Úvod
Pamätníci holokaustu by mali ostať zachovaní v našej histórii a nemali by byť zabudnutí. Preto som sa rozhodol spracovať životné osudy Žilinčana Jána Hanáka (rod. Herza) v období Slovenského štátu a holokaustu. Zároveň spracovaním jeho životných osudov by som chcel, aby zostal v pamäti aj našej generácie, ktorá by nemala zabudnúť na toto neľudské obdobie.
Prácu som rozdelil na tri časti. Prvá časť je o Jánovom pôvode a jeho rodine. V druhej opisujem časť jeho života, kde spoznal svoj pravý židovský pôvod a na vlastnej koži zažil holokaust. A obsahom poslednej časti je život po oslobodení Červenou armádou a návrat domov do Žiliny.
1 Rodina Herzovcov (Hanákovcov)
Ján Hanák sa narodil v Žiline v roku 1935 s menom Ján Herz. Bol druhým synom Edity Herzovej a Armína Herza. Skoré detstvo prežil na Moyzesovej ulici v rodnom meste. Mal aj staršieho brata Milana Herza.
Ich otec pracoval v žilinskej elektrárni a jeho náplňou práce bolo zásobovanie materiálom. Takto sa významne podieľal na elektrifikácii severného Slovenska, a to hlavne malých dediniek, ktoré stále nemali elektrickú sieť. Keď bol povolaný na východ, kde dlhšiu dobu pracoval, býval v podnájme u rodiny Lányiovcov. Zamiloval sa do Edity Lányi, zobrali sa a následne sa spolu presťahovali do Žiliny.
Jánovi rodičia v obave pred prenasledovaním dali pokrstiť obidvoch synov, Milana aj Jána. Dokonca aj v škole navštevovali rímskokatolícke náboženstve. Mali aj prvé sväté prijímanie a Ján aj miništroval v kostole. Celý čas žili nevedomky v tom, že boli kresťania.[1]
2 Obdobie holokaustu
Problémy na seba nenechali dlho čakať a už v auguste roku 1944 museli chlapci s mamou opustiť svoj byt v Žiline. Otec v tom čase pracoval v Bratislave. Uchýlili sa k sedliakovi menom Hudec v dedine Peklina, ktorá bola vzdialená asi 10 kilometrov od Žiliny. Jeden deň bol ale kľúčový pre ich prežitie a bol to práve Ján, ktorý zachránil svoju rodinu. Len úplnou náhodou započul rozhovor medzi dvoma ženami z dediny, že do dediny prídu Nemci a Hudec skrýva Židov. Ján to bežal povedať mame, rýchlo sa zbalili a vybrali sa peši naspäť do Žiliny. Tu ich čakal zapáskovaný byt s okrúhlymi pečiatkami s nápisom Hlinkova garda.[2]
Po tomto sklamaní sa rozhodli vydať za otcom do Bratislavy. V hlavnom meste sa ubytovali v hoteli a hneď v nasledujúce ráno sa matka vybrala za otcom, zatiaľ čo chlapcov nechala v hoteli. Mama im povedala, že otec sa nenachádza v meste, že ho poslali na služobnú cestu. Pravda bola taká, že keď Armín pozval Editu na obed, po ceste ich zastavila Hlinkova garda a SS a žiadali ich o legitimizáciu. Edita pokračovala v ceste, zatiaľ čo Armín hľadal doklady. Keď sa otočila, videla už iba, ako Armína odvádzajú. Po vojne sa dozvedeli, že ho poslali ho do koncentračného tábora Mauthausen.[3]
Po opustení hotela prespali štyri noci v kotolni kina, ktoré stálo naproti Manderlu. Aj odtiaľto museli odísť, pretože sa v práci striedali dvaja pracovníci a báli sa, že ten druhý ich môže udať. Starší pán z kina im ukázal starú búdu pri Bratislave, kde nebola ani podlaha, iba čistá zem. Tu bývali, až kým sa neukázala ich len devätnásťročná susedka Oľga zo Žiliny. Chlapcov odviedla do sirotinca v Trnave, no Edita Herzová zostala v Bratislave, kde zohnala podnájom a hľadala si zamestnanie na falošné papiere. Niekto ju vyzradil a zobrali ju do pracovného tábora Spandau, odkiaľ ju neskôr premiestnili do Ravensbrücku, kde ostala až do oslobodenia.
