Umenie. Jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti, vnímaný zmyslami a odrážajúci zručnosti a zámer umelca. Spôsob zachytávania spomienok či pocitov na papier pre potešenie či prosté zamyslenie sa. Tvoriť ho vie každý z nás, no len niektorí sú v tom skutočne dobrý. Napríklad tento výnimočný muž, ktorý svojej láske k umeniu vďačil za život.
Ľudovít Feld
Malý veľký muž, talentovaný grafik a jeden z najvýznamnejších umelcov Slovenska po druhej svetovej vojne. Muž, ktorý počas svojho života zažil množstvo nepredstaviteľných hrôz a vypočul si množstvo krutých slov od ľudí vo svojom okolí. Človek s veľkým srdcom, ktorému jeho talent a láska k umeniu zachránila život.
Ľudovít Feld alebo Lajos Báči, ako ho mnohí volali, sa narodil v marci 1904 v Košiciach do chudobnej mnohodetnej židovskej rodiny. Obaja jeho rodičia pochádzali z oblasti Potisia, teda niekdajšieho severovýchodného Uhorska, a do Košíc prišli za prácou. Život mu spestrovalo 8 súrodencov. Nakoľko bola jeho rodina nemajetná, svojmu synovi mohli poskytnúť len podporu vo forme štúdia na reálke.
Keď Ľudovít dovŕšil 8 rokov, príroda mu udelila ťažkú ranu. Prestal rásť. Diagnóza lekárov znela hypofyzárne trpaslíctvo. Ochorenie, pri ktorom hypofýza neprodukuje rastový hormón. To Ľudovíta odsúdilo na doživotné posmešky a krutosť iných ľudí. O to tvrdšie na sebe však pracoval.
Počas štúdia na reálnom gymnáziu sa mladý Ľudovít po prvýkrát stretol s umením a prejavil sa tu jeho talent. Jeho prvé kresliarske pokusy sa datujú do roku 1916, teda keď mal 12 rokov. Svoj talent ďalej rozvíjal a neskôr začal študovať na kresliarskej škole Eugena Króna, svojho času najvýznamnejšej na Slovensku. Tu svoju tvorbu prvýkrát aj vystavoval. Svoje kresliarske nadanie potom naďalej rozvíjal štúdiom grafiky na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, kde sa zdržal 8 rokov.[1]
Náhla zmena politickej atmosféry v Maďarsku však spôsobila, že sa mladý Ľudovít ako Žid a taktiež cudzinec stal v krajine nežiaducim a bol vyhostený. V roku 1933 sa vrátil späť do Košíc, kde sa stal členom Kazinczyho spoločnosti a hneď sa aj predstavil spoločnou výstavou s Imrichom Oravcom a Alžbetou Groszovou.[2]
Krátko po návrate domov Ľudovít konvertoval ku katolicizmu, čo mu však prinieslo množstvo trápenia. Ostatní Židia, dokonca aj vlastná rodina, ho preto začali odmietať. Medzi seba ho neprijali ani kresťania, pretože bol Židom. A tak mladý Ľudovít zostal sám. Chudoba ho neopúšťala, a tak si na živobytie zarábal tým, čo vedel najlepšie – kreslením. Svoj čas trávil zvečňovaním malebných košických ulíc, dvorov a rôznych zákutí mesta. V roku 1935 si už ako zrelý výtvarník založil súkromnú umeleckú školu, v ktorej osobne vyučoval budúce veľké mená umenia, úspešných výtvarníkov, ako napríklad Alexandra Eckedrta či Jozefa Haščáka.[3]
Pánovi Feldovi však do tohto zabehnutého života zasiahla Viedenská arbitráž a krátko po nej aj druhá svetová vojna. S ňou prišli aj deportácie Židov, pred ktorými ho nezachránilo ani prekonvertovanie na katolicizmus. Keď sa však v roku 1944 začalo s prípravami na deportácie a spisovaním zoznamov Židov, pre Ľudovíta svitla nádej. Spisovanie mala totiž na starosti jeho bývalá žiačka, ktorá meno svojho učiteľa zo zoznamu vynechala. No pán Feld sa, aj napriek nedostatku podpory, ktorú zo strany svojej rodiny zažil a možnosti záchrany, rozhodol zostať so svojimi. Zbalil si umelecké potreby a prihlásil sa dobrovoľne.
Židov odsúdených na deportáciu najskôr zhromaždili v košickej tehelni. Tu sa Ľudovítovi naskytla ďalšia príležitosť vyhnúť sa deportácii. Jeden z dozorcov ho poznal a ponúkol mu pomoc s útekom, ktorú pán Feld ale zdvorilo odmietol. Neskôr bol spolu s ostatnými transportovaný do Osvienčimu.
