Vojna- udalosť, ktorá spája a rozdeľuje, ničí a vytvára. Je to temná stránka ľudí, ktorá sa vynára v okamihu, keď sa stratia diplomatické cesty a nastúpi nenávisť. Bezpochyby zanecháva hlbokú stopu v našich dejinách či vo vnútri jednotlivcov. Vyvoláva v ľuďoch silné emócie, a to nielen strach, obavy a hnev, ale najmä túžbu po mieri a spravodlivosti. Dokáže ovplyvniť takmer všetky aspekty nášho každodenného života. Napriek neuveriteľne ničivým dôsledkom vojen, od nepamäti boli našou súčasťou. Osudy všetkých ľudí, ktorí trpeli počas druhej svetovej vojny, sa snáď nikdy nedozvieme. Môžeme sa však pokúsiť zviditeľniť tých, ktorých by sme nazvali hrdinami. Jedným z takých je aj Šlomo Breznic.
Šlomo Breznic pochádzal zo židovskej rodiny, Ako jedno z dvoch detí Jozefa a Janky sa narodil 3. augusta 1936 v Bratislave v bývalom Československu. Jeho otec, Jozef Breznic, pracoval pre elektrickú firmu v Bratislave, matka Janka Breznic a sestra Judith taktiež žili v Bratislave do roku 1939, kedy sa po vydaní protižidovských zákonov presťahovali do Piešťan. Onedlho sa znova sťahovali, tentokrát do Vrbového. Neskôr Šlomo a celá rodina prešli na katolícku vieru.
V roku 1942 Šloma a jeho sestru odviezli do Žiliny, odkiaľ ich mali tak ako všetkých židov následne transportovať do koncentračných táborov. Ich otec však prišiel do Žiliny pracovať a dostal oboch zo zberného tábora. Zachránil tak svoje deti pred hrozným osudom, ktorý by ich čakal v koncentračných táboroch.
V Žiline zostali pokojne bývať do roku 1944, kedy prepuklo Slovenské národné povstanie proti vtedajšej vláde a nemeckým okupantom. Znamenalo to, že deportácii do koncentračných táborov sa tentokrát nevyhnú. Jozef však opäť nechcel dovoliť, aby odviezli aj jeho deti, a tak potreboval prísť na to, ako ich skryť a chrániť. Požiadal preto benediktínske mníšky o úkryt v kláštore v Žiline, no bol nimi odmietnutý. Podarilo sa mu ale ukryť ich v sirotinci, ktorý bol súčasťou kláštora. Mníšky v tomto kláštore žili veľmi jednoduchým životom a nazývali ich aj vincentky. V tomto období sa snažili pomôcť najviac, ako sa dalo.
V období druhej vlny deportácií židov sa mnoho ľudí utieklo skrývať, no mnohí z nich nevedeli, kam odísť, a tak sa rodičia s ťažkým srdcom snažili zachrániť aspoň svoje deti. Viacerým sa podarilo do spomínaného sirotinca dostať rovnako ako Jozefovi Breznicovi. Súhlas na pobyt detí v kláštore dala sestra Agáta, ktorá ako jedna z mála vedela o pôvode detí v sirotinci a zobrala týmto na seba veľkú zodpovednosť. Ale ľudskosť a dobré srdce zvíťazili nad strachom a obavou o život.
Deti boli v kláštore vychovávané veľmi prísne katolícky. Chlapci a dievčatá mali oddelené izby a nemohli sa stretávať. Chlapci bývali asi dvadsiati v izbe na prvom poschodí, rehoľníčky na druhom a na prízemí bola kuchyňa a jedáleň. Život v kláštore bol v tomto období veľmi ťažký aj kvôli nedostatku potravín a iných surovín. Sirotinec bol preto závislý od darov ľudí, ktorí mali sami veľmi málo. Život v kláštore bol náročný aj po psychickej stránke. Žiadne z detí nevedelo, kedy sa stretne so svojimi rodičmi a či sa vlastne ešte niekedy uvidia. Okrem toho žili v strachu, že niekto príde na to, akého sú pôvodu.
Deti dostávali na raňajky kúsok chleba s džemom a skromný obed, väčšinou to bola rascová polievka. Kúriť sa začínalo až neskoro popoludní, lebo bolo málo uhlia. Chlapci mávali služby v kuchyni, chodili do školy, upratovali kostol a kláštor. Zároveň sa zúčastňovali svätých omší a trikrát denne zvonili na kostolnej veži. Iba počas tvrdých bojov o Žilinu zvony nezvonili. Až 30. apríla 1945 na obed začali zvoniť na kostolnej veži židovskí chlapci Rudo Klein a Šlomo Breznic. V tom čase vletel do zvonice, kde zvonili malí chlapci, delostrelecký granát, pričom bol Šlomo ľahko zranený. Bol to aj posledný výstrel v Žiline a zvony oznámili koniec vojny v meste.
