Pred písaním tohto príbehu som si položil otázku: Bol by som schopný obetovať svoje pohodlie a riskovať vlastný život pre pomoc druhým? Neviem na to s určitosťou odpovedať. Ale takíto ľudia žili, čo môžeme ukázať na príbehu pani Lýdie Piovarcsyovej, rod. Steinerovej.
„Ebéd!“ zakričala pani Takácsová po maďarsky. Lýdia spozornela. Už nejaký čas jej škvŕkalo v bruchu. Pozrela na hodiny. Bolo niekoľko minút po dvanástej. Všetko nechala tak a vybrala sa do kuchyne. „Ebéd!“ zopakovala jej hostiteľka. Nevedela po slovensky, no Lýdii to problém nerobilo. Jazyky sa učila rýchlo. Na svoj vek bola až pozoruhodne šikovná. Okrem maďarčiny ovládala aj nemčinu.
Prešla cez neveľkú chodbu. Bola všímavá, vždy si obzerala všetko navôkol. Videla každý detail, každú špinu. Teraz však jej myšlienky blúdili niekde inde. Nedívala sa pod nohy. Nemusela, tento dom poznala dokonale. Trávila tu celé dni. Odkedy v minulom roku bombardovali Bratislavu, už nechodila ani do školy. Žila tu od leta, keď sa vrátila z prázdnin u uja Vilka, vzdelaného farmakológa, kde sa ukrývala v sklade s liekmi.
Prekročila prah. V neveľkej miestnosti sa tiesnilo niekoľko ľudí. Vyzerali ako chudáci. Chudí, smutní. Všetkých poznala. Boli to Židia. Rovnako ako ona. Skrývali sa, kde sa dalo. Žili pod falošnými menami. Aby ich nenašli a neodviedli do neznáma. Zbadala nižšiu ženu v zástere. Pani Takácsovú. Veľmi milú starú dámu. Každý boží deň dávala prenasledovaným obed. Vždy presne o dvanástej. Držala veľký hrniec. Kto vie, čo to dnes bude, pomyslela si Lýdia. Už sa nevedela dočkať. V žalúdku jej vyhrávali všetci muzikanti. Nedočkavo poskakovala. Po kuchyni sa rozšírila nádherná vôňa. Lýdia schmatla tanier a rozbehla sa k žene v zástere, ktorá jej nadelila za žufanku krúpov. „Mňam, moje obľúbené jedlo!“ zhíkla Lýdia a rozbehla sa k oknu. Teta sa iba vrelo usmiala.
Jedlo si položila na rám. Za stolom sedieť nemohla, nebolo miesto. Sedeli tam vždy najstarší. Takto mala navyše výhľad von. Očami sledovala zasneženú krajinu. Za oknom poletovali malé vločky. Deti si užívali zimných radovánok. Pred vchodom stálo čierne auto. Okolo neho pochodovala územčistá pani. Neter jej hostiteľky. Prekvapilo ju to, pretože vedela, že nemá žiadne auto. Hoci nebola Židovka, rozhodne si nežila ako v bavlnke. Sama sa starala o syna. Všemožnými spôsobmi sa snažila získať peniaze. Často ju vídala, pretože pani Takácsová jej pomáhala, ako sa len dalo. Lýdia ju nemala rada, vyžarovala z nej zlá energia. A vrhala pohŕdavé pohľady na Židov. Vyčítala tete, že sa o nich takto stará. Vraj by mohla ešte viac pomáhať jej. Neviem, ako viac by chcela ešte pomôcť, zišlo dievčatku na um. Neter stále nervózne stepovala pred domom. Lýdia rozmýšľala, prečo asi nejde dnu. Napokon pokrčila plecami a pustila sa do krúpov. Ani nežula, len ich hltala. Hádzala do seba lyžicu za lyžicou. Vyškrabala tanier. Neostala na ňom ani omrvinka. Chcela odniesť riad, no naraz si všimla, že ulica akosi spustla. Deti sa už nehrali, strnulo stáli pri múroch domov. Aj neter zmizla.
Zaškrípali dvere. Niekto vošiel do chodby. Ťažkými krokmi sa blížil k miestnosti plnej ľudí. Lydka sa zľakla. Zamrzla. Skamenela. Vedela, že vždy, keď niekto vojde, sa má skryť. No pri pohľade na skupinu Židov navôkol usúdila, že je to asi jedno. Napokon, veď to asi bola iba neter pani Takácsovej. Začula hlasy. Rôzne mužské a jeden ženský. Takže to nebola iba neter.
