Počas II. svetovej vojny boli transporty slovenských Židov na bežnom poriadku. Najprv nás prevážali do vojenských kasární v Gerlachove pri Poprade, kde sme na transport zo stanice Poprad – Tatry čakali niekoľko dní.
Už tieto prvé vety vyvolávajú zimomriavky. Ale poďme pekne poporiadku poskladať čriepky našich spomienok. „Je pár dní pred prvým transportom, o čom sme pravda vtedy ešte nevedeli. Sme v Gerlachove vo vojenských kasárňach, mladé šestnásťročné dievčatá. Nevieme, čo nás čaká, rozprávame sa, chichoceme, ale cítime nejakú zvláštnu neistotu. Až keď nás privádzajú do Popradu, neistota sa už zmenila na strach. Presunuli nás do vagónov, pôvodne určených na prepravu dobytka“. 25. marca 1942 o dvadsiatej hodine a dvadsiatej minúte vyrazil z Popradu prvý transport s tisíckou židovských obyvateľov vojnového slovenského štátu, prevažne zo Šarišskej župy. Šesťdesiat nič netušiacich, donútených židovských dievčat a žien z Popradu a blízkeho okolia naberal smer Auschwitz, čo bol vtedy najväčší komplex nemeckých koncentračných a vyhladzovacích táborov, neďaleko poľského mesta Osvienčim. A tak sa začala prvá etapa deportácie Židov zo Slovenska, ktorá trvala do 20. októbra 1942. Poprad sa tak zapísal do dejín tmavými písmenami. Z popradskej vlakovej stanice odišlo ešte šesť takýchto vlakov. „Mysleli sme si, že ideme do pracovného tábora, tak nám to povedali, ale nevedeli sme, čo nás tam čaká. Jedna z nás však do tábora nedošla, zomrela ešte počas transportu. Spolu s nami bol odvedený aj lekár Izák Kaufmann zo Zborova. Vlak smeroval na Žilinu, potom na Čadcu. Opustil územie Slovenska pri obci Skalité a smeroval na poľský Zwardon. Do Auschwitzu sme dorazili ráno o štvrtej hodine. Až do popoludňajších hodín nás držali vo vozňoch. Nechcite vedieť, čo tam bolo. A potom to začalo. Selekcia. Doktora Izáka vyzvali, aby rozhodol, ktorá z nás pôjde do plynovej komory, a ktorá bude žiť. On to však odmietol. Smrť nastala okamžite, bol zastrelený na rampe, pred našimi očami. A potom sme už vedeli, že je zle. Najskôr nás vyzliekli a ostrihali. Všetko, čo sa tam ďalej dialo bolo veľmi kruté. Mne, prepáčte, nepredstavila som sa, volám sa Lea Gröslerová a Veronike Politzerovej a ďalším piatim dievčatám sa podarilo prežiť koncentračný tábor, aby sme mohli o prežitých hrôzach rozprávať, aby sa na ne nezabudlo a už nikdy sa neopakovali. Ešte musím spomenúť jedno meno, Gejza Konka, on bol zodpovedný za deportácie, on vymyslel tento ohavný plán“. Holokaust nebol len o Židoch a Rómoch, bol o ľuďoch.
Spomienkou na pôsobenie Židov v Poprade je dnes už len budova bývalej synagógy, kde je dnes tlačiareň, je to na okraji centra Popradu a spustnutý cintorín s pováľanými náhrobnými kameňmi, na jednom z nich je napísané, že rodina zahynula v spomínanom koncentračnom tábore. O cintorín sa starajú dobrovoľníci, ktorí nám vysvetlili, prečo na židovských hroboch nie sú žiadne kvety, ani horiace sviečky, ale kôpky kamienkov. Židia považujú kamienky za symbol úcty. Aj ja spolu so spolužiakmi sme poukladali kamienky na hroby, ako prejav úcty a budeme sa správať k sebe navzájom ľudsky, vážiť si seba navzájom, aby sme nemuseli skladať čriepky spomienok ako Lea s Veronikou.