Deti podľa možností chodili v kláštore aj do školy. Mníšky v sirotinci časom zistili, že Šlomo je výnimočný vďaka svojej úžasnej pamäti. O jeho dare sa dozvedel aj samotný biskup a kázal mníškam, aby mladého Šloma nespustili z očí. Biskup pre neho plánoval budúcnosť pápeža, no sám Šlomo mal o svojej budúcnosti úplne iné predstavy.
Jeho otec, bohužiaľ, zomrel ako aj ďalšie tisícky židov v Osvienčime, no Šlomova matka akoby zázrakom hrôzy koncentračného tábora prežila a vrátila sa po svoje deti späť do Žiliny. Stretla sa však s problémom, ktorý nečakala. Mníšky v sirotinci jej Šloma nechceli vrátiť, pretože tvrdili, že jeho budúcnosť je cirkev. Janka Breznic sa však nebola pripravená vzdať svojho syna a nakoniec sa jej podarilo získať ho späť. Neskôr v roku 1949 sa celá rodina presťahovala do Izraela, kde Šlomo strávil zvyšok svojho života.
Začal tam študovať na Hebrejskej univerzite, na ktorej získal v roku 1960 bakalársky titul a v roku 1962 magisterský titul. V štúdiu pokračoval ďalej až do roku 1965, kedy získal doktorát. Počas štúdia sa taktiež naučil hebrejsky a anglicky. Už vtedy vedel, že sa chce stať psychológom, no po ukončení štúdia išiel slúžiť do izraelskej armády, kde sa vypracoval na hodnosť seržanta. Až neskôr sa začal venovať psychológii naplno. Najprv ako poradca izraelského letectva na problematiku stresu, neskôr vedecky pracoval. Stal sa profesorom a
od roku 1977 aj rektorom univerzity v Haife, kde pokračoval vo výskumoch o strese. Taktiež sa stal zakladajúcim riaditeľom centra pre štúdium psychického stresu. V roku 1999 odišiel z univerzity a založil spoločnosť na trénovanie mozgu.
V neskorších rokoch sa tiež začal venovať politike, keď ho o to požiadal jeho priateľ. V rokoch 2006 a 2007 bol poslancom Knesetu a pôsobil ako člen výboru pre zahraničné záležitosti a obranu. Bol prvým poslancom v izraelskom parlamente slovenského pôvodu. V roku 2007 ale z politiky odišiel a venoval sa naplno spoločnosti, ktorú založil.
Počas svojho života napísal autobiografickú knihu Polia spomienok- Svedectvo vojnového dieťaťa, ktorá bola v roku 1990 publikovaná v hebrejskom a anglickom jazyku, ktoré Šlomo ovládal. Taktiež pravidelne navštevoval Slovensko a Žilinu a spomínal na všetky chvíle v nej strávené.
Sestra Agáta si za svoj ľudský prístup vyslúžila najvyššie ocenenie židovského štátu- Spravodlivý medzi národmi. Vyznamenanie jej v roku 2010 in memoriam udelil štát Izrael a Pamätník holokaustu Yad Vašem. Jej meno je vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem. Dostala tiež mnoho iných ocenení, diplomov a medailí. Jej meno je aj v zozname, ktorý je vystavený v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave.
Príbeh Šloma Breznica nám približuje život židovských detí v čase druhej svetovej vojny, dobrotu ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť aj keď sa sami nachádzajú v ťažkej životnej situácii. Zo Šloma sa aj napriek všetkému, čo prežil, stal úspešný človek a svojím príbehom zasiahol mnohých aj o desiatky rokov neskôr. Svojej vášni- psychológii – sa venoval do konca svojho života a na jeho príbeh by sme nemali zabudnúť.
Žijeme v 21. storočí, o vojne sa učíme iba na hodinách dejepisu, aj keď aj v tomto období nie všetci majú to šťastie ako my žiť v mieri. Neviem si ani len predstaviť, čo si museli ľudia a najmä deti počas vojny vytrpieť. O to je to horšie, že nič zlého neurobili, ale boli prenasledovaní len preto, že boli inej rasy či náboženstva. Dúfam, že my toto nikdy nezažijeme, ale ani iní ľudia. Je na nás, aby sa podobné zverstvá, akými si prešli milióny nevinných ľudí, už nikdy neopakovali.