Rozleteli sa dvere do kuchyne. Objavil sa v nich vysoký chlap, oblečený celý v čiernom. Kabát, široké nohavice, vysoké čižmy. Na hlave mu sedela čiapka s malým šiltom. Z tváre mu kričalo niečo, čo nikdy predtým nevidela. Akási zmes hnevu a šialenstva. Pri tomto výjave jej napadlo len jediné. Prišla si po nich Smrť. Zvláštny človek, nečlovek, sa zrazu po uši usmial a nepríjemne si premeriaval všetkých v miestnosti. „Ale čo, žeby sme objavili hniezdo smradľavých krýs?“
Po Smrti dnu vošli traja jeho verní psi a neter. V kuchyni sa ozval nárek. Vedeli, čo ich čaká. Všetci okrem Lýdie. Tá iba bezducho stála na mieste. Civela na scénu, odohrávajúcu sa u pani Takácsovej. Bola pri tom, ako policajt odvádzal jej rodičov. No ten bol iný. Vyzeral ako človek. Títo tak nevyzerali. Naháňali úbohých Židov ako svorka vlkov na love. Bili ich, násilne ťahali. Došlo jej, že musí zmiznúť, inak to bude zrejme jej koniec. Zvrtla sa na päte a pobrala sa k dverám. Kráčala nenápadne. Dúfala, že si ju, jedenásťročné dievčatko, nikto nevšimne. Celá sa triasla. Ako osika. Ešte chvíľu a začali by z nej opadávať listy. Chcela vykĺznuť von a utekať čo jej sily budú stačiť. Jediný východ však svojou širokou postavou blokovala neter. Prestupovala z nohy na nohu a zaujato sledovala dianie pred sebou. Lýdia chcela využiť jej nepozornosť. Po špičkách sa popri stene prikradla k dverám. Chcela sa prešmyknúť, no neter ju spozorovala. Rýchlo sa posunula nabok, aby sa už vôbec nedalo prejsť von. Schytila kľučku a škaredo na ňu zagánila. „Ty drzaňa židovská! Chceš tu prefíkane zmariť policajný zásah?“ hučala na dievča.
Lydka mala slzy na krajíčku. Zdesene sa otočila naspäť. Zavrela oči. Oprela sa o stenu. Podišiel k nej Smrť. Silno ju zdrapol za ruku. Prsty jej zarýval do kože. Ťahal ju za sebou. Odsotil ju k ostatným. Začala vzlykavo plakať. Staršia žena ju objala. Videla, ako sa Smrť zhovára s neterou. „Odhalili ste hniezdo tej chamrade, za to vám patrí vďaka. Za každého Žida dostanete odmenu.“
Odviedli ich do centrály, odkiaľ ich nákladniakom presunuli do koncentračného tábora v Seredi. Tam sa dlho neohriali, hneď ráno ich už čakali pristavené tri dobytčie vagóny.
Pošúchala si zlepené oči. Čneli pred ňou veľké drevené kocky takmer bez okien. Vyzerali ako z hororového filmu. Presne tak si predstavovala dopravný prostriedok vedúci priamo do pekla. Donútila sa myslieť pozitívne. Snažila sa zo seba striasť strach, no v kútiku duše jej stále vyčíňal čertík s najchmúrnejšími predstavami. Gestapák v čiernom, ktorému dala prezývku Smrť, ju spolu s ostatnými natlačil do temného priestoru. Zacítila nepríjemný zápach. Akoby na ňu z drevených stien dýchala tisícka mŕtvych. Dav ju tlačil ďalej. Do tmavých útrob kobky na koľajniciach. Schúlila sa do rohu. Chcela si sadnúť, no podlaha bola špinavá a príšerne zapáchala. Vagón bol preplnený, nemohla sa ani pohnúť.
Štipla sa. Znova. „Prosím, nech je to iba sen,“ zašomrala si popod nos. Nebol. Pasovala sa s krutou realitou. Ozval sa buchot zatváraných vrát. Hlavný zdroj svetla zmizol. Tma. Vlak sa dal do pohybu. Brzdy zasyčali. Osadenstvom myklo. Mierili do neznáma. Lydka si uvedomovala, že všetkému, na čo bola doteraz zvyknutá, je asi koniec. Prehrávala si pred sebou celý svoj život.
Spomenula si na rané detstvo, ktoré takmer celé prežila v rodinnej firme jej mamy a otca, v antikvariáte Steiner. Dedičstvo, ktoré sa už pár dekád odovzdávalo z generácie na generáciu. Meno, ktoré v Bratislave poznal skoro každý. Spomínala na svoju rakúsku opatrovateľku Líviu. Po vlne protižidovských opatrení prvýkrát stretla arizátora ich podniku, spisovateľa Ľuda Ondrejova. Spočiatku žili ako doposiaľ, naďalej prevádzkovali antikvariát. Potom sa však stalo niečo, čo Lýdia doteraz nechápala. Ocko raz prišiel domov a povedal, že sa musia ukryť, lebo pán Ondrejov ich už nepotrebuje. Tak sa skryli u tety v sklade s drogériou. Teta síce nebola Židovka, no bola dobrý človek. Veľmi im pomáhala, ale o skrývajúcich sa príbuzných sa musela starať ona sama. Nosila im nevyhnutné nákupy. Otec však takto žiť dlho nevydržal. Po niekoľkých týždňoch sa vrátili späť domov. Veľmi živo si vybavila spomienku na chvíľu, keď do ich bytu prišiel policajt a vzal so sebou oboch rodičov. Bol milý, vyzeral smutne, keď rozkázal otcovi ísť. Mama nemusela, no išla dobrovoľne, nedokázala sa rozlúčiť s manželom. Nikdy viac ich nevidela. Neskôr sa o ňu starala opäť pani Lívia, potom dedko Jakub. Na prázdniny odišla k ujovi Vilkovi. Na konci septembra sa vrátila do Bratislavy, do jej posledného bydliska u pani Takácsovej.
