Rovnako ako aj vo väčšine dnešných štátov, aj na Slovensku žilo a aj stále žije množstvo ľudí rôznych národností. O väčšine z nich nevieme veľa, no mnohí z nich sa zapísali do našej histórie. Rovnako aj v Žiline žilo mnoho významných osobností, najmä židovskej, českej nemeckej či maďarskej národnosti. Boli to hudobníci, športovci, bankári, vedci a iní. K nim patrí aj Pavel Feldmann o ktorom som sa rozhodol napísať túto prácu. Nejde o žiadneho vrcholového športovca, akým bol napríklad Ladislav Hecht, ani o umelca, akou bola Magdaléna Robinsonová. Mohol som písať túto prácu práve o nich, avšak, spomedzi všetkých príbehov, ktoré sú mi známe a týkajú sa tejto témy, na mňa ten jeho okamžite zapôsobil práve preto, že ide o človeka, ktorý aj za svoj krátky život stihol zachrániť veľa iných a jeho úsilie pomáhať druhým sa mu nakoniec aj stalo osudným. Je jedným z mála, o kom vieme, že sa mu darilo pašovať jedlo a poštu do koncentračného strediska v Žiline. Ide o človeka mimoriadne odvážneho a neviem, čo by som dal za to, aby som mal toľko odvahy aj ja. Pokúsil som sa pozbierať všetky dostupné informácie a predstaviť ho takého, aký bol.
Pavel Feldmann sa narodil do rodiny zubného lekára MUDr. Ľudovíta Feldmanna, Ten patril v Žiline za prvej ČSR k úspešným príslušníkom stredného stavu. V medzivojnovom období, v ktorom sa Pavel narodil, sa všetko zdalo plné radosti a nádeje na spokojný život. Veď predsa vtedajšia Československá republika bola len v plienkach.[1]
Otec Ľudovít bol pôvodom z Trenčína a v Žiline sa usadil po absolvovaní Lekárskej fakulty v Brne roku 1922. Za manželku si vzal Alžbetu, rodenú Wittmannovú, ktorej otec vlastnil svojho času v Žiline hostinec Felix bar. V roku 1924 sa manželom narodil syn Pavel a o dva roky neskôr dcéra Margita.[2]
Pavel žil so svojou rodinou na vtedajšej Hurbanovej ulici číslo 22, kde mal jeho otec aj ordináciu. Jeho otec tvrdo pracoval, ale ráno pred ordinačnými hodinami si zahral tenis a po práci chodil napr. na ryby, jazdil na koni a so svojou malou aerovkou na výlety. Na rovnakej ulici ako Feldmannovci býval v tých časoch aj neskorší žilinský starosta vo vojnových rokoch JUDr. Vojtech Tvrdý, zubárov priateľ.
Pre daľší život rodiny bolo toto priateľstvo veľmi dôležité. Je tu Kostol sv. Barbory a kláštor františkánov, rožná Bacherova vila v ktorej bola Slovenská banka a na prelome rokov 1918 a 1919 a sídlil tu minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár, ďalej sa tu nachádza Rosenfeldov palác, pobočka Národnej banky, gymnázium, reálka, ktorú Pavel 3 roky navštevoval, hotel Tatra, Katolícky dom, nová synagóga.
Otec Ľudovít bol pôvodom z Trenčína a v Žiline sa usadil po absolvovaní lekárskej fakulty v Brne roku 1922. Za manželku si vzal Alžbetu, rodenú Wittmannovú, ktorej otec vlastnil svojho času v Žiline hostinec Felix bar. V roku 1924 sa manželom narodil syn Pavel a o dva roky neskôr dcéra Margita.[3]
Malý Pavel sa vyznačoval veľmi dobrou orientáciou – keď si jeho mama pri lyžovačke vytkla nohu, dokázal sa sám prejsť asi tri hodiny cesty a privolať pomoc. Prejavoval veľkú lásku športu, okrem iného sa venoval turistike, plávaniu a skokom do vody. Takmer vždy bol obklopený priateľmi a keď trochu vyrástol, chodil s nimi pod stan na túry. Okrem toho miloval knihy a s obľubou hrával divadlo. Na výlety si bral diela svojich obľúbených filozofov, najmä Immanuela Kanta. [4]
V Na reálke, na ktorú nastúpil v roku 1935, to však žiadna sláva nebola. Pavel sa spočiatku snažil, o čom svedčí jeho vysvedčenie z roku 1936. Zo všetkých predmetov bol len dostatočný, jedinou výnimkou bol ‚tělocvik‘ a ‚přírodopis‘, tam bol ohodnotený na známku ‚dobrý‘. V tretej triede reálky bol dokonca na polroku nedostatočný z matematiky. Koncom 30. rokov však Pavla ako žida vylúčili z reálky, stačil v nej tak dokončiť len štyri ročníky. Na rozdiel od väčšiny spolužiakov, ktorí boli ako židia rovnako postihnutí, on za školou nesmútil. Treba však podotknúť, že mal veľmi dobrú dochádzku a nemal ani žiadne poznámky a zo správania bol ‚celkom uspokojivý‘. [5]
