa obyvateľov, ktorí boli židovskej národnosti a mnohí sa zaslúžili o ekonomický ako aj kultúrny rozvoj mesta. Postavili rôzne budovy, továrne, obchody, domy a pod. Jednou  z nich bola aj továreň na výrobu zápaliek, o ktorej ako aj o jej majiteľoch sme sa rozhodli napísať túto prácu.

Továreň na výrobu zápaliek, ľudovo nazývaná sirkáreň, je jedna z najzachovalejších industriálnych budov 20. storočia so zaujímavou minulosťou majiteľov a využití. Pri pohľade na ňu dnes by si málokto povedal, koľko za sebou skrýva bývalá továreň na zápalky. Takýto kus dejín sprevádza viaceré budovy a nie sú to len stavby v centre miest, ale aj takéto priemyselné budovy s novšou, ale o to aktuálnejšou históriou. Presne preto je potrebné ich príbeh zachytiť a spracovať, lebo sú to práve ony, ktoré sú v najväčšom riziku zabudnutia.

Na dnešnej Jánošíkovej ulici 16 v Žiline pred 118 rokmi vyrástla prvá stavba. Vtedy to bolo územie Frambor alebo Nová Žilina. S víziou dielne na cukrovinky vtedy prišli bratia Vojtech a Armin Weiderovci z Budatína. Roku 1906 stavbu dokončili a uviedli do výroby. K dielňam bol vtedy pripojený aj parný kúpeľ. Následne o dva roky neskôr dielňu premenovali na Továreň na výrobu cukríkov a čokolády. Bohužiaľ, podnik s cukríkmi vydržal fungovať iba do roku 1914, kedy továreň museli zatvoriť.[1]

Celý objekt predali Samuelovi Wittenbergovi. Tomu už v marci toho istého roka Žilinký magistrát schválil plán rekonštrukcie budov pre potreby výroby zápaliek. Budovy firmy Wittenberg a syn mali vtedy výmeru 790m2 na pozemku veľkosti 1645m2. Továreň bola uvedená do prevádzky v roku 1916. Aj kvôli tomu, že bola firma na danú dobu moderne vybavená, čo sa týkalo strojov, ale aj bezpečnostných zabezpečení, spravila si meno aj v zahraničí. Jej medzinárodný export taktiež šíril dobré meno aj svojmu mestu, keďže na ochrannej známke s emblemom W.S. bol aj nápis Žilina.

Továrni sa darilo. Prostredníctvom sociálneho programu sa pán Wittenberg dobre staral o svojich zamestnancov, ktorý vtedy pracovali 9,5 hodiny 4 dni v týždni.[2]

O 10 rokov neskôr si S. Wittenberg dovolil postaviť dom neďaleko od jeho zápalkárne, na rohu dnešnej Hollého a Bratislavskej ulice. Dom bol murovaný a priestranný, aby poskytol jeho rodinne všetko, čo potrebovala. V dome mali na poschodí jeho tri dcéry a syn vlastnú izbu.

Život išiel podľa jeho predstáv, pokiaľ v roku 1927 neprišli prvé problémy. Nedostatok odbytu a problémy s vývozom ho donútili prepustiť všetkých svojich 75 zamestnancov a pozastaviť výrobu na neurčito. O dva mesiace ich však všetkých prijal naspäť. Odvtedy sa toto prepúšťanie opakovalo a továreň prešla na sezónny model biznisu.[3]

V októbri roku 1929 Samuel Wittenberg zomrel a je pochovaný na židovskom cintoríne v Žiline. Do vedenia firmy sa dostáva jeho syn.[4]

Dezider Móric Wittenberg bol bezpochyby veľmi aktívny a disponoval organizačnými schopnosťami, čo sa odrážalo aj v živote mimo firmy jeho otca. Bol súčasťou žilinskej lóže apolitického židovského spolku Hort so sídlom v Prahe.[5] spolok primárne zameraný na pestovanie priateľstva a pomoc ľuďom v núdzi. Ďalej bol vo vedení školstva v rámci Židovskej náboženskej obce. Taktiež bol zainteresovaný aj v športe, o čom svedčí pozícia archivára pre Športklub v Žiline, alebo už od roku 1929 post tajomníka v lokálnom autoklube, ktorý sa na pretekoch  medzinárodnej úrovne v roku 1931 v Piešťanoch umiestnil na 2. mieste.[6]

