Muž, ktorému je venovaný tento príbeh, svoje detstvo neprežil v dome, kde všetky jedlá boli podávané s príborom a kde bežne deti chodili do školy. Práve naopak. Musel sa vedieť uživiť sám už od svojich štrnástich rokov a všetko v živote si musel zarobiť ťažkou prácou. Nikdy sa o nič neprosil a nikdy nič od nikoho nepotreboval.
Šerif Barjaktarević sa narodil v roku 1906, v meste Bihač v Bosne. V tom čase tu pretrvávala nesmierna chudoba. Obsah všetkého jeho oblečenia by sa dal zbaliť do jednej malej škatuľky. Umýval sa studenou vodou a sám nevedel, že možno niekde inde vo svete to funguje inak. Už ako štrnásťročný odišiel sám z Bosny a presťahoval sa do Sisaku s cieľom nájsť si prácu.
Jeho prvá práca v Sisaku bola v mlyne. Čistil maštale, staral sa o tunajšie kone a z neďalekej rieky Kupy, rozvážal piesok na stavby po meste. Neskôr vo veku osemnástich rokov sa zamestnal ako mlynár. Mlel kukuricu a pšenicu a rozvážal múku do iných pekární. Každý deň, čo strávil ako robotník, sa priučil niečomu novému. Prácu v mlyne robil približne štyridsať rokov.
V roku 1945 Šerif Barjaktarević spoznal Máru Milatović. Mára sa narodila v roku 1926, bola veľmi mladá a na prvý pohľad si padli do oka. Mala štyroch vlastných súrodencov a bola žena v domácnosti – starala sa o kravy na statku na dedine, varila a upratovala. Jej najobľúbenejšia časť dňa bola, keď si mohla v kúte vyšívať prenádherné obrázky do vankúšov a plachiet. Jej mama vo veľmi mladom veku zomrela, a tak žila so svojimi mladšími súrodencami a otcom. Po tom, ako Máriina mama zomrela, sa jej otec znovu oženil, vzal si inú paniu a mal s ňou štyri deti. V jednej domácnosti ich spolu bolo jedenásť a bolo ťažké zachovať si chladnú hlavu. Máriina nevlastná mama bola na ňu i na jej súrodencov veľmi krutá, a preto Mára ako najstaršia dcéra sa rozhodla ako prvá odísť z domu. Vydala sa za Šerifa a spolu žili aj naďalej v Sisaku, jej rodnom meste. Ich prvé spoločné dieťa bolo dievčatko, no hneď ako sa narodilo, tak zomrelo. Bolo to veľké nešťastie pre Máru i pre Šerifa.
Ich druhé dieťa , Nikola Barjaktarević (môj dedko), sa narodilo 1. januára 1947. Ako Nikola vyrastal, tak aj on chodil za svojím otcom k mlynu. Pomáhal mu na víkendových zabíjačkách, pretože práca v mlyne znamenala aj robiť mäsiara.
V roku 1971 Šerif Barjaktarevič zomrel. Mára verila, že všetko, čo Šerif mohol Nikolu naučiť, tak ho aj naučil. Mára z toho mala ťažké srdce. Nevedela, ako sa posunúť ďalej, a predstava, že jej syn má ďalej žiť bez svojho otca, bola pre ňu až príliš smutná.
Nikola mal privilégium chodiť do školy , edukovať sa a spoznávať nových kamarátov. Jeho obľúbeným predmetom bola matematika. Vo veku dvadsaťsedem rokov sa nechal pokrstiť v katolíckom kostole, aby sa stal krstným otcom kamarátovmu synovi. Neskôr sa jeho práca vyvíjala rôzne. Bol zamestnaný v spoločnosti, kde často chodil na služobnú cestu, do rôznych krajín, a tak musel veľa cestovať.
V rokoch 1971 až 1974 pracoval v Prahe, v rafinérii, a popritom si robil vodičský preukaz. V roku 1975 robil štyri roky v Srbsku – v mestách Smederevo a Obrenovac, tiež v rafinérke. V roku 1977 Nikola kúpil dom v Lonji – dedinke asi štyridsať kilometrov od Sisaku – s pomocou Márinho priateľa. Dom v Lonji si obľúbil ešte predtým, ako ho kúpil.
Miloval v Lonji tráviť čas, byť na čerstvom vzduchu a prechádzať sa po zelených poliach popri ceste. Jeho majetok v Lonji bol veľmi rozľahlý, pretože s kúpou domu si zobral aj niekoľko metrov štvorcových zeme. Mohol si vypestovať všetko, čo sa vtedy dalo dostať v obchodoch a o svoju záhradu sa veľmi rád staral. V týchto rokoch ale nemal veľa času na staranie sa o dom či záhradu.