Po niekoľkých hodinách masívny kolos nemotorne zastavil. Dvere sa otvorili. Oslepil ich jasný lúč slnka. „Už nám niet pomoci, to je Terezín !“ zjojkla akási starena.
Viedli ich táborom. Zdalo sa jej, že kedysi tam pracovalo omnoho viac ľudí. Všetko bolo zvláštne prázdne. Padla na nich temná atmosféra. Čudná energia vyžarujúca zo všetkého okolo sa im dostávala pod kožu. Ako červy vyžierala podkožné tkanivo. No nespôsobovala bolesť, ale hroznú otupenosť. Chcelo sa im plakať. Prezerala si ich nižšia žena. Pristúpila bližšie. Spoznala ju. Veď to je sesternica Selma, prebehlo jej mysľou. „Lydka!“ zvolala. Pribehla k nej. Vrelo ju objala. „Ty nebudeš v kasárňach, neboj. Vybavím ti niečo lepšie.“ Pracovala v tábore ako ošetrovateľka.
Vďaka Selminmu prihovoreniu sa na vyšších miestach ju ubytovali v detskom domove. Na obedy dostávala krúpy. Vždy. Každý jeden deň. Nesťažovala sa, predsa to bol jej obľúbený pokrm.
Raz sedela na postieľke. Rozmýšľala o nesmrteľnosti chrústov. Pozerala sa cez stenu. Vtom sa náhle pohla kľučka. V izbe sa ozvalo tichučké cvaknutie. Niekto si dal záležať, aby nezobudil ostatné deti. Dvere slabo zavŕzgali. Dnu sa vplazila Selma. „Psst!“ zamávala na ňu. Lýdia vypúlila okále. Naznačila ústami, že hovorí „čo?“, no nevydala ani hláska. Sesternica jej naznačila, aby šla za ňou.
Zoskočila z kovovej postieľky. Z tvrdého matraca ju už po chvíľkovom sedení bolel zadok. Bola ospalá. Dávno mala spať, no ešte chcela rozmýšľať o veciach, ktoré nezmení. Ledva sa tmolila von z miestnosti.
Selma privrela dvere. „Dobre ma počúvaj. Vieš, kto je doktor Majer, že?“ „Viem.“
„On je z Bratislavy. Ako my. Zohnal nákladné auto. A naplánoval útek. No chce so sebou zobrať aj niekoľko ďalších Bratislavčanov, chce nám pomôcť. Takže poď, ide sa na slobodu,“ vysvetľovala rozhodným hlasom.
„Teraz? Veď je noc…“ Lýdia si vďaka mladosti a neskúsenosti neuvedomovala vážnosť situácie. Nedopovedala. Selma ju prerušila: „Áno, teraz, moja zlatá!“ „A nechytia nás?“ „Nie. Ako si si mohla všimnúť, je tu málo dozorcov. A ešte je aj otvorená brána. Pán Majer je veľmi pozorný.“ Vytiahla ju von. Nasadli do auta. Vyrazili. Lydka na korbe hrkotajúceho nákladného auta zaspala.
Zobudila sa v Prahe. V hoteli. S novými dokladmi. Začal sa jej nový život. Taký, aký doteraz nepoznala. Pani Lýdia Piovarcsyová si dnes ako prababička užíva pokojný život. Nikdy však nezabudne na hrôzy, ktoré musela prežiť kvôli niekoľkým zákerným a odporným ľuďom, túžiacim po moci. Je veľmi vďačná všetkým, čo aj v takom zvrátenom svete v sebe našli štipku ľudskosti. Všetkým, ktorí jej pomohli, hoci nemuseli a veľa tým riskovali. Tým, ktorí nehľadiac na následky, robili správnu vec. Na týchto „hrdinov v úzadí“ sa často zabúda, často sa o nich nehovorí, no malo by sa. Pretože oni svojím nezištným konaním inšpirujú mladé generácie, ktoré podobné hrôzy nezažili, ukazujú im, že aj pomedzi tmavé búrkové mraky sem- tam prenikne lúč svetla. Oni tvoria nenahraditeľnú silu ľudskosti a solidarity vo svete, ktorý je niekedy zdanlivo pohlcovaný zlom. Pani Lýdia si týchto hrdinov veľmi váži a nosí ich príbehy v srdci ako vzácne poklady minulosti, ktoré nesmú byť zabudnuté.