Žilina, unikátna metropola severného Slovenska. Mesto je významné tým, že slúži ako strategický dopravný uzol, či už ide o železničnú, alebo cestnú dopravu. Ak ste sa niekedy ocitli pred žilinskou vlakovou stanicou, určite vašej pozornosti neunikla jedna z významných stavieb severného Slovenska, Hotel Polom. Aká je však jeho história? Kto stojí za jeho vznikom? Tieto otázky som si položil začiatkom leta aj ja a rozhodol som sa o tom napísať prácu.
Presuňme sa o storočie naspäť. V Žiline je už v tejto dobe poriadne rušno. Vlaky tadiaľto chodia dňom aj nocou. Atmosféra vtedy mladučkého Československa dávala všetkým novým podnikateľom do tej doby nevídané príležitosti. Rovnako tak tomu bolo aj v prípade rodiny Rémiovcov. Židovskej rodiny s koreňmi v neďalekom Andrichau, dnešnom Andrychówe, ktoré leží na území južného Poľska.[1]
Príbeh hotela sa začína písať v roku 1907. Vtedy kúpil istý Henrich lukratívny pozemok hneď oproti železničnej stanici a dal na ňom postaviť jednoposchodový hotel v secesnom štýle. Jindrich alebo Heinrich Ziegeltuch sa narodil v meste Andrichau v západnej Haliči, ktorá bola vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska, dnes patrí Andrychów Poľsku. O jeho mladosti vieme veľmi málo.
Avšak vieme, že ešte predtým ako vybudoval hotel, si zmenil svoje priezvisko na Rémi. Môžeme sa iba dohadovať o dôvodoch. Znelo zjavne vznešenejšie ako Ziegeltuch (Ziegel znamená po nemecky škridla alebo tehla, Tuch súkno alebo šatka). V priebehu fungovania hotela budovu vylepšovali: pribudla prístavba smerom na Hviezdoslavovu ulicu a neskôr aj nadstavba. Veľkým spestrením bol aj balkón, ktorý bol postavený v roku 1931. Súhlas s jeho výstavbou dal vtedajší starosta Žiliny Hancko.[2] Pod ním sa nachádzala benzínová pumpa.
Jindrich bol vo svojom obore veľmi úspešný, často si to všímali ľudia zo Žiliny. Niektorí s pohoršením, iní s obdivom. Váš pohľad na hotel sa líšil v závislosti od peňaženky a záujmov. Pre niektorých bol vstup do hotela udalosťou roka a spôsobom, ako posilniť svoje sebavedomie: „Pozrite, chodím tam, kde sa zdržiava elita.“[3] Napriek tomu väčšina nikdy nevkročila do hotela, alebo len ako personál. V diele neznámeho autora z tej doby, kde sa Hotel Rémi objavuje pod iným názvom, je cítiť značnú nepriazeň: „Kaviareň je blízko stanice. V jej veľkých oknách sa odrážajú dlhé vlaky s naloženým drevom. Môžete tu zahliadnuť brucho obchodníka, zdobené zlatým reťazou… Čašníci lietajú okolo stolov ako čierne motýle… Ventilátor rozptyľuje dym a hodiny tlačia na urýchlenie týchto rozložených obchodníkov. Zjedení, so sklamanými tvárami od klebiet, hlúpi vo svojich pokusoch ošidit jeden druhého…“[4]
Je faktom, že v tej dobe boli kaviarne stredobodom spoločenských stretnutí. Miestne elity, úradníci, politici, priemyselníci, obchodníci, známi lekári a právnici sa stretávali v týchto podnikoch. Avšak našlo sa tu miesto aj pre ľudí z menej majetných pomerov, hoci túto kaviareň nenavštevovali práve z intelektuálnych dôvodov. Išlo napríklad o novinárov či umelcov, ktorí aj tu vykonávali svoju prácu. V kaviarňach sa diskutovalo, vymieňali sa novinky, uzatvárali sa obchody, zabávalo sa, fajčilo, pila sa káva, hrali sa karty, biliard, šachy a čítali noviny. Kto sa tu neukázal, nebol považovaný za správneho spoločensky aktívneho občana.