Okrem toho pracoval aj v Nemecku, v meste Kolín nad Rýnom a jeden a pol roka bol zamestnaný v Taliansku znova pod tým istým podnikom – Monting Zahreb. V tomto podniku pracoval vyše tridsaťpäť rokov. Na Slovensko prišiel pracovať na dva roky do Ružomberka. Zamestnal sa v papierňach a tam vyrábal nové konštrukcie a montoval rozličné potrubia. V Ružomberku sa zoznámil aj s mojou babkou – Zuzanou Boďovou.
V tom čase Zuzana študovala v Banskej Bystrici a po ukončení štúdia pracovala ako vychovávateľka na internáte v Ružomberku. Zoznámili sa v neďalekej kaviarni pri internáte, kde Zuzana pracovala. V roku 1981 sa im po veľkolepej svadbe narodila ich prvá dcéra Silvia Barjaktarevičová a v roku 1982 ich druhá dcéra Marcela Barjaktarevičová (moja mama).
Nikola po skončení zámočníckej školy na Slovensku, začal pracovať v mlyne. Zamestnal sa ako opravár mlynárskych strojov a venoval sa aj zváračstvu.
V roku 1990 začal pracovať v Splite na lodi, kde spravoval vodné potrubia v útrobách lodi. Jeden zámožný Švéd dal vyrobiť tri obrovské lode pre svoje tri dcéry. Nikola zo Splitu po svojej ani nedokončenej práci z dôvodu začatia vojnového konfliktu medzi Srbskom a Chorvátskom odišiel. V roku 1991 sa začala vojna. Prvé roky pracoval v rafinérii, no od roku 1994 odišiel pracovať do Čiech. Výplata cez vojnu z chorvátskeho podniku bola veľmi slabá, stačila mu ledva na to, aby uživil sám seba. Neskôr pracoval dva roky v Záhrebe. Tam čapoval pivo pre miestnych ľudí. V Chorvátsku ostal ešte ďalšie dva roky, kvôli práci na novom moste v Záhrebe. Neustále sa miesta jeho práce menili, pretože jeho firma mu dávala vždy iné miesto s inými prácami.
Zuzana s deťmi žili v Martine, pričom Zuzana sa od rozvodu s Nikolom v roku 1992 starala o svoje dve dcéry úplne sama. Tento rozchod nebol kvôli finančným problémom, ale kvôli Nikolovým neustálym prácam v zahraničí. Nikola jej síce posielal nejakú čiastku svojej výplaty čo zarobil, ale Zuzana aj s deťmi žili v skromných podmienkach. Zuzana sa snažila, aby v ich domácnosti všetko fungovalo a jej dve dcéry jej s tým pomáhali. Nikolova ťažko fyzická robota mu zabezpečila predčasný dôchodok po tridsiatich piatich rokoch práce. Vrátil sa do Chorvátska natrvalo a stále žije v Lonji a stará sa o svoju záhradu.
Marcela Barjaktarevičová vo svojich šestnástich rokoch spoznala Miloslava Žilku (môjho otca). Zoznámili sa v podniku Elephant v Žiline, kde vtedy Miloslav Žilka pracoval. V roku 2003 sa Marcela vydala za Miloslava a ich prvá dcéra sa im narodila v roku 2007 – Sofia Žilková (moja sestra) a v roku 2010 som sa narodila ja– Paulína Žilková.
Myslím si, že keby sme chceli porovnávať súčasnú dobu s dobou, ktorú som opísala, tak by sme mohli nájsť aj tisíc rozdielov. Ale je dôležité sa pozrieť naspäť a vidieť, koľko hrdinských činov bolo v životoch našich predkov. Nie je to hrdinstvo ktoré je sprevádzané slávou a potleskom. Je to hrdinstvo v tom, že aká bola ťažká doba ani raz sa nevzdali a vždycky sa dívali dopredu. V tom, že pracovali deň ,čo deň len aby si mohli dovoliť lepší život pre svoje deti. V tom, že vytvorili domov aj tam kde sa zdalo, že nič nebolo.
Tento príbeh ma núti pozerať sa inak na to, čo dnes považujeme za problémy. V porovnaní s tým, čím si museli prechádzať oni, sa naše každodenné starosti zdajú byť maličkosťami. A keď sa naozaj pozrieme späť, možno si ani nevieme predstaviť, aký ťažký a nepredstaviteľný život musel kedysi byť.
A práve preto si ich príbehy zaslúžia zostať živé a napísané, lebo bez ich odvahy a vytrvalosti by tá naša cesta vôbec neexistovala.