Počas štúdií na reálke sa zapojil do činnosti vtedy najsilnejšieho židovského mládežníckeho hnutia v meste, ktorým bolo Hašomer Hacair. V Žiline vydávalo aj trojjazyčný mesačník Hamaabar Labogrim. „Somerovia“, členovia Hašomer Hacairu, chodili v modrých košeliach a svojím vystupovaním a postojmi sa snažili ukázať, že nesúhlasia s ustáleným spôsobom života svojich rodičov. Pavel sa pre život v Palestíne skutočne nadchol a chcel sa tam vysťahovať. Na neho neplatil dobový vtip, že sionista je žid, ktorý prehovára druhého žida, aby dal peniaze vycestovanie tretieho žida do Palestíny. Pavel sa však pre takéto životné ciele dostal do mnohých hádok s otcom, ktorý chcel, aby s jeho syna bol tiež niekto uznávaný. Chcel pre svojho syna istotu, že bude mať kde bývať a že bude môcť zaobstarať svoju budúcu rodinu. Je možné, že sa Pavel neučil práve z trucu, aby nemusel ísť na ďalšie štúdia na univerzitu.[6]
Pavelova túžba pripraviť sa dobre na Palestínu sa po vyhodení z reálky nakoniec predsa len môže naplniť. V jeho evidenčnom liste vyhotovenom pravdepodobne roku 1942 čítame, že absolvoval jeden ročník ‚,odbornej pokračovacej školy pre živnosti drevorobné‘‘ a má už aj tesársku prax. [7]
Protižidovské opatrenia sa však nesústredili len na školstvo a vzdelávanie. V septembri 1940 bolo všetkým židovským lekárom v meste, medzi nimi aj L. Feldmannovi, zakázané vykonávať lekársku prax. V auguste 1941 bol Ľudovít poslaný do pracovného strediska v Jalnej. Avšak, do tejto pre rodinu priam katastrofickej situácie sa zapojil vtedajší žilinský starosta Dr. Vojtech Tvrdý, ktorý sa postaral o výnimku a Ľudovít spolu s rodinou mohol odísť roku 1942 do vtedajšieho Nemeckého Grobu (dnes Veľký Grob), kde sa venoval nielen svojej špecializácii, ale pôsobil aj ako praktický lekár. Z Nemeckého Grobu ho premiestnili do Budmeríc a keď Nemci na jeseň roku 1944 obsadili Slovensko, skrýval sa za pomoci miestneho evanjelického farára Pavla Terianskeho a jeho manželky. Ani v úkryte však tento statočný lekár neprestával liečiť. [8]
Keď bol zatkutý, Teriansky zorganizoval petíciu na lekárovo prepustenie, ktorá bola napriek všetkým vtedajším okolnostiam úspešná. Ľudoví Feldmann spolu so svojou manželkou a dcérou prežil Holokaust a po vojne pracoval v Budmericiach. Roku 2006 prevzala dcéra manželov Terianskych za svojich rodičov ocenenie Spravodliví medzi národmi. To sa udeľuje osobám nežidovského pôvodu, ktoré prispeli k záchrane židov počas holokaustu. Pavel však odmietol odísť s rodinou do relatívneho bezpečia do Nemeckého Grobu. Zostal tak v Žiline pri svojom obľúbenom tesárstve. V tesárstve bol považovaný za veľmi zručného a pre mesto bol prínosom. Pracoval pre súkromného podnikateľa, ale vyžiadalo si ho aj mesto. [9]
V roku 1942 Dr. Vojtech Tvrdý napísal list ministerstvu hospodárstva, v ktorom sa snaží Tvrdý poukázať na to, že Žilina potrebuje schopných a zručných tesárov. Práve takým bol aj Pavel Feldmann. Aj samotný tvrdý v liste uvádza že je Pavel ‚‚pre mesto nepostradateľný, nakoľko je nedostatok kvalifikovaných stavebných robotníkov‘‘. Tvrdý žiada, aby ministerstvo uznalo Feldmannovu hospodársku dôležitosť, pridelilo ho mestu a vydalo mu príslušnú legitimáciu. Tvrdý ďalej uvádza, že ‚‚sa (Pavel) nemá koncentrovať, nemá podliehať pracovnej povinnosti a ani sústredeniu v pracovnom a inom tábore‘‘. Ešte predtým adresoval starosta svoju žiadosť aj ministerstvu vnútra. Tesárstvo však nebolo hlavným dôvodom, prečo chcel Pavel zostať v Žiline. [10]