Strategický význam Rémiho kaviarne zväčšovala jeho blízkosť k železničnej stanici. Cestujúci sa tu zastavovali počas prestupov na iné vlaky, často uzatvárali významné dohody. Hotel Rémi totiž slúžil ako centrum vtedajšej Drevárskej tržnice, konali sa tu aj burzy pre obchod s drevom. Boli tu však aj rokovania týkajúce sa železa a ďalších tovarov, prepravovaných po železnici. Niekedy išlo doslova o výmenu tovarov, napríklad vagón železa za tri vagóny dreva, dôležité bolo dohodnúť sa rýchlo, vlak totiž nečakal.
Hotel Rémi bol aj miestom pre politické a spoločenské udalosti. Napríklad vo februári 1926 sa tu konal celoslovenský zjazd Ľudového zväzu Židov. V marci 1931 hostili priestory hotela valné zhromaždenie ústrednej organizácie poštového úradníctva v Žiline. Miestom prvej výstavy maliara Imra Weinera-Kráľa na Slovensku sa stala kaviareň tohto hotela. Diplomovaný tanečný majster Antonín Komínek tu viedol tanečné kurzy.[5]
V rokoch 1929-1934 mal hotel 85 izieb. Dostavané bolo najvyššie, štvrté poschodie hotela. V tej dobe však už Henrich nežil. S manželkou Ilonou, rodinou Weilovou, ktorá bola rodáčkou z Varína neďaleko Žiliny, mali tri deti. Šarlotu, tá sa vydala za Júliusa Herscha, syna Alfréda a najmladšieho syna Pavla. Po smrti otca dostala hotelovú časť dcéra Šarlota, prezývaná Lotte, a reštauráciu s kaviarňou prevzal syn Alfréd. Najmladší syn Pavel dostal veľkorysý finančný príspevok na svoje štúdium.[6]
Veľké problémy nastali po vypuknutí druhej svetovej vojny. Žilina bola jedným z najdôležitejších miest Slovenského štátu. Pozornosti tak neunikol ani Palace hotel Rémi a jeho majitelia, ktorí boli židovskej národnosti. Každý to vedel, skrývať to nemalo zmysel. V novembri roku 1940 dostala síce rodina od žilinského Štátneho policajného úradu kladné hodnotenie, že je mravne bezúhonná, politicky a štátoobčiansky spoľahlivá, populárna medzi občanmi. Pozitívom bolo aj to, že zo 30 zamestnancov mali len jedného Žida. To však nič nezmenilo. Napokon sa prejavila určitá veľkorysosť. V zápisoch z roku 1940 zisťujeme, že bola Alfrédovi odňatá hostinská a výčapnícka koncesia. Proti tej sa odvolal, žiaľ neúspešne. Hotel bol arizovaný v tom istom roku istým Jozefom Mlynarčíkom.[7] Šarlotin najstarší syn František sa pridal do československej armády a ako jej príslušník padol v boji proti Nemcom vo francúzskom Lion en Sullias, kde bol aj pochovaný.[8]
Za zmienku stojí aj osud názovu “ PALACE hotel Rémi“, ktorý niesol hotel až do jari 1942, hoci už bol skonfiškovaný. Zaujímavé je, že v roku 1941 si Silvester Zeisel podáva žiadosť dočasné ponechanie názvu PALACE hotel Rémi. To aj napriek výnosu ministerstva hospodárstva vtedajšieho Slovenského štátu, ktorý radil všetky židovské hotely a podniky do kategórie B. To v praxi mimo iného znamenalo, že si nemohol ponechať v názve slovo Palace. Zeisel si však názov chce nechať a argumentoval, že je v prospech štátu, aby si hotel z reklamných dôvodov dočasne ponechal názov.[9] Avšak jeho žiadosti nevyhoveli a neskôr aj začali vyšetrovanie v kauze jeho neodstránenia. Vyšetrovanie sa končí posledným spisom z roku 1942, v ktorom bola kontrolou stanovená lehota 30 dní na jeho konečné odstránenie. Podpísaný na správe od vyšetrovateľa je aj náčelník polície v Trenčíne. Následne nesie hotel pomerne skromný názov Hotel Zeisel.[10] Okresný úrad v Žiline však vyhovel 13. júna 1942 žiadosti hostinského Silvestra Zeisela vo veci ponechania si niektorých zamestnancov a povolil „Židovi Alfrédovi Rémimu zo Žiliny, ako zamestnancovi menovaného žiadateľa, cestovať v určitých dňoch na Slovensku z obchodných dôvodov“.
