Damian Lamoš – Životný príbeh Martina Spitzera

Doc. Ing. Martin Spitzer bol významnou osobnosťou, spojenou s mestom Žilina. Bol židovského pôvodu a počas útlaku židovskej menšiny v období Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny sa mu podarilo zachrániť si život útekom.

Narodil sa v roku 1919 v 30 kilometrov vzdialenej Domaniži neďaleko Považskej Bystrice. Päť rokov nato sa ale rodina presťahovala do Žiliny. Tu začal Martin navštevovať židovskú ľudovú školu. 4 roky na to sa rodina znovu sťahovala a naspäť sa vrátila roku 1933. Martin začal navštevovať  Štátnu reálku Jána Palárika v Žiline. Nebolo to ľahké obdobie. Martin musel dohnať zaostávanie vo vzdelaní, čo sa odzrkadlilo aj na jeho študijných výsledkoch.[1] Martin v tom čase zakotvil v židovskej ľavicovej mládežníckej organizácii Hašomer Hacair. Tu sa viedli rôzne debaty o sionizme a iných veciach, spoločenské aktivity, výlety a táborenie, ktoré ho dosť ovplyvnili v jeho budúcnosti.[2]  Jeho otec, Dezider Spitzer, v tom čase pracoval ako úradník, mama Ružena Spitzerová bola ženou v domácnosti.[3]

Po maturite sa stal kováčom. Jeho mama chcela, aby šiel študovať medicínu, ale on to pokladal za buržoázne povolanie. Nakoniec spravili kompromis: Martin išiel študovať zememeračstvo na ČVUT do Prahy. Tam v tom čase žil jeho nevlastný brat Fridrich, ktorý študoval právo. Vďaka nemu sa Martin zoznámil s ľavicovými intelektuálmi.

Martina štúdium veľmi nebavilo, venoval sa mu len do tej miery, aby si udržal štipendium. Okrem toho si ale privyrábal súkromnými hodinami doučovania matematiky. Dňa 15. marca 1939 vpochodovala nemecká armáda do Prahy. Vznikol Protektorát Čechy a Morava a Martin sa stal v Prahe cudzincom. V pase mu prečiarkli Československú republiku a namiesto toho mu tam napísali Slovenský štát. V júni 1939 mu končil ďalší školský rok, a na úradovni Gestapa musel požiadať o vycestovacie povolenie, aby sa mohol cez prázdniny dostať domov. Aj ho dostal, lenže na spiatočnú cestu Martin potreboval súhlas nemeckých úradov, sídliacich na Slovensku. Avšak v Prahe poznal kamaráta Mareka Frauwirtha. Ten prišiel na trik: nasadnú do autobusu, ktorý vozí na víkend robotníkov z Považskej Bystrice do Brna. Jeho pasažierov prezerajú len málokedy, takže sa dostanú  do Čiech. Podarilo sa im to. Marek v tom čase pracoval v Prahe na slovenskom veľvyslanectve. Spolu s kamarátom zaobstarávali pasy pre ľudí, čo sa chceli dostať preč z Protektorátu. Martin, keďže bol žid, sa vtedy musel vysťahovať zo svojho internátu. Mal  šťastie, lebo po nepokojoch počas pohrebu Jána Opletala 16. novembra 1939 Nemci internát obsadili a študentov odvliekli do koncentračného táboraa zatvorili české vysoké školy. Marek skončil tragicky, lebo patril medzi deviatich predstaviteľov, ktorých nacisti popravili o dva dni neskôr.

