Odkiaľ som 2023 našimi očami

Cesta za výhrou

            Zobudila som sa: ,,Hmm, čo je dnes za deň?” V duchu spýtala som sa. Ôsmeho novembra, školský deň ako každý iný. Alebo, aj nie? Nie, nie. Tento deň bol pre mňa niečím výnimočný.

            Jedného dňa dostal pán učiteľ telefonát od jednej milej pani, ktorá ho pozvala, aby sme sa 8. novembra zúčastnili odovzdávania cien v meste Banská Bystrica.  Trvala na tom, aby sme prišli, vraj sa máme na čo tešiť. Keď to triedny oznámil mne, musím priznať, že sa mi veľmi ísť nechcelo. Dlhá cesta a všade semafory, keďže cestu do B. Bystrice na viacerých úsekoch opravujú. No nakoniec som sa nebránila a súhlasila som. Cenu som mala dostať za príbeh, ktorý som písala o Hanskovi. Hansko bol židovskej národnosti. Mala som super príbeh, keďže Hanskova sestra Dudka mi o ňom veľa porozprávala. Boli sme osobne za ňou, usadili sme sa do kresiel, pani Dudka začala rozprávať a ja som len ticho počúvala. Takže vďaka Dudke a môjmu pánovi učiteľovi som sa mohla zúčastniť tejto súťaže.

,,Opäť nič nestíham.” Klasika. O 10:00 sa mám stretnúť s triednym Vladkom pri Kauflande. A ešte musíme ísť do Štrby pre Emu. Ema je umelkyňa, maľuje krásne obrazy a tiež  mala prísť po nejakú cenu. O 9:55 som vyšla z domu, no stihla som to na minútu presne, síce sme sa asi minútku nevedeli nájsť, no napokon sme sa našli. ,,No čo tešíš sa?” Opýtal sa ma triedny. Nevedela som, čo povedať. Samozrejme, že som sa tešila, ale mala som strach z toho, čo nás tam vlastne čaká. Vyrazili sme po Emku. Do toho dňa som ju vôbec nepoznala, avšak som ozaj rada, že som mala tú česť spoznať tak skvelé dievča, ako je ona. Krásna a ešte aj talentovaná. Dorazili sme do Štrby, kde nás už Ema nedočkavo očakávala. Nastúpila a naša cesta za výhrou mohla začať. Vyšli sme na diaľnicu, popritom sme debatovali a ja som sa tak nejako zoznamovala s Emou. Bolo to pre mňa ťažšie, keďže som hrozne hanblivá, no s Emou sme si neskôr veľmi sadli. Stačilo nám začať spolu rozoberať chlapcov, haha!

Ako sme si tak spokojne cestovali, zastavili sme sa pri Pamätníku v Nemeckej. Chceli sme si to tam poobzerať, prípadne urobiť si pár spoločných fotiek na pamiatku. Prišli sme pred dvere. ,,Majú otvorené.” Oznámil nám triedny. Vošli sme dnu a ostali sme šokovaní. Sedela tam veľmi príjemná paní, ktorá nám vysvetlila, že to je vlastne také malé múzeum, ktoré je venované obetiam rómskeho a židovského holokaustu z okolitých obcí. Mnohí z nich zomreli tak, že ich tam upálili. Bolo to tam síce maličké, avšak veľmi pekné, no najmä pietne. Mali sme ešte kopec času, tak sme tam chvíľu pobudli. Mali tam veľa kníh s príbehmi zosnulých židov. Ako inak, triedny Vladko neodolal svojmu pokušeniu a vášni k týmto dejinám, takže odchádzal spokojne asi s piatimi knižkami a úsmevom na tvári. Naša cesta pokračovala ďalej. Prichádzali prvé semafory, našťastie ich bolo menej, než keď som pred týždňom bola v B. Bystrici ja. Stihli to celkom rýchlo opraviť. A je to tu! Šťastlivo sme dorazili v predstihu. Zastavili sme neďaleko múzea SNP, kde sme aj nakukli a spravili tiež zopár fotografií. Vydali sme sa smerom k námestiu a keďže sme mali ešte čas,  chceli sme ísť niekam si sadnúť na kávu. Boli sme už aj dosť vyhladovaní z cesty, tak sme skončili v jednom kebabingu, kde som si ja vychutnala kebab pizzu, ktorú som jedla prvý raz v živote. Pán učiteľ si kvôli lákavému obrázku s obrovským “Schnitzlom” vybral na obed práve ten rezeň. Bohužiaľ, po prinesení ostal sklamaný. Dali mu omnoho menší rezeň než bol na obrázku, nebola to možno ani polovica z toho na reklame. Neskôr si však spolu so mnou pochutnal na pizzi. Aj tak by som ju sama určite nebola zjedla. Napokon sme ju nezjedli ani dvaja a museli sme si ju nechať zabaliť. Ema nechcela nič, vraj nebola hladná.