Väčšina židov v tom čase dostala príkaz odcestovať len jediným smerom: do vyhladzovacích táborov. Prenasledovanie neobišlo Rémiovcov ani Herschovcov. Z rodiny Herschovcov pochádzal už spomínaný Šarlotin manžel, Július Hersch, pôvodom z Vranovíc na Morave. V Žiline pôsobil ako jeden z riaditeľov súkenky. So Šarlotou mali troch synov: Františka, ten padol v boji, Jozefa a Jána. Verejne veľmi známy bol predovšetkým Ján, majster Žiliny v stolnom tenise. Ján zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Vojnu prežil len prostredný syn Šarloty Jozef, po vojne známy lekár prof. MUDr. Jozef Holan, DrSc. Štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe mohol dokončiť až v koncom roku 1948. Najskôr pôsobil v Košiciach a od roku 1958 v Martine. Po založení Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine tu viedol katedru lekárskej fyziky a zároveň aj oddelenie nukleárnej medicíny vo fakultnej nemocnici v Martine. Je autorom, prípadne spoluautorom mnohých odborných publikácií v oblastiach klinickej onkológie, nukleárnej medicíny či lekárskej biofyziky. Zaujímavosťou je, že aj on sa stal kedysi majstrom Žiliny v stolnom tenise. Okrem toho sa zaujímal o umenie, v Martine na lekárskej fakulte viedol krúžok vážnej hudby a na spoločenských stretnutiach, ktoré organizoval, hral rád na husliach.[11]
Šarlota vojnu prežila. Žila neskôr veľmi skromne v malom jednoizbovom byte na okraji Žiliny. Aby si zarobila, vyučovala súkromne deti nemčinu.[12] Počas vojny prišla o dve zo svojich troch detí. Steny jej maličkého bytu zdobili zarámované fotografie zo zahraničných ciest, ktoré podnikla s manželom. Kedysi, v tých starých krásnych časoch. Vtedy svet ešte ani nenapadlo, čo nastane. Nikdy však nenechala smútok uvládnuť svoju myseľ. Rada deťom rozprávala o fotografiách, rôznych príbehoch a miestach, a tak sa žiačikovia od nej dozvedali o vtedy pre nich veľmi vzdialenom svete.
A osud samotného hotela? V roku 1946 ho majitelia dostali naspäť, to však ešte netušili, na akú kratučkú dobu. Po roku 1948 bol komunistickým režimom znárodnený, pretože nový režim nedovoľoval súkromné vlastníctvo. V roku 1991 ho získal v reštitučných procesoch Jozef Holan, syn Šarloty, ktorý budovu predal.
Túto prácu si dovolím zakončiť úsmevným úryvkom z textu od básnika Ľubomíra Feldeka, ktorý Polomu venoval text, nazvaný Hotel Polom storočný elegán, ktorý si návštevník môže prečítať vo vestibule budovy:
„Pricestuje do Žiliny dáma a pýta sa pred stanicou kamelota: ,Ako sa dostanem do hotela Rémi?‘ Stojíte oproti nemu, madam, stačí prejsť cez ulicu,‘ odpovedá jej kamelot. Ale veď na fasáde je napísané, že je to hotel Polom!‘ Kamelot si dámu prezrie, usúdi, že je vydatá, a povie: Čomu sa čudujete, madam? Aj vy ste sa za slobodna volali ináč.“[13]
[1] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 115.
[2] MV SR, Štátny archív v Žiline, fond OÚ, sg. 5544/1930.
[3] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 115.
Fotografia: https://zilina.sp21.sk/a/6842/100-stavieb-zilinskeho-kraja-budova-hotelu-polom-fotogaleria
[4] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 115.
[5] Tamtiež, s. 116.
[6] Tamtiež, s. 117.
[7] MV SR, Štátny archív v Žiline, fond OÚ, sg. 32 468/IV.-1940.
[8] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 118.
[9] MV SR, Štátny archív v Žiline, fond OÚ, sg. 20 590/1941.
[10] MV SR, Štátny archív v Žiline, fond OÚ, sg. 20 590/1942.
[11] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 118.
[12] Tamtiež, s. 118.
[13] Tamtiež, s. 119.