V sirotinci chlapci každé ráno chodili na bohoslužby, keďže sirotinec spadal pod kostol. Po raňajkách navštevovali školu. Voľný čas trávili hraním futbalu, učením sa alebo čítaním knižiek. Bratia tu boli až do roku 1944, kedy počas Vianoc prišli do sirotinca gardisti a zobrali ich aj s ďalšími dvoma chlapcami do pracovného tábora v Seredi.[4]
V Seredi ich hneď zobrali do kancelárie, kde sa ich pýtali na mená, vierovyznanie a bydlisko. Po zodpovedaní otázok ich zobrali do baraku, kde spávali traja na jednej posteli. V každom baraku bývalo vyše 50 Židov vrátane detí a seniorov. Tiekla im len studená voda, potrebu vykonávali v latrínach a každý barak mal len jednu piecku, ktorá ho vyhrievala. Piecku v ich baraku prezývali Vincko a opekali si na nej zemiakové šupky, ktoré kradli z košov v kuchyni. V jeden deň za nimi prišla žena a povedala im, že pozná ich matku a pred niekoľkými týždňami ju naložili na vlak. Táto správa chlapcov veľmi zarazila a zasiahla ich úzkosť. Všetky nádeje, že všetko o chvíľu prejde a stretnú sa s mamou, ich naraz opustili. To najhoršie ale prišlo s návštevou veliteľa, ktorý sa ich pýtal, či sú naozaj rímskymi katolíkmi. V táborovej ošetrovni im dvaja lekári prikázali sa vyzliecť a na prehliadku si zobrali najprv iba Milana, ktorého označili ako Žida a potom si zavolali aj Jána. Po chvíli obzerania a premýšľania sa mu zahľadeli do tváre a prehlásili: ,,To je typický Žid.“[5]
Keď sa začiatkom roku 1945 v tábore povrávalo o transporte do koncentračného tábora, chlapci tomu nevenovali veľa pozornosti, lebo nevedeli, čo to znamená. No nadišiel moment, keď dostali príkaz zbaliť sa a dostaviť na nástup na nádvorie, kde sa zhromaždilo niekoľko stoviek ľudí. Pod dohľadom Hlinkovej gardy ich všetkých naložili do vlaku. Cesta trvala niekoľko hodín. Chlapci sa uchýlili pod zamrežované okienko a vždy, keď zastavili, vyliezol jeden druhému na plecia, aby zistili, kde sú a kadiaľ idú. Ich cesta prechádzala Malackami, Kútmi, Brnom, Prahou a ich cieľom bol Terezín.[6] Z vlaku vystúpili za kriku esesákov a zoradili sa na selekciu. Chlapcov zaradili do skupiny s mužmi v strednom veku, čo im aj neskôr pomohlo. Deti, ktoré nepracovali, boli odsúdené na smrť.
Pracujúci väzni bývali v budovách bývalých kasární, ktoré mali mená veľkých nemeckých miest. Budova bola rozdelená na veľa veľkých miestností, kde sa nachádzali poschodové postele. Na jednej posteli bežne spávalo päť ľudí a keďže sa v budove nenachádzal žiadny úložný priestor, všetky svoje veci uchovávali pod hlavou v posteli. Muži pracovali v lome na piesok, ktorý si podávali v radách a nakladali do áut, ktoré piesok vozili do továrne na sklo.