Po začiatku druhej svetovej vojny, vzniku Slovenského štátu a po príchode do účinnosti Židovského kódexu a arizačných zákonov, to pre D. M. Wittenberga so zápalkárňou nevyzeralo dobre. Onedlho prišla žiadosť z ministerstva na Okresný úrad v Žiline, aby preveril, či bola zápalkáreň už arizovaná. ten poveril Veliteľstvo žandárskej stanice, ktoré zistilo, že i keď vlastníkom bol stále D. M. Wittenberg, štátnym správcom sa už stal 28-ročný  Dr. Antonín Mišík. Zápalkáreň bola vtedy v prevádzke 3 – 4 mesiace v roku a zamestnávala  vtedy 70 zamestnancov.[7] Listy, ktoré zamestnancom pravidelne oznamovali, kedy majú nastúpiť na pracovnú sezónu, sa prestali končiť: „V plnej úcte S. Wittenberg“ ale „Na Stráž! Dr. Antonín Mišík a spol.”[8]

Toho istého roku v novembri ho vtedajší systém zbavil aj jeho domu, ktorý mal dovtedy v spoločnom vlastníctve s troma sestrami. Potom ako si musel hľadať nové bývanie, ešte musel platiť za správu obydlia sumu 100 ks. mesačne, ktorá sa po roku zvýšila na 125 ks.

Po oslobodení Slovenska sa dostala firma aj dom do národnej správy. Po jej zrušení v októbri 1947 rozhodol Okresný súd v Žiline aby mu bol dom naspäť navrátený. Jeho sestry, ktoré tam s ním bývali dovtedy, kým im dom neodobrali, sa už do naspäť získaného príbytku nevrátili, keďže sa stali obeťami nacistického holokaustu.[9]

Čo sa týka jeho bývalej firmy, tá sa stala súčasťou Drevoindustrie Bratislava a neskôr Drevoindustrie Liptovký Mikuláš, kde bola vedená do roku 1955. Vtedy prešla pod národné podniky Súľov Bytča a následne Drevoindustria Žilina. 11 rokov na to sa v nej prestali vyrábať zápalky a namiesto nich tu dočasne bola výrobná hala na rakvi. Po tomto prechodnom využití priestorov sa objekt využíval ako debnáreň a výrobňa iných drevených tovarov.[10]

V roku 1989 správa sa dostala do rúk mesta Žiliny, ktorá o 4 roky nato budovu predala spoločnosti Žilmont s.r.o., ktorá sa zaoberá výrobou dynamických a statických lán, šnúr, popruhov a zaisťovacích prostriedkov. Budova je dodnes veľmi zachovaná a zapísaná v zozname pamätihodností mesta Žilina. Na pozemku stále stojí komín z čias parného kúpeľa a dielne na cukrovinky.

Aj tento príbeh je len testamentom a dôkazom, koľkým rizikám a zločinom čelilo židovské obyvateľstvo na území Slovenska počas nacistickej okupácie a ako sa toto dodnes ukrýva aj v naoko bezvýznamných budovách na okraji mesta. Osud firmy Wittenberg a syn je len jedným z mnoha príbehov o podnikateľoch, ktorí aj napriek svojej snahe rozvíjať národn, alebo dokonca aj medzinárodný obchod, prišli lusknutím prsta o všetko, čo vybudovali nie- len oni sami, ale aj ich predkovia. Tieto dejiny sú vyryté do každej jednej steny a každej jednej tehly, stačí sa len lepšie pozrieť.


[1] GROMA, P., NOVÁK, M., ŠTANSKÝ, P. Žilina, s. 61-62.

[2] MRVA, M. Žilina na starých pohľadniciach.

[3] Štátny archív v Žiline, 6618/1927.

[4] FRANKL, P. Židia v Žiline – cintorín.

[5] Spolok bol primárne zameraný na pestovanie priateľstva a pomoc ľuďom v núdzi.

[6] FRANKL, P., FRANKL, P. Židia v Žiline, s. 200, 374-375.

[7] Štátny archív v Žiline, sg. 2836/1940.

[8] Štátny archív v Žiline,  sg. E9331/1941.

[9] Štátny archív v Žiline, sg. 27265/1947.

[10] GROMA, P., NOVÁK, M., ŠTANSKÝ, P. Žilina, s. 61-62.