V Osvienčime mu zahynulo 19 príbuzných, okrem brata Ignáca a sestry Frídy, ktorým sa podarilo prežiť. Ľudovít s číslom A7740 svojím nízkym vzrastom zaujal Jozefa Mengeleho, nacistického anjela smrti, a to ho zachránilo pred smrťou. Bol zaradený do baraku medzi deti.
Čas v tábore si krátil kreslením. Nikto nevedel, odkiaľ bral papier, no keď sa Mengele, dozvedel, že je talentovaným umelcom, dal mu posielať papiere a ceruzky. Tak sa pán Feld stal Mengeleho osobným maliarom a kresličom. Musel portrétovať nielen samotného Mengeleho, ale aj nacistických dôstojníkov a osobité typy zajatcov. O doktorovi smrti je dobre známe, že obľuboval rôzne ľudské anomálie a hendikepy. Na úbohých ľuďoch aj deťoch páchal rôzne hrôzostrašné pokusy, ktoré preňho musel Ľudovít dokumentovať v kresbách a tým mu pomáhať prezentovať túto brutálnu činnosť ako očistu ľudstva. Kresby musel na konci každého dňa odovzdávať, netušiac čo sa s nimi stane. „Vždy večer mi kresby zobrali a už nikdy som sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. V deň oslobodenia mi ostali dve,” spomínal na čas v tábore pán Feld. „Istý čas som bol smutným kronikárom z Osvienčimu.“[4] Žiadne z týchto kresieb neboli neskôr objavené, no pán Feld ich pár na základe spomienok vytvoril znovu. Oslobodenie tábora sa blížilo, no Nemci vo svojich príšerných činoch pokračovali až do konca a pred svojím odchodom zabíjali čo najviac zajatcov. Takto malo skončiť aj 15 detí z baraku, no keď ich zavolali na nástup, duchaprítomný Ľudovít ich presvedčil, aby nešli a radšej sa skryli. Tým im zachránil životy. Desať dní a nocí spolu strávili skrývaním sa pod najspodnejšími pričňami v základoch baraku bez jedla a vody a vo veľkej zime. Všetci vydržali a dožili sa tak oslobodenia tábora.
Po vojne sa Ľudovít Feld aj napriek nepríjemným spomienkam vrátil do rodných Košíc a opäť sa začal venovať umeniu. V roku 1949 začal v rodnom meste pôsobiť vo výtvarnom spolku Svojina. Od roku 1951 ako člen Slovenského spolku výtvarných umelcov absolvoval množstvo výstav. Taktiež sa opäť začal venovať učeniu, viedol rôzne kurzy pre výtvarníkov a grafikov. Nevyučoval však na žiadnej škole, študenti chodili k nemu domov. Svoju umeleckú cestu u neho začínala väčšina povojnových košických výtvarníkov.
Umenie preňho malo obrovský význam. “Kreslenie znamená pre mňa nájsť svoju rovnováhu,” vyjadril svoje pocity. “Samozrejme, že iní ľudia majú inú príčinu k tomu, že kreslia a maľujú. Niektorí sú takí, že nie sú umelci, ale sa naučili kresliť. Ale čo znamená to všetko, keď cit v tých prácach sa nenájde. Lebo bez precítení, bez citu, niet umenia.”[5]Počas nasledujúcich rokov pán Feld vytvoril stovky akvarelov, kresieb, perokresieb, grafík, litografií Košíc, ale aj rôznych portrétov a krajiniek. Svoje obrazy vytváral s precíznosťou skúseného umelca a veľmi nerád sa ich vzdával.
Obyvatelia Košíc si na malého muža s ceruzkou a skicárom, sediaceho na lavičkách či múrikoch, pomaly zvykli. Pán Feld svoje dni trávil prechádzkami najmä po Starom meste a verne zachytával krásu historických budov do svojho skicára. Svojimi detailnými kresbami zdokumentoval každodennú rutinu a podobu neustále sa meniacich Košíc. Podľa jeho detailných obrazov košických ulíc by sa dnes dali vybudovať ich dokonalé kópie. Jedinú komplikáciu pri jeho práci predstavovali neľútostné deti, ktoré po ňom hádzali kamene a vysmievali sa mu pre jeho nízky vzrast a tenký detský hlások. Pán Feld preto začal vo vreckách nosiť cukríky, ktoré deťom rozdával v snahe spriateliť sa s nimi a ukázať im, že sa ho nemusia báť a ani byť k nemu zlé. To sa mu aj podarilo a čoskoro sa stal obľúbeným aj medzi nimi.
