Vedeli by sa ľudia dnes vzdať svojho pohodlia? Istoty? Dokonca bezpečia? Ale hlavne…boli by schopní obetovať svoj vlastný život preto, aby pomohli iným?
Jún 1944
Bolo horúco. Neúnavné letné slnko zohrievalo tmavé plechové strechy budov. Bolo síce len 10 hodín ráno, no už aj vtedy bolo v Opave počuť typický ruch mesta. Pred ošetrovateľskou školou zastalo auto. O niekoľko sekúnd sa na strane spolujazdca otvorili dvere a vystúpila z nich nízka útla žena. Vlasy mala upravené, šaty jej dokonalo padli a jej čierne lodičky ticho klopkali po rozpálenom asfalte. K dverám školy kráčala s odhodlaním, no napätie v jej tvári nebolo možné prehliadnuť. Vyšla po kamenných schodoch na dlhú chodbu. Na jej kraji našla voľnú stoličku, pomaly si sadla a ruky uložila do lona. Nenápadne sa obzrela okolo seba a snažila sa prečítať výrazy ľudí. Zatiaľ čo niektorým vyžarovalo z tváre sebavedomie, iným zas neopísateľný strach. Svoje sústredenie opäť upriamila na seba, keď si na svojej topánke všimla malú, takmer neviditeľnú škvrnu. Zohla sa a snažila sa ju palcom odstrániť, keď vtom začula, ako sa dvere na konci chodby rozleteli. Vyšiel z nich prísne vyzerajúci muž a zvolal: ,,Bronislava Trojančíková!“ Ozvena sa tiahla po celej chodbe až na stoličku, z ktorej sa postavila a vykročila smerom k dverám. Prekročila prah dverí a tie sa za ňou zavreli. Ostatní študenti počuli už len tlmené hlasy.
Prešla asi pol hodina. Dverí sa už nejakú tú chvíľu nikto nedotkol, keď zrazu ich dokorán otvorila rovnaká jemná ženská ruka, ktorá ich naposledy zavrela. Vyšla na chodbu a so širokým úsmevom si na hruď pritisla kus papiera. Na papieri veľkými červenými písmenami stálo: ,,Diplom pro ošetrování nemocných. Bronislava Trojančíková vykonala dne 20. června 1944 před zkušební komisí s úspěchem diplomovou zkoušku a prokázala tak odbornou způsobilost. Jest oprávněna uživati názvu diplomovaná ošetrovatelka nemocných.“ Vyšla z budovy a zhlboka sa nadýchla. Spolu s výdychom sa jej na tvári objavil výraz spokojnosti a úľavy.
Október 1944
Každodenná cesta ranným parkom jej prišla nádherná. Pestré jesenné listy jej akoby padali k nohám a z celého parku sa razom stal farebný koberec. Dobre vedela, kam smerujú jej kroky- do opavskej ordinácie. Začala si na ňu pomaly zvykať a stále sa snažila zanechať v mysliach nových kolegov čo najlepší dojem.
Január 1945
Skoré šero denno-denne zaplavovalo Opavu a po pestrofarebných listoch sa už ani nechyrovalo. Dnes pršalo. Šedý závoj zahalil všetko navôkol a hmla len pomaly stúpala. Ťažkým krokom sa tackala do práce a obzerala po okolí. Už nejaký ten čas bola Opava ako bez života. Vyľudnené ulice zívali prázdnotou. Takmer všetci boli evakuovaní, no povinnosťou lekárov bolo zostať. Nemocnice snáď nikdy neboli plnšie, no strach personálu a pacientov každodenne rástol.
Marec 1945
V uliciach Opavy horelo. Žeravé plamene sálali takmer po celom meste. Niektorým sa podarilo ukryť včas, no iní zas tvrdohlavo zostali vo svojich domoch s vidinou inej, lepšej budúcnosti.