 Začiatkom roku 1940 Martin opúšťa Prahu a vracia sa do Žiliny. Zamestnal sa tam ako zememeračský asistent, keďže na Slovensku študovať nesmel. Často z toho dôvodu chodil na úrady, kde získal kontakty a vedel, kde sa nachádzajú dôležité pečiatky. Ako ,,hospodársky dôležitý žid“ získal výnimku. Mladí židia, v tom čase vylúčení zo škôl, sa tajne schádzali po domácnostiach, kde robili prednášky. Zvykli chodievať aj na výlety. Avšak najviac sa zaoberali myšlienkami, čo bude ďalej. Situácia nebola dobrá, diskriminácia sa zostrovala. K tomu všetkému ešte prišla väčšia hrôza: transporty. Všetci si veľmi dobre uvedomovali, že sa treba brániť. Martin si požičal z jedného úradu pečiatky a jeho kamarát z nich spravil kópie. Podarilo sa im získať aj prázdne formuláre rodných listov, potrebné podpisy sa sfalšovali, a tak vznikli dokumenty pre tých, ktorí chceli zmiznúť. Martin si vo svojom dokumente zmenil priezvisko zo Spitzer na Struhár. Situácia sa začala čoraz viac vyhrocovať a Martin spolu s kamarátmi začali plánovať útek zo Slovenska. Jeho mladší brat Jozef vtedy pracoval na píle v Tvrdošíne, odkiaľ vyvážali dosky do Švajčiarska. Keď sú dosky správne uložené, dajú sa použiť ako úkryt. Pre Martina sa stala situácia o to horšia, lebo jeden z jeho dokladov, ktorý vystavil, bol odhalený ako falošný, takže každú chvíľu si poňho mohli prísť policajti. Bolo treba niečo urobiť.[4]

V máji 1942 sa začal veľký útek. S bratovou pomocou sa Martin dostal do vagóna, so sebou si zobral vodu, jedlo, nejaké nástroje a vyšívanú deku. Začala sa fyzicky aj psychicky náročná cesta. Po ôsmich dňoch dostal šťastlivo do Švajčiarska. Po vylezení z vagóna v dôsledku zoslabnutia ani nevládal stáť na nohách. Avšak po slušnom prijatí ho dali do väzenia, kde ho často vypočúvali. Informácie o jeho úteku prenikli do novín aj tlače a noviny Gardista 25. augusta 1942 s podtitulkom Zločinecká židovská vynaliezavosť nepozná hraníc uverejnili správu, kde sa písalo, že žid Spitzer unikol zo Žiliny jedinečným spôsobom, s cieľom zachrániť sa pred vyvezením zo Slovenska. Dal si zhotoviť veľkú klietku, v ktorej cestoval s jedným židom a dvomi židovkami. Zahalenú klietku dal odviezť na železničnú stanicu, kde ju podali a poslali v zaplombovanom vagóne do Švajčiarska. Martina z väzby previezli do internačného tábora. Stade ho dostal Jaromír Kopecký, ktorého v novembri 1942 čs. exilová vláda menovala svojím stálym delegátom pri Spoločnosti národov v Ženeve.[5] Martin podpísal vstup do armády. Avšak jeho dobrodružstvo sa ešte nekončilo. Zo Švajčiarska ho previezli na územie vichystického Francúzska. Cez Pyreneje sa dostal do Španielska. Tam ho tiež poslali do väzenia a následne do koncentračného tábora. Dostal sa však na slobodu a jeho ďalšia cesta smerovala do Portugalska. Odtiaľ sa loďou preplavil až do Gibraltáru, kde dostal od Britov vojenskú výstroj. Nasledovala ďalšia cesta na západné pobrežie Škótska, odtiaľ vlakom do Londýna. To už bolo v júni roku 1943. Vypočúvali ho britské orgány a Martin vypovedal o sebe a o okolnostiach svojho úteku, čo zaujímalo ľudí aj na ministerstvách čs. exilovej vlády. Nasledoval vojenský výcvik a pridelili ho k protitankovému delostrelectvu v Čs. obrnenej brigáde, kde trpel aj antisemitizmom.[6]

            Martinovým osudovým miestom sa stali boje pri francúzskom Dunquerque na jeseň roku 1944. Bol tu ťažko zranený do oboch nôh, pričom ľavú mu nad kolenom museli amputovať. Následne ho lietadlom previezli do Británie. 25-ročnému mladíkovi sa zrútil svet. Potom ale uvidel vojakov oveľa horšie postihnutých než on, a uvedomil si, že vlastne je na tom vcelku dobre. Dokonca sa stal členom Spolku čs. inžinierov a technikov s vtedajším sídlom v Londýne.