Pán Feld za svoj život prešiel viacerými náboženstvami, no nakoniec sa opäť vrátil k judaizmu. „Môj kamarát, našiel som sám seba, toto som ja a toto je moja viera,”[6] povedal, Andreasovi Porackému, priateľovi, ktorý sa oňho staral. Posledných tridsať rokov svojho života Ľudovít Feld poctivo dodržiaval všetky tradície, každý sabat večer si zapaľoval sviečky a chodieval sa modliť do synagógy v hebrejčine. Aj keď ho zdravie začalo zrádzať, dával si zapálené sviečky nosiť ku posteli, aby sa mohol modliť.
Na živobytie si pán Feld zarábal vyučovaním detí a kreslením na objednávku. Svoje diela väčšinou predával hlboko pod cenu alebo ich jednoducho daroval. S postupujúcim vekom v jeho byte bolo čoraz menej kresieb. Výnimkou bolo pár grafík z košickej tehelne, visiacich na stenách, no ani tie neboli originálmi, ale xeroxovými kópiami. Takmer všetky svoje práce porozdával svojim blízkym priateľom a mnohé taktiež poputovali do súkromných zbierok zberateľov.
Posledné roky svojho života strávil v osamelosti. Jediná rodina, ktorá mu zostala, žila v Anglicku a Izraeli a židovská komunita v Košiciach mu nepomohla. Väčšinu času pán Feld trávil vo svojom maličkom byte v občasnej spoločnosti pár priateľov. Kvôli vysokému veku trpel bolesťami kĺbov, ktoré mu zabraňovali v chôdzi, preto musel ukončiť svoje umelecké prechádzky mestom. Ani doma už nekreslil, v jeho byte už nebolo vidieť žiadne rozpracované práce. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa však dočkal ešte jednej významnej návštevy. Prišli ho pozrieť jeho dvaja dávni priatelia z tábora, dve z detí, ktorým zachránil život – Kalman Baron a Peter Grumfeld. Feld sa ich návšteve veľmi potešil. „Teraz už môžem zomrieť,”[7] povedal po dojímavom stretnutí.
V máji 1991 bol hospitalizovaný vo vojenskej nemocnici v Košiciach, kde prežil posledné dni svojho života. Svet navždy opustil 18. mája 1991 vo veku 87 rokov. Mal židovský pohreb, presne ako si ešte pred smrťou vyžiadal, a pochovali ho na židovskom cintoríne v Košiciach. Ľuďom ho dnes pripomína park s pamätníkom a taktiež bronzová socha na vysokom piedestáli, vytvorená Feldovým dobrým priateľom, sochárom Jurajom Bartuszom, ktorá dnes stojí v areáli synagógy na Puškinovej ulici v Košiciach.[8] Ľudovít Feld si vo svojom živote prešiel mnohým, ale aj mnohé po sebe zanechal. Zdrojom tejto práce bol najmä dokumentárny film Maliar doktora smrti, ktorý je akousi spomienkou na tohto výnimočného človeka. Jeho láska k umeniu mu zachránila život a venoval jej takmer všetok svoj čas na tomto svete. Bolo mi cťou písať o tomto úžasnom človeku, ktorý je inšpiráciou pre mnohých začínajúcich umelcov, ale aj jednoduchých ľudí. Človeku, ktorý mojej, a aj množstvu generácii po mne, zanechal dedičstvo v podobe svojich nenahraditeľných kresieb, momentov zamrznutých v čase a zachytených na papieri. A tie tu po ňom, dúfajme, zostanú naveky a budú nám pripomínať tohto výnimočného muža, ktorý bol síce malý telesne, ale veľký duchom.
[1] https://www.kosice-estranky.sk/ludovit-feld-odhalenie-pamatnika/ (cit.2022-09-15).
[2] https://www.kosice-estranky.sk/ludovit-feld-odhalenie-pamatnika/ (cit. 2022-09-15).
[3] https://www.kosiceonline.sk/slavni-kosicki-rodaci-maly-velky-muz-lajos-baci-ludovit-feld (cit. 2022-09-25).
[4] https://www.kosiceonline.sk/slavni-kosicki-rodaci-maly-velky-muz-lajos-baci-ludovit-feld (cit. 2022-09-25).
[5] Maliar doktora smrti.
[6] SARID, Y. Pepiczek: He didn’t know his name.
[7] https://www.kosiceonline.sk/slavni-kosicki-rodaci-maly-velky-muz-lajos-baci-ludovit-feld (cit. 2022-09-25).
[8] https://www.kosice-estranky.sk/odhalenie-sochy-ludovita-felda/ ( cit. 2022-09-20).