Potom, čo sme sa do sýta najedli, vybrali sme sa smerom k radnici, pretože práve tam sa malo konať odovzdávanie cien. Hneď ako sme vošli dovnútra, privítala nás mladá dáma, ktorá sa postarala o naše kabátiky a uložila ich na bezpečné miesto. Vyšli sme hore  prekrásnymi schodmi, ktoré Emu hneď zaujali. Boli naozaj pekné a s kombináciou tých fascinujúcich lustrov to bola jednoducho nádhera. Na poschodí nás prekvapili miestnosti naplnené maľbami, medzi ktorými žiarila aj ta Emkina. Jej dielo bolo krásne, podľa mňa jedno z najkrajších. Vyšli sme ešte vyššie. Usadili sme sa a odovzdávanie cien sa začalo. Na začiatok nám zahrali veľmi talentované žiačky z banskobystrického konzervatória na husliach a potom prišiel príhovor. Musím sa priznať, že táto časť ma veľmi nebavila, no pri moderovaní som hneď postrehla, keď slečna začala čítať úryvok z príbehu, ktorý som písala o Hanskovi. Prekvapilo ma to, no vtedy som ešte nič netušila. V tento deň tam bolo plno talentovaných, šikovných detí a študentov zo základných, ale aj stredných škôl. Všetci mali prepracované náročné práce, avšak len niektorí sa dostali až na prvé miesto. Postupne si každého volali po mene a oznámili im, na ktorom mieste sa umiestnili. Ema napokon skončila tretia a ako darček dostala knihu spolu s diplomom za tretie miesto.

Prišiel rad na literárnu tvorbu. Bála som sa. Vedela som, že sa budem musieť postaviť pred všetkých tých ľudí a to vo mne vyvolávalo neskutočný strach. Potom, ako pani Katrína Csabayová vyhlásila tretie a druhé miesto, začala som sa obávať, že som tam šla zbytočne. Ani do poslednej sekundy ma vôbec nenapadlo, že práve ja budem mať tú česť získať prvé miesto. Stalo sa tak po vyhlásení druhého miesta. Moderátori začali čítať ďalší úryvok z mojej práce. A v tom zaznela tá veta. ,,A na prvom mieste s príbehom Hanska sa umiestnila Anetka Višňovská”. Keď som začula moje meno, ostala som celá bez seba. Chcelo sa mi skutočne plakať, znamenalo to pre mňa veľmi veľa. Možno aj práve preto, že som nikdy predtým žiadnu súťaž nevyhrala a už vôbec som sa neumiestnila až na prvom mieste. Dostala som diplom so zaujímavými knihami, ktoré si chce požičať aj triedny Vladko. Stála som pred toľkými ľuďmi, ktorí mi tlieskali. Bol to pre mňa neskutočný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Potom, ako som si sadla, pristúpili k mikrofónu dve dámy, ktoré ma opäť zavolali k nim. Celá som sa triasla. Mala som trému z toho, že budem musieť čítať príbeh pred všetkými tými ľuďmi. Našťastie tomu tak nebolo. Dámy mi chceli len odovzdať ďalší diplom a knihu, v ktorej sú podobné príbehy ako ten môj Hanskov. Taktiež sa so mnou chceli odfotiť do ich novín. Cítila som sa ako celebrita.

Po vyhlásení výsledkov sme sa boli pohostiť chlebíčkami a koláčikmi o jedno poschodie nižšie, k maľbám. Pán triedny sa tam rozprával s tými dvomi dámami z bratislavskej židovskej obce a ja s Emou sme sa mohli aspoň lepšie spoznať. Po občerstvení sme si zašli pre naše bundy a vydali sme sa na cestu. Avšak nie domov. Hľadali sme nejakú kaviareň. Mala som neskutočnú chuť dať si kávu. Ja som si objednala Latte, pán učiteľ kapučíno a Emka Esspreso Tonic. Učím sa za čašníčku, no tento kávový nápoj som videla a počula o ňom prvý krát. Ema bola taká láskavá, že mi dala aj ochutnať. Káva nechutila zle, no ja mám trochu iné chute. Bola som však rada, že som mala možnosť to aspoň ochutnať.

Na ceste domov sa nám našťastie nič nestalo. Dorazili sme všetci  živí a zdraví. Veľká vďaka odo mňa patrí najmä pánovi učiteľovi Vladkovi, pretože iba jemu vďačím za tento, pre mňa obrovský úspech v mojom doposiaľ krátkom živote. A taktiež ďakujem za nakopnutie a motiváciu k písaniu, pretože som sa tomu vždy chcela venovať. Ďakujem za našu spoločnú cestu za výhrou, z ktorej si odnášam množstvo zážitkov.

Anett alisa Teddy, IV. A
26. november 2023

Tá pizza bola fakt dobrá…