Karolína Slebodníková – Moje dojmy a spomienky na Auschwitz – Birkenau

Karolína Slebodníková – Moje dojmy a spomienky na Auschwitz – Birkenau

Odkiaľ som – spoznajme sa navzájom
Dejiny ožívajú v príbehoch …
moje dojmy a spomienky na Auschwitz – Birkenau

Volám sa Karolína, mám šestnásť rokov a som prváčkou na SOŠ hotelovej vo Vysokých Tatrách. 8. apríla 2024 som spolu s mojou triedou I. HA mala možnosť navštíviť  Múzeum holokaustu Auschwitz-Birkenau v poľskom meste Osvienčim. Rada by som sa s vami podelila o moje dojmy.

Ja som sa na týchto miestach ocitla prvýkrát a bolo pre mňa strašné vidieť utrpenie ľudí, ktorí tam boli. Je mi veľmi ľúto, že sa niečo také dialo vo svete. Neviem si predstaviť byť na mieste tých ľudí, ktorí to museli zažiť. Ten deň bol pre mňa veľmi zvláštny a naozaj strašný. Ale som rada, že som to mohla vidieť a určite by tam mal každý z nás aspoň raz v živote ísť a vidieť to.

Z niektorých vecí, ktoré som tam videla, mi bolo naozaj zle fyzicky, ale aj psychicky. Videla som vlasy ľudí, ich oblečenie, postele, kde ich spalo až niekoľko na jednej prični a hlavne to krematórium. Tieto pocity sú neopísateľné. A tak isto vidieť tie obrazy, keď ľudia trpeli a vidieť ich chudé telá a oči, z ktorých bolo cítiť utrpenie. Celé to bolo naozaj smutné a strašné. Verím, že sa už nič také vo svete nebude nikdy opakovať.

Vlastne len nedávno som sa dozvedela, že v koncentračnom tábore Auschwitz bola aj moja prastará mama, pretože bola židovka. Našťastie prežila a po vojne porodila moju úžasnú babku, ktorá dodnes spomína ťažký život svojej mamky so slzami v očiach. Doma sme sa však o tom zhovárali, nech to radšej nikomu nehovorím, pretože nikto nemá rád Židov. Ale s mojím pánom učiteľom, ktorý nám o tom veľa rozprával na hodinách dejepisu, som to chcela zdieľať.  Verím, že nás pán učiteľ ešte na podobný výlet zoberie a už teraz sa teším.    

Meno mojej prastarej mamy sme našli na zozname prvého transportu, ktorý odišiel 25. marca 1942 z Popradu. Bola evidovaná pod číslom 840. Volala sa Kornélia Mandlová. V máji tohto roku by oslávila svoje sté narodeniny. Na pamiatku som si pre ňu pripravila kamienok, na ktorý som napísala jej meno.

S pánom učiteľom sme v Poprade navštívili deväťdesiatštyri ročnú tetu Dudku, ktorá prežila hrôzy holokaustu a prerozprávala mi svoj príbeh. Po návšteve sme išli s pánom učiteľom na železničnú stanicu k pamätnej tabuli, pod ktorú som položila kamienok so spomienkou na moju prastarú mamu.

V máji sme na hodinách dejepisu pracovali s dvoma textami, ktoré sme vzájomne porovnávali. Jeden bol kópiou historického dokumentu, ktorý vyhotovilo ministerstvo vnútra 24. marca 1942 a jeho predmetom bola doprava Židov z koncentračného strediska na nakladaciu stanicu. Prísne dôverný a tajný dokument obsahoval podrobné smernice a bol adresovaný veliteľom koncentračných stredísk Židov.

Druhý prameň bol úryvok z knihy, ktorej autorkou je Heather Dune Macadam. V roku 1992 vydala knihu Renin sľub a napísala aj knihu 999 neobyčajných žien z prvého oficiálneho transportu do Auschwitz. Rada by som si ju prečítala.

Autorka čerpala informácie od ľudí, ktorí prežili koncentračné tábory. Nie je priamym svedkom udalostí, ale vie sa vžiť do ich kože. Bližšie opísala príbeh dvoch odvážnych sestier, ktoré boli v Auschwitze. V knihe nám chcela ukázať, že ľudskosť a nádej môžu prekonať aj neopísateľnú brutalitu. A chce nám povedať viac o utrpení mladých dievčat. Zdôrazňuje fakty, ktoré sa udiali. Napríklad bolo faktom, že tisícku žien naložili do dobytčích vagónov a odviezli ich do Auschwitzu. Píše objektívne, pretože si vypočula príbehy niektorých žien, ktoré to naozaj zažili a vypočula si každú jednu z nich. Niektoré skutočnosti som počula, ale taktiež som sa dozvedela aj nové a veľmi zaujímavé veci.

Ukážka z knihy sa mi čítala ľahšie, lebo bola písaná vo forme rozprávania a viac som z textu pochopila aj myšlienku tohto príbehu, ktorý sa mi veľmi páčil. V historickom dokumente boli spomenuté príkazy a v druhom texte išlo skôr o životy žien počas transportu a v koncentračnom tábore. Bol napísaný umeleckým štýlom. Preto sa vieme do deja vžiť, lebo autorka použila priamu reč.

Práca s týmito textami mi dala nové poznatky a znalosti, ktoré ma veľmi zaujali a určite si to zapamätám do konca života. Sama teraz čítam veľmi zaujímavú knihu od nášho úžasného pána učiteľa s názvom Tetovač z Auschwitzu. Aj z tejto knihy sa dozvedám mnohé nové fakty. Pri jej čítaní mi nie je vždy najľahšie, ale zároveň si myslím, že je potrebné o tejto strašnej minulosti vedieť a rozprávať sa o nej. Len tak sa vzájomne spoznáme, dozvieme sa odkiaľ sme a budeme sa mať navzájom v úcte. Také hrozné veci tí ľudia prežili a vedeli si pomáhať. Dnes sa máme tak dobre a správame sa hrozne …

8. 4. 2024 moja prvá návšteva múzea holokaustu Auschwitz – Birkenau

deportačný zoznam prvého transportu mladých dievčat, na ktorom bola aj moja prastará mama so svojou sestrou

22. 5. 2024 na návšteve u Dudky v Poprade

22. 5. 2024 spomienka na popradskej železničnej stanici na moju prastarú mamu Kornéliu