Po skončení vojny prišiel do Žiliny, ale rodičia v meste neboli, zahynuli v Osvienčime. V ich dome býval niekto iný a neznáma žena mu povedala, že tu nemá čo hľadať. Vybral sa teda do Prahy, kde dokončil štúdium zememeračstva, a potom presídlil do Bratislavy. Tam pracoval vo Zväze rasovo prenasledovaných a neskôr v Čs. obci legionárskej. V roku 1947 dostal štipendium na štúdium v USA, odkiaľ sa na prekvapenie dostal nasledujúci rok zase späť domov. Nasledoval pobyt v Izraeli a potom následne znovu návrat do Československa, ale nie nadlho. Od roku 1950 žil v Izraeli a o 4 roky nato sa presťahoval do Austrálie, kde dožil zvyšok svojho života. Tam pôsobil na Juhoaustrálskom ústave technológie (neskôr Univerzita Južnej Austrálie) v Adelaide, kde prednášal študentom a publikoval.[7]

            Martin Spitzer je nositeľom viacerých vojenských vyznamenaní. Síce mal na Žilinu veľa trpkých spomienok, ale aj napriek tomu nazval slovenskú verziu svojej knihy názvom Kde ostalo srdce, v ktorej o žilinskom korze napísal: „Tá strana Masaryčky, na ktorej bol a je hotel Astória, bola spoločenským strediskom mládeže vo veku 16 až 20 rokov. Prechádzali sme sa v pároch – zamilovaní alebo priatelia – z jedného konca ulice na druhý a vždy si mali čo povedať. Bývalo však aj tak veselo, že namiesto hovoru sa Masaryčka ozývala smiechom.“

Martin Spitzer bol spoločenský človek, mal rád ľudí.  Preto ich pozýval do svojho domu a zvykol im variť samé dobroty. Najviac recepty, ktoré sa naučil od svojej mamy. Zranenie ho síce zmenilo, ale nezatrpkol. Napriek tomu, čo zažil, nikdy neprestal veriť v dobro človeka. Zranenie, ktoré utrpel a strata nohy ho donútili vzdať sa športu, hoci v mladosti bol výborným lyžiarom. O to viac sa potom venoval duševnej činnosti. Na univerzite nebol len učiteľom, ale aj radcom a oporou pre svojich študentov. Hovoril niekoľkými jazykmi a udržoval čulý písomný styk s početnými priateľmi. Po svojich skúsenostiach a túlaní sa po svete si mimoriadne vážil to, že má domov. Rodina bola preňho všetkým.

V roku 1989 vydal Spitzer knihu Spomienok Storm over Tatra, ktorá po prepracovaní vyšla v slovenčine pod už vyššie spomenutým názvom Kde ostalo srdce. Natočili o ňom aj televízny dokument Vtedy  a dnes.[8] Zomrel v roku 2008 v Adelaide v Austrálii.


[1] MV SR, Štátny archív v Žiline, Štátna čs. reálka v Žiline, maturity, 1930-36.

[2] FRANKL, P. Židia v Žiline- osobnosti, s.182.

[3] MV SR, Štátny archív v Žiline – výročná správa 1935/36, Štátna čs. reálka v Žiline.

[4] FRANKL, P. Židia v Žiline- osobnosti, s. 183, 185.

[5] Tamtiež, s. 186.

[6] FRANKL, P. Židia v Žiline- osobnosti, s. 185- 186.

[7] FRANKL, P. Židia v Žiline- osobnosti, s. 186 -188.

[8] FRANKL, P. Židia v Žiline- osobnosti, s. 188.