Apríl 1945
V Opavskej nemocnici boli všetci ukrytí už druhý deň. Správy o bombardovaní sa rýchlo rozšírili a všetci len netrpezlivo čakali na najhoršie. Bronislava sa zadívala z okna horného poschodia. Pred sebou videla korunu vysokého mohutného orecha, keď vtom z neho začali padať listy. Neprirodzene a rýchlo. Jej dych sa zrýchlil. Miestnosť odrazu zaplnil hluk a všetci spozorneli. Mladá ošetrovateľka rýchlo otvorila okno a hľadala príčinu toľkého hluku. Približoval sa. Pozrela sa nad seba a uvidela dve lietadlá. Odrazu ich bolo toľko, že ich nedokázala spočítať. Starší lekár rýchlo skočil pred ňu a tresnutím zatvoril okno. ,,Všetci utekajte dole!“ zvolal. Bronislava sa medzi všetkými rozbehla na dolné poschodie. Skrčili sa na zem a čakali, kým to celé utíchne. Nikto nekričal. Zrazu sa akoby striasla zem. Neuveriteľná rana nasledovaná ohlušujúcim zvukom padla v blízkosti. Okrem neúnosného pískania v ušiach bolo počuť aj praskajúce sklá. Okná sa roztrieštili v celej budove a tisíce čriepkov lietalo priestorom. Prešlo niekoľko minút. Všetkým skrčeným na zemi to však pripadalo ako dlhé hodiny. Bronislava sa pokúsila pomaly postaviť. Jej kolená boli od črepov krvavé. Keď sa pokúsila postaviť na jednu nohu, zapraskali jej pod podrážkou malé úlomky. Ostatní sa na ňu s nádejou pozreli a niektorí začali vstávať. Opatrne podišla k rámu, na ktorého mieste sa ešte pre pár chvíľami nachádzalo okno. Pozrela sa von a zbadala obrovskú jamu. V diaľke sa valil čierny mrak dymu. Neskôr sa prišlo na to, že bomby zasiahli aj továreň. Všade navôkol boli plamene a dym. Pár ľudí zúfalo pobehovalo okolo ruín vlastných domov a ozýval sa len slabý krik. Nikto ani len netušil, aké následky mali udalosti, ktoré sa práve udiali. Na tento pohľad sa nedalo len tak ľahko zabudnúť.
S kamennou tvárou upriamila svoj pohľad späť na kolegov. Väčšina z nich už nebola na zemi, no strach z ich tvárí stále neopadol.
,,Pomôžte mi niekto!“ kričal zrazu ktosi ženským nevládnym hlasom. Zľakli sa. Bronislava s ďalšou ošetrovateľkou opatrne podišli k dverám. Pootvorila dvere len na škáru a vykukla von. V sutinách, čo bývali schody, ležala mladá žena s dieťaťom. Hneď, ako ju zbadala, zvolala znova z plných síl. ,,Prosím, pomôžte mi. Môj syn je zranený!“ zakričala žalostne. Obe ošetrovateľky sa osmelili a vybehli žene na pomoc. Za ramená ju odvliekli až za dvere a len vtedy uvideli, aký vážny je jej stav. ,,Jedna z bômb zasiahla mňa a môjho syna. Nestihli sme sa skryť. Musíte mu pomôcť,“ vzlykala. Za nimi vybehol aj lekár a zobral chlapca do náručia. ,,Postarajte sa o tú ženu!“ zavelil lekár, nevediac o okolnostiach situácie. Bronislava až do toho momentu netušila, ako je na tom chlapec. Ostatné ošetrovateľky sa zbehli okolo neho a zbeleli. Chlapcova noha bola zasiahnutá a bola možnosť, že o ňu príde. Museli konať, kým nie je neskoro.
Všetkým došlo, že tento chlapec nie je jediný, ktorého bomby zasiahli a v uliciach pravdepodobne ležia desiatky ľudí. Takých, ktorých nikto pred ošetrovňu nedonesie a takí, ktorí v zrúcaninách budov zostali úplne sami. ,,Musíme nájsť ďalších!“ zvolal ktosi. Okrem troch ošetrovateliek sa pridala aj Broňa. Nemohli už dlhšie čakať. Každá minúta by mohla stáť ľudský život.
Prekĺzli dverami a rýchlo sa vytratili. Bežali dolu hlavnou ulicou a biele zástery im viali vo vetre. Celé mesto páchlo popolom. Z budov, ktoré slúžili ako knižnice, obchody s potravinami či odevmi, zostala iba kopa tehál a prachu. Na ulice začali vychádzať vystrašení ľudia a tí, ktorí sa nestihli skryť, ležali popri cestách. Jedni sa dokázali postaviť, no iní ležali nehybne. Ošetrovateľky pribehli ku každému, kto potreboval pomoc.