V meste ho držala predovšetkým jeho činnosť vo vtedy ilegálnej bunke Hasomer Hacair, v ktorej dokonca prevzal roku 1942 vedenie. Členovia pomáhali Židom uväzneným v žilinskom koncentračnom stredisku, tajne im nosili jedlo a oblečenie, sprostredkovávali poštu. Feldmann sa spolu s ďalšími kamarátmi podieľal aj na zhotovovaní falošných dokumentov, ktoré nejednému židovi zo Žiliny a okolia zachránili Život. Jeho skupina disponovala aj napojením na tajnú organizáciu hnutia v židovskom tábore v Seredi. Ďalšou oblasťou ilegálnej činnosti bola snaha získať zbrane. Pavel našiel dôstojníka, ktorý bol za peniaze ochotný dodať pištole. Tento kontakt trval odhadom dva mesiace a podarilo sa získať však len jednu pištoľ, ktorú prepašovali do seredského tábora. Avšak neskôr došlo k tomu, že sa dôstojník pred kamarátmi pochválil, že disponuje veľkým množstvom peňazí. Keď sa ho kamaráti opýtali odkiaľ ich má, zdôveril sa im a zatkli ho. V ten istý deň došlo aj k zatknutiu Pavla Feldmanna. Do Serede neskôr dorazila šifrovaná informácia: ‚‚Pavel ochorel, bol priatý na liečenie.‘‘ Všetci zainteresovaní okamžite vedeli o čo ide, ich druha uväznili. Pavla odviezli do Bratislavy, kde ho podrobili tvrdému výsluchu. [11]
Vypovedal tak, ako sa predtým dohodol so svojimi kamarátmi. Pištoľ odovzdal členovi hnutia, ktorý je už v Maďarsku. Proti tomu slovenská polícia zakročiť nemohla. Otcovi sa podarilo dostať syna z väzenia. Či aj v tomto prípade pomohol Dr. Vojtech Tvrdý, nie je známe. Úplne na slobodu však Feldmann nesmel, umiestnili ho do tábora v Seredi. V ňom pomáhal najmä starším ľudom a pracoval ako tesár. [12]
Ďalšie informácie o mladom Žilinčanovi sú veľmi skúpe. Po vypuknutí SNP z tábora ušiel a zúčastnil sa bojov pri Strečne. O jeho smrti sú dve verzie. Podľa prvej bol pri nemeckom útoku zranený. Odviezli ho do žilinskej nemocnice, kde mu museli amputovať ruku. Keď Nemci zistili, že ide o žida, dopravili ho na neznáme miesto a zastrelili. Druhá verzia tvrdí, že Pavel zomrel priamo v boji. Na jednom z hrobov na cintoríne v Slávičom údoli v Bratislave je tabula s nápisom Pavel Feldmann 2.1I.1924 – 1944 „Padol v SNP“.[13] Pavel Feldmann vo svojom krátkom živote toho dokázal veľa a jeho celý životný príbeh verejnosti odkryl Peter Frankl vo svojej druhej publikácií zameranej na život židov v Žiline ktorá nesie názov Židia v Žiline – osobnosti a stal sa hlavným zdrojom pre túto prácu, v ktorej som sa zameral hlavne na jeho život. Všetky tieto informácie boli dopĺňané prvým dielom o Židoch v Žiline od Petra Frankla, ďalej niekooľkými dokumentami ku ktorím som sa dostal vďaka Štánemu archívu v Žiline. Ja osobne pokladám mladého Pavla Feldmanna za osobnosť, ktorá by medzi hrdinami druhej svetovej vojny nemala ostať opomenutá, v tieni všetkých ostatných. Počas toho, ako zhotovoval falošné dokumenty pre židov v Žiline, si možno ani nebol vedomý toho, koľko ľudských životov sa mu podarila zachrániť. Možno sa z niektorých z nich stali vedci, doktori, učitelia alebo aj umelci, ktorí možno pomáhali práve aj mojim príbuzním. Životný príbeh Pavla Feldmanna je skutočne inšpiratívny a je dôkazom toho, že každý má možnosť bojovať za to, v čo verí. Človek musí byť silný a veriť v dobrý a šťastný koniec, ktorého sa však, žiaľ napokon Pavel nedožil.
[1] Štátny archív v Žiline, Hlavný katalóg Československej štátnej reálky 1935-1936.
[2] FRANKL,P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 31-33.
[3] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 31-33
[4] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 33
[5] Výročné vysvedčenie Pavel Feldmann 1939 + Výročné vysvedčenie č. 35 Pavel Feldmann 1936
[6] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 34
[7] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 33-34
[8] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 33-34
[9] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 34
[10] List mestskej rady a Dr. Tvrdého č.138 Pavel Feldmann
[11] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 30
[12] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 30
[13] Peter Frankl: Kniha Židia v Žiline – osobnosti str. 30