Predzvesťou záchrany a nádeje bolo, keď prišla komisia Červeného kríža. Začali pomáhať obetiam a deti zobrali do detského domova, kde ich učili české učiteľky. Učili ich básničky a práve jednu obzvlášť si Ján zapamätal. ,,Přijde jaro, přijde, bude zase máj. Rozkvitnou se lúky, rozkvitne se háj.“[7] Pri tejto básničke si predstavoval, ako je znova v Žiline, užíva si bezstarostný život s rodinou. Keď Červená armáda, ktorá tiahla na Prahu, prešla Terezínom, zmizli všetci zvyšní Nemci. Zrazu začali prichádzať transporty. Vlaky vozili ľudí, ktorí prežili a motorové vozidlá odvážali iných domov. Ľudia dovezení vlakmi boli v hroznom stave a práve v Terezíne bola pre nich medzi zastávka, kde mali zabezpečenú zdravotnú starostlivosť. Vozidlá, ktoré odvážali ľudí domov, boli označené názvami miest, do ktorých išli. No ani jedno auto nešlo do Žiliny.[8]
3 Návrat a život po oslobodení
Chlapci nevedeli, čo budú robiť a ako sa dostanú domov. Všimli si však auto, ktoré smerovalo do Brna a keďže smerom do Terezína išli cez Brno, povedali si, že pôjdu tam. Keď ich vyložili v Brne, uvedomili si, že nemajú skoro nič ani žiadne peniaze. Našťastie ľudia v Česku už v tom čase vedeli, že sa vracajú obete z koncentračných táborov, a tak popri cestách nachystali stoly s chlebmi. Chlapci si povedali, že najlepšie bude, keď nasadnú na prvý vlak smerom na Slovensko. Týmto vlakom sa dostali do Leopoldova, odkiaľ pokračovali pešo proti prúdu Váhu až do Žiliny. Cestou ich kúsok zviezli aj vojaci a dokonca prešli aj obec Peklinu, kde sa ocitli na počiatku úteku zo Žiliny. Cestou jedli, čo našli, ale hlavne jablká, ktoré nazbierali zo stromov a repu, ktorú si nabrali.[9]
Keď sa konečne dostali do Žiliny, namierili si to hneď do ich bytu, kde ale však už v tom čase bývala rímskokatolícka rodina, ktorá im zabuchla dvere pred nosom. Po tomto sklamaní sa vydali za krstnými rodičmi, ktorí im prekvapení povedali, že ich rodičia sa ešte nevrátili a zobrali ich do žilinského sirotinca. Keď sa na jeseň vrátila aj ich matka, od krstných rodičov zistila, kde sú a prišla si po nich. Od nej sa dozvedeli, že aj ich otec je nažive, ale leží v Trenčíne v nemocnici, pretože z podvýživy mal kožné vredy po celom tele. Rodinu prichýlil riaditeľ elektrární, v ktorých ich otec pracoval, mohli bývať v jednej kancelárií a keď sa otec vrátil, nasťahovali sa do novo postavených domov na Štefánikovej ulici.[10]
Záver
Otec sa rozhodol pre zmenu priezviska, aby si nepripomínali zlé časy a začali nanovo. Priezvisko Hanák si privlastnili od chlapca zo sirotinca, na ktorého si Milan spomenul.[11] Ján Hanák tak začal nový život, vyštudoval Lekársku fakultu na Univerzite Komenského a neskôr sa uplatnil ako chirurg v Žiline. Oženil sa a vychoval dve dcéry, Michaelu a Marcelu. Objavil záľubu v športe, najmä v behu a stal sa prvým organizátorom cezpoľného behu Memoriál Jozefa Gabčíka v Žiline. V Žiline žije aj v súčasnosti. V dnešnej dobe žije už veľmi málo ľudí, ktorí na vlastnej koži prežili hrôzy druhej svetovej vojny a holokaustu. My mladí si ani len nevieme predstaviť, v akých otrasných podmienkach žili títo ľudia len preto, že boli Židmi, bez akýchkoľvek práv, majetku, v neustálej hrozbe všade prítomnej smrti. Toto sa už nikdy nesmie opakovať!
[1] HANÁK, J. Na tenkom ľade, s. 13.
[2] Spomienky pamätníka.
[3] Tamtiež.
[4] http://www.pametnaroda.cz/sk/hanak-jan-20170304-0 (cit. 2022-09-10)
[5] Spomienky pamätníka.
[6] http://www.pametnaroda.cz/sk/hanak-jan-20170304-0 ( cit. 2022-09-15)
[7] Spomienky pamätníka.
[8] http://www.pametnaroda.cz/sk/hanak-jan-20170304-0 (cit.2022-09-30)
[9] HANÁK, J. Na tenkom ľade s. 27-28.
[10] HANÁK, J. Na tenkom ľade s. 30-32.
[11] Spomienky pamätníka.