,,Haló!“ ozval sa tlmený hlas. Bronislava spozornela. ,,Haló!“ tentokrát ešte hlasnejšie. Otočila sa na kopu sutín bývalej budovy knižnice a postrehla nepatrný pohyb. Rozbehla sa k nej a začala ich odhrabávať. Cez malú škárku vykukla detská ruka. Zaprela sa a za ruku z prachu vytiahla dievča. Zobrala ho na ruky a utekala s ním do nemocnice. Vedela, že musí konať rýchlo.
Blížila sa tma. Opava sa zdala akoby odrezaná od sveta. Všetkým začalo dochádzať, že mosty, železnice a mnohé cesty boli pravdepodobne zničené. Obloha sa zaťahovala a na dymiace mesto začali padať prvé kvapky. Onedlho sa rozpršalo ešte viac, čo výrazne zhoršilo viditeľnosť.
Na ulici neďaleko bolo počuť auto. ,,To musí byť pomoc,“ pomyslela si Bronislava. Vybehla von a začala na auto mávať. Vodič ju v tom okamihu zbadal a prudko zabrzdil. Začal cúvať. Zastal až pred nemocnicou, kde sa za ním rozbehla. ,,Prosím, potrebujeme pomoc. Nemocnica je už plná a ťažko zranení stále pribúdajú. Je možné, že v lazarete neďaleko by im mohli pomôcť. Aj keby bola malá šanca, musíme to skúsiť! Prosím Vás!“
Vodič auta sa neveriacky poobzeral po okolí. Znova zaostril na Bronislavu a jej túžobný pohľad. Ráznym hlasom jej povedal : ,,Pomôžem vám. Naložíte zranených a presne o 40 minút vyrazíme.“ Upozornil na svoje hodinky, ktorých ručičky smerovali na desiatku. ,,Ďakujem Vám!“ vydýchla si. Rozbehla sa do vnútra a zahlásila : ,,Prišla pomoc. Odvezú ťažko zranených a ja pôjdem s nimi.“ V miestnosti bola cítiť úľava, no len sotva to znamenalo menej práce. ,,Iba blázon by takto riskoval vlastný život…mladý život,“ pomysleli si ostatní.
Napriek vlastnej mienke pomohli do auta naložiť tých, ktorých bombardovanie zasiahlo najväčšmi. Lekár zatvoril dvere auta. Bronislava na poslednú chvíľu vybehla z nemocnice s malým chlapcom v rukách. Teraz mu chýbala časť nohy, od kolena nadol, no na počudovanie všetkých to prežil. Opatrne sa posadila na sedadlo spolujazdca a chlapca si privinula do lona. Nemotorne sa natiahla ku kľučke dverí tak, aby neublížila dieťaťu, ktorého život pravdepodobne visel v jej rukách. Ledva stihla vydýchnuť a auto sa začalo rozbiehať. Pohlo sa len niekoľko metrov, keď bolo pod kolesami čosi cítiť. Vyzrela z okna a videla, ako sa za autom pomaly objavuje jeden z konárov vysokého orecha, ktorý teraz ležal na zemi. Odrazu jej neprišiel taký mohutný. Bolo počuť, ako praskajú ďalšie konáre a na čelné sklo rozfúkalo jeho obhorené listy. Prach a špina, ktoré sa pomocou dažďa zmenili na blato, pokrývali celý povrch cesty. Mesto objímala neopísateľná tma a vedeli sa cezeň dostať len tí, ktorí ho skutočne poznali. Onedlho vyšli na poľnú cestu, ktorú lemovali rady stromov. ,,Už budeme v bezpečí, mami?“ vyčerpane sa spýtal chlapec. Bronislava nič nepovedala. Len si ťažko povzdychla a mlčala. Mlčala, až kým auto nezmizlo v temnote… Bronislava Trojančíková, moja prastará mama, vo svojom detstve žila v Raduni u Opavy. Neskôr sa presťahovala do Brezna, kde si založila rodinu. V čase zvýšeného nebezpečenstva počas bombardovania Opavy vykonávala prvú pomoc a ošetrovala zranených. Sama ich nechala previezť do rôznych nemocníc a lazaretov v Československu. Dnes už však nie je medzi nami. Jej zlaté srdce prestalo biť v máji 2007. Aj napriek tomu nemožno zabudnúť na ľudí, ako bola práve ona. Takých, o hrdinstvách ktorých sa v dnešnej dobe toľko nehovorí. Takých, ktorí dokázali byť nesebeckí a obetaví aj v ťažkých časoch. A hlavne takých, ktorých aj ohrozenie ich vlastného života nezastavilo pri pomoci iným.